Tito. Foto: Raymond Depardon / Magnum Photos
Keď si predstavujem raj na zemi, je to malý opustený ostrov s píniami a štrkovými plážami uprostred tyrkysového mora. Presne taký, aký som videla nedávno, keď som sa neďaleko Puly, na Severnom Jadrane, plavila na malom motorovom člne k súostroviu Brijuni. Ten istý nápad musel mať Josip Broz, keď tieto ostrovy po prvý raz navštívil roku 1947. Rozdiel medzi ním a mnou však spočíval v tom, že preňho sa život v tomto pozemskom raji stal skutočnosťou. Netrvalo dlho, a prezident Juhoslovanskej republiky sa nasťahoval do novybudovaného sídla na Vange, jednom zo štrnástich ostrovov. Nikto po ňom už nemal možnosť uskutočniť takýto sen. Normálni smrteľníci sa na ostrov ani nedostali. Hovorí, že ostrov bol strážený tak intenzívne, že vo Fazane, rybárskej osade na pevnine priamo oproti súostroviu, už bývali len tajní agenti s rodinami.
Tito zomrel roku 1980 a súostrovie Brijuni bolo vyhlásené za chránenú prírodnú rezerváciu. Na svojej ceste som sa dozvedela, že Tito za tri desaťročia, keď si užíval privilégiá tunajšieho života, strávil na Vange a Veli Brijun, ostrovoch, ktoré mal zo všetkých najradšej. Na fotografickej expozícii, ktorú zriadili roku 1984 na prvom poschodí vlastivedného múzea, som sa dozvedela všetko o jeho tunajšom živote.
Na stovkách sépiovo sfarbených fotografií som ho videla tak v role hlavy štátu s významnými návštevami, ako aj v súkromí. Videla som, že Tito počas svojich mesiacov v raji nielen odpočíval. Trávil prázdniny aj pracovne – ako hlava štátu, hlava Komunistickej strany a vrchný veliteľ armády. Pri tom tu prijímal aj množstvo významných hostí: od Fidela Castra po Queen, od Indiry Gandhiovej po Willyho Brandta, od Leonida Brežneva po perzského šáha Rezu Páhlavího. Tita fascinovali hviezdy. Množstvo slávnych osobností, operný spevák Mario del Monaco či Valentina Terežkovová, prvá žena vo vesmíre, všetci boli pozvaní na Brjuni. Ale najradšej mal návštevy filmových hviezd ako Elizabeth Taylor a Sophia Loren. Zahraničnému návštevníkovi to môže pripadať bizarné, ale mne sa na chvíľu vrátil kúsok detstva.
Keď som napríklad uvidela na fotografii v ovocnom sade oberať mandarínky, pripomenulo mi to, ako nám učiteľka rozprávala, že tie mandarínky posiela detským domovom. Lebo má dobré srdce, zvykla dodať. My deti sme sa mohli len snažiť predstavovať si, ako úžasne to ovocie musí chuť, pretože vtedy v Juhoslávii nikde žiadne mandarínky nepredávali.
Na prízemí múzea je ďalšia výstava o Titovi – ešte čudesnejšia. Je venovaná jeho zvieratám. Istý čas bolo bežné, že štátne návštevy mu nosili do daru divé, exotické zvieratá. Väčšina z nich sa nevedela prispôsobiť tejto klíme a pokapala. Potom ich vypchali a vystavili v múzeu. Na hornom poschodí sa Tito hrá s mláďaťom orangutana, dolu uvidíte to úbohé zviera vypchaté. Návštevník má ešte v čerstvej pamäti fotografiu, na ktorej sa Tito mazná s mladým leopardom, a vzápätí naňho ten istý leopard civie sklenými očami. Zrejme to nebol zámer, ale vypchaté zvieratá tvoria stiesňujúci, morbídny kontrast ku glorifikácii, ktorá sa odohráva na hornom poschodí – je to skoro metafora Titovho vládnutia.
Dvadsaťpäťročná expozícia Titovho života a diela na Brijuni len malý príspevok do kultu osobnosti, ktorý si ľudia v Juhoslávii vybudovali. Ale popri tejto glorifikácii sú tu aj ďalšie pokusy o zblíženie, ktoré sporadicky preniknú na povrch. V Belehrade a Záhrebe nedávno vyšla kniha o Titovi, ktorá sa snaží dokázať, že ani táto úctyhodná postava nebola celkom bez poškrvny. “Tito – a phenomenon of the century,” napísal belehradský novinár Pero Simic, ktorý sa Titom zaoberá už desaťročia. Vo svojej predchádzajúcej knihe sa venuje kompromitujúcim dokumentom, ktoré našiel v Stalinových archívoch v Moskve. Zato táto najnovšia kniha je čosi “čo ste vždy chceli vedieť o Titovi, ale báli ste sa opýtať”. Simic odhaľuje čitateľovi tajomstvá z Titovho života. Skoro celá kniha sa skladá z citátov. Autor pritom uvázda tak súkromné, ako oficiálne zdroje. Takmer nič nekomentuje, ani neinterpretuje. Titov život zostáva hádankou. Nevie sa ani len presný deň jeho narodenia: Simic našiel pätnásť rôznych dátumov! S podobnými ťažkosťami zápasíte, keď hľadáte Titovo skutočné meno alebo meno jeho otca. Neexistujú ani žiadne spoľahlivé údaje o jeho vzdelaní. Nie je jasné, za čo sa vyučil na odbornej škole, ak ju vôbec dokončil. Nevie sa, kde presne pracoval a ako dlho. Jedna neznáma nasleduje za druhou. V tejto knihe sú však poprvýkrát publikované dokumenty z jeho éry v Kominterne (Komunistickej internacionále) v Moskve. Tito si evidentne pripravil cestu na vrchol úspešným špehovaním svojich súdruhov – v dôsledku ktorého niektorých z nich popravili. Aj preberanie Komunistickej strany v Juhoslávii prebiehalo podľa Simica. Od začiatku až do konca svojej politickej kariéry bol Tito nielen manipulátor a klamár, ale aj zradca, ktorý si objednal vraždy svojich najbližších spolupracovníkov, dokonca priateľov – a aj masové popravy vojnových zajatcov v Bleiburgu (v Korutánsku) po skončení Druhej svetovej vojny: ambiciózny muž bez zábran, ktorý sa nezľakne ani biznisu so zločinom. Simicovým evidentným zámerom je diskreditovať Tita ako osobu, a tým aj jeho politické rozhodnutia a projekty.
Keďže kniha stojí na citátoch, bežný čitateľ ťažko môže posúdiť, aké pravdivé sú Simicove argumenty. Jeho dôveryhodnosť stojí na dôveryhodnosti jeho zdrojov, ktorú môžu overiť a posúdiť len odborníci, historici. Ja som navštívila Brijuni s jedným zahraničným korešpondentom, ktorý predtým pracoval v Juhoslávii. Keď sme si prezerali Veli Brijun, rozprávali sme sa o knihe aj o výstave: dvoch úplne protikladných prístupoch k Titovej osobe. Môj sprievodca sa ma pýtal, prečo, hoci o ňom už vyšlo toľko kníh, dodnes neexistuje spoľahlivý, starostlivo zrešeršovaný Titov životopis? Otázka, na ktorú je mnoho odpovedí, ale žiadna presvedčivá. Niektorí hovoria, že nebol čas na to, aby taký životopis vznikol, pretože krajina sa rozpadla vo svojich vojnách. Iní si myslia, že na Balkáne je jasný, vecne zdôvodnený postoj k minulosti takmer nemožný.
Ale že by tridsať rokov po jeho smrti predsa len nedozrel čas na seriózny životopis – pýtal sa môj spoločník. Nemohla som nesúhlasiť. Často sme počúvali, že na „na Balkáne je až priveľa histórie“. To je síce pravda, ale len v zmysle historických udalostí, nie v zmysle histórie ako vedy. Tito si však zaslúži vážnu pozornosť. Dlžíme mu ju ako historickej osobnosti, ale ešte oveľa viac ju dlžíme sami sebe.
Kým sme ešte na pevnine čakali na čln, ktorý nás popoludní mal odviezť na Brijuni, chorvátsky prezident Stipe Mesic a niekoľko jeho ochrankárov vystupovali z paluby v malom prístave vo Fazane. Asi tridsať turistov a domácich, ktorí čakali na čln, ani nezareagovalo, keď popri vode kráčal k autu prezident. Civilné správanie prezidenta na môjho spoločníka dosť zapôsobilo. Časy sa zjavne zmenili, no nezmenilo sa naše nastavenie k minulosti, o ktorej si podľa všetkého stále myslíme, že sa pozostáva zo zmesi legiend a historiek o zločincoch.
Kým sme boli na ostrovoch, počasie bolo krásne ako vo sne. Nakoniec som si chcela zaplávať, v zátoke, v ktorej ešte stoja zrúcaniny rímskej vily z 1. storočia po Kristu a chrámu bohyne lásky Afrodity. Legenda vraví, že keď oboplávate chrám, nájdete veľkú lásku. Ale neoboplávala som ho. Neodvážila som sa. Pomyslela som si, že človek nemá chcieť od života priveľa. Aj keď je to asi nepatričná myšlienka na ostrove, na ktorom žil muž, ktorému stačilo lusknúť prstami, aby sa mu splnilo, čokoľvek si zaželá. Smutné, ak tridsať rokov po 29. auguste 1979, dni, keď Tito naposledy opustil tento ostrov, stále ešte nie je jasné, kto to vlastne bol.