openDemocracy
(Veľká Británia), 15.04.2011
Slávny filmový režisér Andrej Končalovskij sa v poslednom čase venuje písaniu politických komentárov. V tom poslednom vyzdvihuje zásluhy bývalého šéfa KGB Jurija Andropova, ktorý bol podľa neho skutočným architektom perestrojky a bol by ju realizoval oveľa úspešnejšie ako naivný Michail Gorbačov: “Celá myšlienka reformy a liberalizácie vyšla od Andropova. Ako šéf KGB mal najlepšie
informácie o katastrofálnej ekonomickej situácii ZSSR. Keď sa stal hlavou štátu, mohol začať uskutoňovať plán, ktorý už dlhý čas pripravoval. Myslím, že Andropov Gorbačovovi nikdy plne nedôveroval. Patril k staršej generácii a nemal v úmysle zlikvidovať celý systém; maximálne bol ochotný uvažovať o tom, aký nový typ vodcu by mal krajinu viesť.” Končalovskij v podrobnom historickom exkurze vysvetľuje, ako podľahol Andropovomu čaru už roku 1957, keď ho Nikita Chruščov vymenoval za tajomníka Ústredného výboru KSSS, zodpovedného za vzťahy s bratskými krajinami sovietskeho bloku: “Veľmi dobre si tieto časy pamätám: Andrej Tarkovskij a ja sme sa priatelili s mladými ľuďmi, ktorí patrili k Andropovovmu poradnému zboru na ÚV KSSS. Bol to Koža Šišlin, Saša Bovin, Žora Šachnazarov, Arbatov… Andropov ich zamestnal, aby do všemocného, ale ťažkopádneho straníckeho aparátu vniesol trochu flexibility. Stretnutie s týmito ľuďmi, Tarkovského i mňa, príjemne prekvapilo, pretože to boli mladí, slobodne mysliaci, vzdelaní intelektuáli, ovládajúci cudzie jazyky. Myšlienková sloboda, aká vládla počas našich diskusií pri večeri – s množstvami vodky – ma presvedčila o tom, že Andropov je iný než jeho predchodcovia. Ak si takýchto ľudí zobral za konzultantov, musel byť veľmi rozhľadený, čo nezapadalo do dogmy oficiálnej elity… Podľa môjho názoru Andropov symbolizoval krídlo sovietskych ‘liberálov’, do určitej miery anti-stalinistov, hoci sa k tomu samozrejme nikdy verejne nehlásil. Zaujímal ho európsky komunizmus, čo bolo prirodzené, pretože mal dlho do činenia so západnými komunistami. V tom čase západný marxizmus aktívne začínal revidovať stalinistické dogmy.”
Investigatívna novinárka Irina Borogan, ktorá spolu s Andrejom Soldatovom vedie portál Agentura, zameraný na monitoring tajných služieb v Rusku, USA, Británii a iných krajinách (roku 2010 spoločne vydali štúdiu o úlohe KGB v dejinách Sovietskeho zväzu a v súčasnom Rusku The New Nobility: The Restoration of Russia’s Security State and the Enduring Legacy of the KGB – (Nová šľachta: Znovunastolenie ruského bezpečnostného štátu a trvalé dedičstvo KGB). polemizuje s Končalovským a dokazuje, že v skutočnosti z Andropova urobil kladného hrdinu Putin po roku 2000, aby zdôvodnil rastúcu úlohu KGB v postsovietskej spoločnosti: “Je príznačné, že pri tvorbe nového imidžu Andropova sa použili tie isté metódy, ktorými v osemdesiatych rokoch znovu oživili kult Dzeržinského, a za rovnakým účelom: aby zdôvodnili zasahovanie tajných služieb do ekonomiky. Sovietska propaganda predstavovala šéfa úderky, neslávne známeho tým, že rozpútal masový teror, ako skromného človeka, ktorý spával na železnej posteli a jedol len preto, aby nezomrel od hladu. Predstavovali ho ako muža, ktorý postavil na nohy zničené železnice a hospodárstvo. Namiesto toho, aby sa hovorilo o Dzeržinského hlavnej činnosti – prenasledovaní triedneho nepriateľa – sa opisovali jeho osobné vlastnosti. Na verejnosti sa prezentovali len vybrané pozitívne detaily jeho profesionáneho života. A rovnakú šablónu použili po roku 2000 pri tvorbe kultu Andropova.”
V nemenej fascinujúcom článku Richard Sakwa kreslí portrét temného princa Kremľa Vladislava Surkova – relatívne mladého politika poločečenského pôvodu (pôvodne sa volal Dudajev. Keď sa rodičia rozviedli, presťahoval sa s matkou do Ruska prijal jej priezvisko). Začínal ako partner Michaila Chodorkovského v banke Menatep: “Vladislav Surkov je jedným z najfascinujúcejších a najmocnejších mužov súčasnej ruskej politiky. Do prezidentskej kancelárie nastúpil roku 1999 a momentálne zastáva funkciu prvého zástupcu šéfa kancelárie, zodpovedného za internú politiku. Pokladá sa za hlavného architekta takzvanej riadenej demokracie, administratívneho riadenia straníckej a volebnej politiky. Je to mimoriadne zaujímavá osobnosť: podľa všetkého pod jedným pseudonymom napísal román a pod iným pseudonymom o ňom napísal (nie celkom pozitívnu) recenziu. Sakwa analyzuje Surkovove prejavy, ktoré nedávno vyšli knižne a v tých z posledného obdobia nachádza nasledovné posolstvo: …univerzálna demokracia neexistuje, existujú len jej špecifické formy, v ktorých sa odzrkadľujú tradície, politická kultúra a psychológia jednotlivých krajín. V čase, keď bol Putin prezidentom, podporoval centralizáciu moci a svojimi argumentami prispel k oslabeniu politického pluralizmu a rôznorodosti. Jeho názory sú dosť rozporné: na jednej strane je zástancom centralizovanej moci a súčasne ospevuje ruskú tradíciu lokálnej samosprávy (predovšetkým takzvané zemstvá, ktoré zaviedol cár Alexander II.) a tvrdí, že ‘celistvosť’ je zlučiteľná s konkurencieschopnosťou, ktorá je základom každej demokracie. Snaží sa rozvíjať dynamický model modernizácie Ruska, ale dosť drsný model politického riadenia, ktorý zaviedol, sa tomuto cieľu prieči. Zo Surkovovej definície princípov suverénnej demokracie a odsudzovania ruských intelektuálov, ‘pre ktorých slnko vychádza na Západe’ vyplýva svojská predstava o rozvoji, ktorá nachádza obrovskú odozvu v súčasnom Rusku, hľadajúcom vlastnú formu a politickú identitu, ktorá by bola na jednej strane jedinečná a súčasne by zapadala do všeobecnejších vzorcov súčasnej modernity. Surkovove publikácie ilustrujú, že sa týmito otázkami vážne zaoberá, sprevádza ich však akési hravé sebauvedomenie, z ktorého možno vycítiť, že to všetko neberie celkom vážne. Je to nebezpečná kombinácia. Keď sú predstavitelia moci presveděení o svojej pravde, ide z nich strach, no keď si vláda začne robiť z moci žarty, stráca masku a legitimitu.”
Vladislav Surkov. Foto: Open Democracy
