Nemecko nechce byť lídrom slobodného sveta. Čo sa deje za jeho hranicami, ho takmer nezaujíma.
Foto: Matt Stuart / Magnum Photos
V Británii, Francúzsku a Nemecku, troch európskych krajinách s najvyšším počtom obyvateľov, sa tento rok konajú významné voľby, ktoré v mnohých ohľadoch vytvoria podmienky pre budúcnosť Európy. Volebné kampane majú často väčšiu výpovednú hodnotu ako štatistické výsledky skutočného hlasovania. O čom ľudia diskutujú? Čo je pre nich dôležité? Ktoré témy sa politické strany a ich lídri snažia presadzovať? Zdá sa, že v poslednom čase majú klapky na očiach všetci.
Možno preto (alebo práve preto), že som Francúzka a žijem v Londýne, som nevedela pochopiť, ako sa mohlo stať, že v britskej volebnej kampani v júni Brexit ako téma takmer nefiguroval. V debatách sa skoro vôbec nespomínala táto udalosť historického významu a s dosahom na celú krajinu. Úžasne trpezliví kolegovia v redakcii Guardianu mi to vysvetlili: výsledok referenda roku 2016 Britom spôsobil hlboký psychologický šok a ľudia mali potrebu zamerať sa na seba, aby sa spamätali. Volebná kampaň im poskytla kolektívnu katarziu.
Minulý týždeň som strávila v Nemecku, kde som zaregistrovala iný syndróm zahľadenosti do seba. Volebná kampaň v Nemecku venuje minimálnu pozornosť Európe, o ostatnom svete ani nehovoriac. Prakticky ignoruje otázku o tom, ako táto krajina má reagovať na realitu za svojimi hranicami: na globálne zmeny pracového trhu, na úlohu, akú by mala zohrávať v meniacom sa prostredí, ako sa strategicky pripraviť na budúcnosť a vonkajšie vplyvy, ktoré ju môžu zasiahnuť.
Briti sú zahľadení do seba, lebo majú problém; Nemci sú zas zahľadení do seba, lebo sa majú pridobre.
Nemecké voľby sa konajú 24. septembra a nikto nepochybuje o tom, kto zasadne do kancelárskeho kresla. Angelu Merkelovú čaká štvrté funkčné obdobie, predovšetkým z toho dôvodu, že sa jej podarilo udržať si obraz spoľahlivej mamičky: hodnovernej, solídnej, vyskúšanej a skromnej političky, ktorá bude krajinu chrániť, aby si nemusela robiť priveľké starosti pre šialenstvo, ktoré vládne svetom s Trumpom, Severnou Kóreu, Putinom, Erdoğanom a všetkými ostatnými. Nemci jednoducho nemajú chuť počúvať reči o súčasných problémoch a hľadať riešenie: chcú sa len pekne usalašiť a naďalej si užívať dobrý život – to je aj jedno z hesiel CDU, strany Angely Merkel.
Povedané po lopate: Briti sú zahľadení do seba, lebo majú problém; Nemci sú zas zahľadení do seba, lebo sa majú pridobre. Nemecko je najväčšia, najbohatšia a najmocnejšia krajina v Európe, navyše politicky najstabilnejšia spomedzi všetkých európskych aktérov. Nemci si vzali voľno od sveta takisto ako Briti, hoci z celkom iného dôvodu.
Čitatelia v Británii by si okrem toho mali byť vedomí toho, že nemeckí voliči v tejto kampani neprejavili ani štipku záujmu o Brexit. Ignorovali ho aj nemeckí politici. V televíznej debate medzi Merkelovou a jej sociálnodemokratickým protivníkom Martinom Schulzom slovo Brexit nepadlo ani raz.
Pár slov o Francúzsku: v tomto kontexte je tak trochu výnimkou. Na rozdiel od Británie a Nemecka bola Európa vo francúzskej volebnej kampani ťažiskovou témou – buď ako predmet osláv (prístup Emmanuela Macrona) alebo ako prameň všetkého zla (postoj Marine Le Penovej). Podľa mňa však jednou z príčin, prečo Macron vyhral, je to, že staval na typicky francúzskej tendencii vnímať Európu ako rámec, v ktorom sa môže – ba musí – uplatniť nadradenosť Francúzska. Stotožnil Európu s novou formou francúzskeho vlastenectva, ak nie priam arogancie.
Nálada v Nemecku je celkom iná. Navštívila som Berlín, Lipsko a Mníchov. V rámci volebného študijného pobytu, ktorý organizovala Akadémia Roberta Boscha, som absolvovala stretnutia s predstaviteľmi vlády, parlamentu, miestnych a regionálnych zastupiteľstiev a občianskymi aktivistami. Tu je niekoľko poznámok, ktoré som si vypočula. Na margo potenciálnej vedúcej úlohy Nemecka v ére Trumpa: „Ostatné krajiny od nás občas očakávajú priveľa. Máme zdravé sebavedomie, ale chýba nám misionársky zápal. Intenzívne si uvedomujeme svoje dejiny.“ „Trump nám robí starosti, ale netúžime vziať na seba rolu lídrov, to by bolo priveľa.“
Na margo Európy: „Nie je to téma tejto kampane, lebo všetky strany s výnimkou AfD [extrémne pravicovej Alternatívy pre Nemecko] sú presvedčenými zástancami európskeho projektu. Nemci potrebujú Európu, aby zabudli, že sú Nemci. Pomáha nám odpútať sa od bremena našich dejín.“ K otázke reformy eurozóny (mierne ironicky): „Macron chce pokrok, ale my na to môžeme doplatiť.“ A k Brexitu (na priamu otázku): „Je to ako satirický kabaret.“
Jednou z vecí, ktoré ma v Nemecku najviac zaujali, je, že napriek mnohým predpovediam utečenecká kríza roku 2015 neprevrátila politickú scénu hore nohami. Ako je to možné? V Británii prispela k víťazstvu Brexitu. Vo Francúzsku pomohla Le Penovej získať desať miliónov hlasov. V roku 2015 sa svet uzatvoril do seba a do Nemecka dorazili hordy zúfalcov – no napriek tomu sa dnes, po dvoch rokoch, vôbec nezdá, že by si Nemci robili zvlášť veľké starosti o svetovú situáciu, alebo o nej čo len chceli diskutovať. „Sme hrdí na to, čo sme dokázali, na svoju ústretovosť, ale už sa to nesmie stať,“ znie najčastejšia odpoveď na túto otázku.
Na druhej strane je isté, že v nastávajúcich nemeckých voľbách extrémna pravica zaznamená veľký a znepokojivý nárast voličov. Najlepšie výsledky AfD dosiahne v bývalom Východnom Nemecku. Z rozhovorov s tamojšími obyvateľmi je jasné, že dlhotrvajúce problémy vyvolané obdobím po znovuzjednotení krajiny v roku 1990 nie sú ani zďaleka vyriešené. Istý miestny činiteľ mi povedal: „Ľudia sa pýtajú: prečo neintegrujete nás, ale utečencov?“
Roku 2015 Nemecko slovami jedného novinára zažilo „svoju humanitárnu hviezdnu hodinu“, to však nutne neznamená, že jeho občania sa zvlášť nadšene hrnú do širšej celoeurópskej roly a že chcú na svoje bedrá vziať nové sféry globálnej zodpovednosti. Angela Merkel, ktorá má mimoriadnu schopnosť prispôsobiť svoju politiku verejnej mienke, prišla na dokonalú kombináciu: zmenila politiku (otvorené dvere sa zas zatvorili), nezmenila však rétoriku (naďalej hovorí o morálnej povinnosti Nemecka poskytovať azyl).
Do seba zahľadené Nemecko (myslím tým obyčajných občanov, nie pracovníkov úradu vlády či ministerstva zahraničia) je pre Európu rizikom. Vzhľadom na náladu spoločnosti bude ťažké dohodnúť sa na spoločnej európskej stratégii riešenia dvojitého problému Brexitu a Trumpa, ako aj sformulovať životaschopnú, inteligentnú politiku v otázkach Ruska, Turecka, Balkánu, Číny, Afriky, klimatických zmien, migrácie, a tak ďalej a tak ďalej.
Je pravda, že politika je vždy miestna. Ak Nemci znovu zvolia Merkelovú, bude to preto, lebo veria, že ich obráni pred vonkajšími tlakmi, a nie preto, aby sa s jej pričinením celý svet či aspoň Európa zmenili k lepšiemu. Väčšina chce len, aby Nemecko naďalej fungovalo ako spokojná, vyrovnaná krajina, ktorá si potrpí na dodržiavanie pravidiel a nechce sa veľmi zaťažovať tým, čo sa deje za hranicami. Kantovská dedina vo svete, ktorý je čoraz hobbesovskejší. Je čosi také možné?