Campo dei Fiori. Foto: Ferdinando Scianna / Magnum Photos.
Iróniou najväčšieho knižného veľtrhu je, že táto obrovská, miliardy dolárov vážiaca a ako po masle fičiaca mašinéria je vystavaná na prozaickom fakte, že ľudia ani dnes ešte nevedia čítať. (Celé impériá už boli postavené aj na vetristejších vzdušných zámkoch.) A nemienim tu teraz vypľuť autorskú dušu, len aby som spochybnil frankfurtskú formulu božieho zjavenia, ktoré hlása, že štatistiky predaja neklamú.
Ony neklamú. Lenže kníhtlač a školstvo ukázali, že čítať nemožno nikoho naučiť. Keďže nie je možné čítať všetko, sme viac-menej oslobodení od vlastného názoru. Stačí preletieť recenzie alebo sa povypytovať dobre informovaných priateľov, ako kedysi v škole susedov v lavici, o čo momentálne ide v aktuálnych povinných tancoch vzdelania.
Celé jedno odvetvie ekonomiky spočíva na úsilí vybrať nám vhodnú knihu či dať nám aspoň vedieť, čo sme prepásli. Keby vzdelaní občania hravo ovládali osem až desať jazykov, celý medzinárodný knižný trh so starnúcimi premúdrelými primadonami, hviezdnymi agentmi a vševedúcimi lovcami talentov, distribučnými oddeleniami vydavateľstiev, nebotyčnými očakávaniami a cyklicky sa vracajúcimi chýrmi o kolapse by sa nekonal, ale, aký zázrak, čitateľ by si v pohode vlastnej vane úplne slobodne mohol vychutnávať perly svetovej literatúry v origináli. A literatúra malých národov – ako komárí prd v globálnom uragáne, nikto by ju nezaňuchal, nepočul ju, netušil by o nej – by sa len ďalej kolísala v blahosklonnom vánku štátnych dotácií.
Najčudnejšie na tom aj tak je, že dostávam peniaze za to, čo robím, ba čo robím rád, a čo by som pravdepodobne robil, aj keby mi svätuškárski inkvizítori šteklili päty – že píšem knihy. A tucty prekladateľov, redaktorov, grafikov pracujú na tom, aby sa výsledok podobal na každú predchádzajúcu knihu a bol napriek tomu iný. Aby to mohli čítať v Kuala Lumpure alebo v Kiele tie božie tvory, čo o seba v duchovnom zmysle trochu dbajú, a tak pomáhajú udržiavať knižný veľtrh.
Frankfurtský veľtrh je Hollywood Nemecka. Žiadna iná podobná nemecká udalosť svetového rangu neexistuje. Tu je všetko superlatív: najväčší, najslávnejší, najnavštevovanejší. Frankfurt sa nemohol stať nemeckým hlavným mestom, ale hlavným mestom knihy sa stal. Kto ešte nikdy nebol vo Frankfurte, je pustovník. Do Frankfurtu sa musí putovať, aj keby len raz za život, tak ako moslimovia putujú do Mekky.
V Nemecku je slovo označujúce veľtrh iné ako v iných jazykoch: je to Messe, čiže omša. To, čo sa tu deje, nemá od omše ďaleko. Jednoduchý veriaci a náboženský fanatik chodia do toho istého kostola. Všetci anjeli a obludy sveta, čo sa kedy dotkli knihy, sa tu v tomto jednom týždni zídu. Tu je smotánka literárneho sveta, šľahačka, elita, tu nájdete jeho kňazov, prostitútky, modré pančuchy každého pohlavia a veku. Červený koberec a behúň tu nie sú, a to je v povahe veci. Biznis zdanlivo fičí v stánkoch a na minútu skoordinovaných stretnutiach, ale v skutočnosti sa o všetkom rozhoduje večer na večierkoch a večerách. Cez deň sa vybavujú drobnosti.
Keď putujete halami, stretávate trvalky. Práve míňam známu tvár, ale usmievať sa som ho videl len opitého. V dave cirkulujú aj predstavitelia malých vydavateľstiev a agentúr, dobrovoľníci, kultúrni pracovníci, distribútori letákov, konferenční turisti. Nemôžu sa zastaviť. Keby sa na chvíľku zastavili, napadlo by im, aký pôžitok je pozorovať ich. Stojí za to zaujať strategicky pohodlné stanovisko a pozorovať ten prúd, alebo niekde sa pristaviť na pohárik, víno alebo pálenka sú prichystané všade.
Pri istej rutine už spisovateľ drží v hlave, kedy sa začína fínska alebo islandská párty, maďarský či poľský večer. Dovtedy má pokope pozvánky na večierky, na ktorých sa potom uplatní tretí význam omše – veľtrhu: dôstojníckej jedálne na lodi. Večierky, na ktoré sa dostanete, majú svoju hierarchiu. Medzi tých, čo sa dostanú všade, patria dôstojníci s najvyššími hodnosťami, ale aj sľubný mladý autor, o ktorom nikto nevie, kedy napíše svoj veľký román, s ktorým sa už roky trápi. Akonáhle sa roznesie, že ho nenapíše, už sem nepatrí. Je to nemilosrdný zápas o prežitie, každý môže bezprostredne identifikovať svoje postavenie podľa reakcie okolia.
Jednou zo skvelých servisných služieb je prítomnosť autora. Čo si niektorí návštevníci zle vysvetľujú – robia si z toho šport. Len jedna skupina tej veci rozumie ešte menej ako čitatelia: samotní autori, bez mihnutia oka ochotní vpisovať do vlastnej knihy, ako keby ešte zďaleka nebola dokončená, ako keby sa milým slovom ešte dalo niečo napraviť. Ako keby nevedel, keď píše štyritisícosemsto sedemdesiate venovanie usmievavému horlivcovi, ktorý mu strčí pod nos ešte aj piaty útržok z novín a nejaký vydavateľský prospekt: s venovaním, majstre, toto je najšťastnejší deň v mojom živote.
Oficiálne sú autori dôvodom existencie knižného veľtrhu. Ale kto dovidí za knižný okraj, tomu je jasné: na veľtrhu v skutočnosti nejde o nás. Každý profík to vie. Spisovatelia sú tu v skutočnosti outsideri – v najlepšom prípade kulisa, keď si prinesú svoju potrebnú štipku sebairónie. Oni nemiešajú karty, ani nepreniknú do logiky systému. Myslia si, že hrajú prvé husle, ale pritom len zdržujú hladký priebeh biznisu. Preto väčšina vydavateľov zamestnáva pekné dievčatá (mladých chlapcov, tancujúcich pudlíkov, podľa toho, čo práve treba), aby udržovali spisovateľov v bezpečnej vzdialenosti od hlavného diania. Tieto nešťastné obete by si zaslúžili lepší osud.
Spisovateľ trávi väčšinu života písaním – napísanie dobrej knihy (bohužiaľ, aj zlej) môže trvať roky. Pritom potrebuje enormné množstvo lásky. Navyše musí sedieť v zatvorenej izbe, sám, večne. V spoločnosti môže byť spisovateľ päť minút strhujúci, potom by sa najradšej vrátil k písaciemu stolu, lebo len tam čaká téma, ktorá je zdanlivo nevyčerpateľná: on sám (autor ako fikcia).
Pokiaľ nie je človek sám spisovateľom, nemal by stáť o taký zážitok. Zostaňme pri knihách. Prirodzená perla je tiež pekná vec, ale aj tak netrávime celé hodiny v spoločnosti mušlí, nanajvýš za prestretým stolom. A ako tá perla vznikala, na to je lepšie nemyslieť. Autor dostane menej než desať percent zo zisku, tomu zodpovedá aj jeho postavenie. Agent, ktorý získa pätinu alebo desatinu zisku autora, čiže menej než percento, však nestojí v spoločenskom rebríčku pod ním – nakoniec, nemusí celé roky vysedávať v zavretej izbe, znášať osamelosť, a tak ďalej, vyslúži si svoj podiel na zisku za pár minút.
Bez trhu niet života. To vie každý, čo niekedy bol na Campo dei Fiori alebo na moskovskom čiernom trhu (v tom prípade tiež vie, že bez smrti niet trhu). Bez trhu niet literatúry, aspoň nie viditeľnej. Keď práve zasa nemáme jeden zo svojich záchvatov národnej romantiky a susedov, čo hovoria iným jazykom (a nemôžu sa pochváliť žiadnym z takých spisovateľov, akými sa pýšime my!) medzi úvodom a doslovom prepadáme. Bez knižného trhu by sa literatúra stiahla späť do pekla vysokých škôl ako filozofia, a volala by sa veda. Ziskový knižný trh spravidla funguje až od dvadsiatich miliónov duší (Frankfurt je teda elixír života). Kto bol na Campo dei Fiori, vie aj to, že trh má vlastné zákony – že oproti ostatnej zelenine vždy najlepšie idú paradajky, ryby už menej, ale kvety sa predávajú slušne. A potom ešte slnečné okuliare. Korenie a podobné záležitosti sú umiestnené v zadnej časti, tam sa najlepšie predáva čili. Žiadaný je aj alkohol, ten však býva len v špecializovaných obchodoch, pretože je nebezpečný.
Knižný veľtrh sa nelíši od iných trhov, len tu nie je alkohol zamknutý: v neskorom popoludní začínajú strieľať zátky. To je ten najlepší čas zažiť pri západe slnka spisovateľa osobne.
Veľtrh – omša poukazuje už významom svojho nemeckého slova na sakrálno a nikdy sa nesnažil celkom z toho svojho pôvodného významu vybočiť. Gutenbergova Biblia nie je len dobrý dôvod, že Nemecko si pre seba vyhradilo najväčšiu prehliadku kníh na svete. Medzi duchovnými hodnostármi Frankfurtského knižného veľtrhu sú mnohodetní biskupi, rovnako ako puritánski kazatelia. Trh nikoho nevylučuje, naopak, každého príjme. Vyberie si užitočnú stránku ešte aj na rozsudku smrti. Na jednej strane je sakrálny, keď si myslí, že má poslanie a hlása evanjelium (aj keď iba z protestu proti rozsudku smrti), ale sakrálny je aj potom, keď sa profit sám stane Zlatým teľaťom. Potom má Frankfurt blizučko k Hollywoodu, obaja predávajú prakticky ten istý produkt so vzájomnou podporou – Harry Potter a Sviatosť.
Na veľtrhu nejde o to, ktorá kniha je najlepšia, ale ktorá sa najlepšie predáva. Európska kultúra sa už dávno rozhodla, že neexistuje len jedna kniha. Len preto, že Boh roky nič nové nenapísal, sa predsa obchod nezadrhne. Je otázka, čo si o tom myslí autor. Dnes sa nepatrí na to pýtať. Keď vezmeme Božiu knihu vážne, jeho hlavným dielom je čitateľ, ktorého stvoril, aby pochopil celý opus – čiže život osebe – a tým svet vrátane múdrych a hlúpych kníh. Dielom sme my: kniha len prebúdza čitateľa v nás.
V odborných kruhoch všetci poletujú, všetci sa horlivo tvária, že vo dne v noci predávajú knihy, v skutočnosti sa čaká na párty, kde môžete tancovať do odpadnutia a zabudnúť na tých pätnásť stretnutí za deň, ktoré nikto nestihne. Kto ich stíha, už nie je človek, ale postava z knihy, ktorú skompiloval nejaký príťažlivý bestsellerový autor a teraz a tu si ju musí do úmoru sám predávať.
Zrazu musíte niečo urobiť, aby ste prekonali fóbiu z davu a znovu získali ľudskú dôstojnosť. Najnápadnejšie je, že ľudia sa zabudnú smiať: vo vzduchu sa vznáša nekonečná, bezuzdná vážnosť. Veľtrh je záležitosť, ktorá sa musí brať vážne, tak ako sa musí brať vážne vodenie za obruč v nose, keď po lúke lietajú motýle a obláčiky vône šteklia medzi nozdrami. Klania sa mamonu, podriaďuje sa jeho moci, hladká ho po zelenom bruchu, dáva mu tisíc nežných prezývok a pije naňho za bielymi stolmi – korí sa mu asi rovnako, ako nikto so zdravým rozumom nespochybní vládu anglického jazyka. Otázka je len, či človek so zdravým rozumom ešte číta. Či si radšej nepestuje zdravý rozum. Keď v pondelok ráno zaznie prvý smiech, knižný veľtrh sa skončil.
Všetci tvrdia, že vedia čítať, nakoniec, naučili sme sa to v škole, takže všetci vieme aj písať. Napriek tomu nie každý píše. Čítanie sa zdá byť ľahšie. Pritom dobrí čitatelia sú rovnako zriedkaví ako dobrí spisovatelia. Dobrý čitateľ vedie tajný dvojaký život. Čitateľ, ktorý žije z toho, že vie čítať, je v skutočnosti spisovateľ, a píše o tom, čo číta, alebo číta to, čo píše.
Keby každý vedel čítať a písať, svet by zanikol. Autor, vydavateľ, redaktor, prekladateľ, všetci by zmizli. Nebol by nikto, kto by človeku povedal, aká je situácia, lebo by to povedal každý. Čitateľ by bol ten, čo práve číta, a spisovateľ ten, čo práve píše. Vo svete, v ktorom ľudia vedia čítať a písať, by posledný žijúci vydavateľ daroval poslednú knihu dievčaťu trpiacemu dyslexiou – prenášala by to televízia alebo čosi, čo by bolo namiesto nej – a potom by sa na predávanie kníh raz a navždy zabudlo. Ľudia by písali už len jeden pre druhého, jedna kniha, jeden spisovateľ, jeden čitateľ, bodka. Dokiaľ tento duchovný ideálny stav na našej planéte nenastane, zabudnime na chvíľku na svoj hendikep a kúpme si knihu!
P. S. Poznámka k darovaniu kníh: knihy sa nekupujú iným! Vždy kupujeme knihu sebe! Po čase si ju vystriehneme. Kniha má byť čímsi, čo si prisvojíme. Má byť naša vlastná.