Ešte predtým, než než maďarský parlament stihol prijal doplnky k ústave, ktoré predtým zavrhol Ústavný súd, Ákos Szilágyi opísal mechanizmus rozkladu demokracie v Maďarsku.
Foto: Peter Župník
Na jar roku 2010 sa v jednom z členských štátov Európskej únie odohrala “volebná revolúcia”. Týmto štátom bolo Maďarsko. Maďarský ľud sa od víťaza volieb neskôr dozvedel, že svojimi hlasmi nepripravil o moc neschopnú len ľavicovú vládu, ale že zničil liberálnu demokraciu, ktorej základy položila revolúcia a právny štát po roku 1989.
Postupne sa začali čoraz jasnejšie vynárať obrysy nového systému, ktorý nahradil zničenú liberálnu demokraciu a ústavnosť. Tejto populistická pseudorevolúcia dali názov “Národná spolupráca”. Zakladajúci dokument tohto systému dnes podľa zákona musí visieť na stene každého verejného úradu a každej školy.
Populistická interpretácia parlamentných volieb r. 2010 ako historického ‚oslobodzovacieho boja’ a celonárodnej revolúcie proti establišmentu stojí len a len na násilí a jej presadzovanie sa stalo prvým krokom budovania antidemokratickej tyranie.
Až v tom okamihu ľudia, pokladajúci sa za ‚konzervatívcov‘ a ‚občanov‘, čo dvojtretinovou väčšinou zvolili národno-populistickú stranu zistili, že uskutočnili zmenu režimu. Liberálna demokracia sa skončila a vznikal nový systém, ktorí si sami vybrali.
Nehlasovali za zmenu vlády, ale za zmenu demokratického politického systému, ktorý dovtedy fungoval; svojimi hlasmi si túto zmenu priam vynútili. Svojimi hlasmi uplietli bič na šéfa víťaznej strany – buď prinesieš revolúciu a skoncuješ s demokraciou, alebo sa sám, s naším požehnaním, odprac na smetisko dejín. Odvážny vodca však necúvol pred vôľou maďarského ľudu a vykonal to, čo si vlasť žiadala, pretože bol pripravený viesť národ do neznáma. Zrúcal demokratický systém a zaviedol nový, a autokratická tyrania parlamentnej väčšiny mu pritom poslúžila ako hlavný nástroj zneužitia moci. Systém „Národnej spolupráce“ spočíva v tom, že všetka moc sa zbieha v rukách jedného muža; každé odvetvie moci, každá nezávislá inštitúcia a profesionálny orgán, rovnako ako elektronická a printová tlač je pod kontrolou a výkonná moc, ktorá sa celkom vymanila z oťaží zdržanlivosti ich udržiava v neistote o budúcnosti. Túto neskrotnú moc stelesňuje aj ústava, akoby prenesenie tyranie do ústavného dokladu tyranii raz prevždy malo dať pečať ústavnosti.
Maďarská demokracia sa v poslednom čase definuje apofaticky (čiže cez svoju negáciu) ako Boh v teológii – ako nondemocracie, čiže nedemokracia, alebo už-nie-demokracia; ako krajina, ktorá nie je právnym štátom (alebo kde prestalo platiť právo), kde sa neuplatňuje ústavnosť alebo ak, tak len čiastočne, kde neexistuje (alebo len čiastočne existuje) sloboda tlače, kde sa nedodržiavajú základné občianske práva alebo sa dodržiavajú len v obmedzenom rozsahu, o ľudských právach či nezávislom súdnictve ani nehovoriac, a toto nie je úplný výpočet. Maďarská demokracia sa pohybuje v čoraz neistejšej sfére medzi „bývalou“ a „ešte existujúcou“. Občas sa ani nedá zistiť, či dáky ojedinelý nedotknutý zbytok decimovanej či vyprázdnenej demokratickej inštitúcie či symbolu slobody, ktorý ešte vytŕča zo zbúraniska nie je len demokratickým rúškom tyranie vlády, ktorá stratila akýkoľvek zmysel pre demokratické kontrolné mechanizmy, alebo či to je už tá posledná bašta demokracie. Dnešná maďarská demokracia je každopádne zbytkovou demokraciou. Sú to zbytky pluralistickej demokracie, ktorá bola nastolená r. 1989, no ktorú sa nepodarilo konsolidovať. Či z nej vôbec niečo ostalo sa definitívne ukáže r. 2014, v ďalších voľbách do parlamentu. Pretože až vtedy zistíme, či systém, udržiavaný v medziach vzájomne súperiacej autokracie a volebného autoritárstva vôbec ešte pripúšťa slobodné voľby a či sa splní vôľa väčšiny voličov, ktorí sú proti ďalšiemu budovaniu čoraz represívnejšieho tyranského režimu. Vtedy sa rozhodne, či táto zbytková demokracia bola len krátkym prerušením na ceste ku konsolidácii demokracie alebo predohrou k novej autoritárskej vláde jednej strany.
Ak sa demokratickým stranám, združeným do volebnej koalície a prinúteným adaptovať sa na podmienky oklieštenej volebnej súťaže a pravidlám, prispôsobeným potrebám vládnucej strany, podarí zvíťaziť nad antidemokratickou stranou, ktorá v súčasnosti zneužíva moc svojej dvojtretinovej väčšiny; ak je ešte možné obnoviť ústavnosť, vytvoriť novú ústavu, založenú na celonárodnom konsenze a znovu zaviesť princíp deľby moci, budeme môcť povedať, že to, čo zažívame teraz bolo len prechodnou fázou a nie novou érou.
No ak konečná skúška demokracie – slobodné voľby – dokáže absolútny nedostatok demokracie, táto neodstrániteľná vláda stratí legitimitu aj vo volebnom zmysle a podľa toho ju budú súdiť jej vlastní občania ako aj spoločenstvo národov, do ktorého momentálne patrí. Pretože, aj keď revolúcia vyhlásená z olympských výšok moci bola nelegitímna (a mnohí ju doteraz, nie bez príčiny, pokladajú za ústavný puč), niet pochybností o tom, že populistická moc, ktorá ničí demokraciu bola legitímna vo volebnom zmysle . Po roku 2014 už však víťazstvo – naprogramované v rámci nového antidemokraticky obmedzeného volebného systému – vládnucej strane nedá legitímny mandát. Vytvorí sa nová situácia, hoci by aj vládcovia autokratického režimu pred svojimi obyvateľmi a celým svetom vydávali víťazstvo, založené na volebnom podvode za legitímne – čo istotne spravia. Moc, ktorá vzíde z takýchto neslobodných volieb bude nutne nelegitímna, to jest neuznaná v očiach sveta: tyrania bude demaskovaná a predvedie sa otvorene, v plnej nahote, bez figového listu demokracie dokonca aj pred svojimi apologétmi – doma i v zahraničí – ktorí dúfali, že sa časom umierni, alebo ktorí sa snažili samých seba presvedčiť, že ‚revolučný‘ populizmus, ktorý zničil parlamentnú demokraciu, právny štát a tradíciu ústavnosti, a ktorý zaviedol retrospektívne zákony, nebol ničím iným len akousi formou konzervativizmu.
Maďarsko teda stojí na rázcestí: maďarská spoločnosť sa musí rozhodnúť, či veselo a z vlastnej vôle spraví krok do priepasti tyranie, alebo či sa zastaví celkom na jej pokraji a čo najrýchlejšie sa vráti sa k demokracii a právnemu štátu. Či už sa Maďarsko vrhne do priepasti a prijme národnú katastrofu a národnú hanbu pred celým svetom, alebo či sa v poslednej chvíli zastaví, v každom prípade zohrá priekopnícku úlohu: demokratickým národom sveta poslúži ako príklad, strašný príklad toho, kam vedie zničenie liberálnej demokracie a právneho štátu – kam vedie odchod z klubu európskych demokracií a svetovej ekonomiky. Nech celý svet vidí kde sídli Boh Maďarov!
A čo chcú od Európy tí Maďari, ktorých politický Boh žije v Európe prinajmenšom posledných dvesto, ak nie tisíc rokov?
No svet by sa možno mal dozvedieť aj to, že odkedy sa moderný maďarský národ asi pred dvesto rokmi zrodil, existujú dva druhy Maďarov: jedni majú svojho politického Boha v Európe, druhí v Ázii. Toto sú dva hlavné kmene maďarských stredných vrstiev. Medzi týmito dvomi strednými vrstvami – alebo skôr hlboko pod nimi – existuje ešte tretí druh Maďarov, ten si však, žiaľ, nemôže dovoliť politických bohov a neverí vôbec v nič: je rád, že je rád, že existuje, má strechu nad hlavou a dosť chleba, aby nakŕmil deti. Títo politicky bezbožní dnes tvoria asi tretinu maďarskej spoločnosti. Veľmi ich netrápi, či sa ich krajina zrúti do priepasti politickej tyranie, pretože oni už jeden a pol desaťročia žijú v sociálnej priepasti – dáko sa tam pretĺkajú a pokladali by za výsmech, keby sme sa ich opýtali, či dávajú prednosť Európe alebo Ázii.
Tá maďarská stredná vrstva, ktorej bdelé oko sa upiera k Ázii a ktorá svoj pôvod odvodzuje priamo od mýtického vtáka Turula, verí a na vládou organizovaných pochodoch vyhlasuje, že „sa nestaneme európskou kolóniou!“ Od Európy a od Európskej Únie, ktorej je členom – žiaľ, stalo sa! – žiada len jedno: aby sa prestala pokúšať spraviť z ich milovanej vlasti súčasť svojho monolitického politického a ekonomického tela. Nejaká EÚ nám, Maďarom, predsa nebude rozprávať, v akej demokracii a v akom demokratickom systéme máme žiť, akými zákonmi a pravidlami sa máme riadiť! Veď je to neslýchaná drzosť! Svoj životný štýl si vytvorili pred tisíc rokmi – keď sedeli v jurtách, popíjali kvasené konské mlieko a mäso si zmäkčovali pod sedlami – a sú svojimi vlastnými pánmi! Prinajmenšom v snoch. Ale to nie je všetko: žijú v snovom svete a chcú v ňom aj ostať žiť. Len nech sa ich dakto opováži zobudiť! Ak Bavori mohli spojiť moderný život s tradíciami a môžu mať laptopy a lederhózne, ani Maďarov by nikto nemal nútiť, aby prestali spájať parlamentný systém s ázijským despotizmom! Je také ťažké predstaviť si Džingischána s laptopom či smartfónom? Kde je generácia r. 1968, ktorá hlásala: moc imaginácii? My sme to nielen hovorili, my sme to aj vykonali! Alebo sa na doske z márnice môže stretnúť len dáždnik so šijacím strojom? Vták Turul a kožené nohavice: prečo by nemalo dôjsť k ich stretnutiu, keď vodca maďarského ľudu – jedného zo svetových národov! – reční o kritických otázkach? To žiadajú ázijskí Maďari z Európy so zdvihnutým obočím a ohnivých bleskoch v očiach, keď svojím pochodom za mier vyhlasujú vojnu európskym kolonizátorom, čo sa nazdávajú, že si maďarskú suverenitu kúpia za misu šošovice. Tento raz im to nevyjde, zhubní konkistádori budú musieť vyklopiť aspoň dve alebo tri misy šošovice – ako káže vedenie Coca Coly, Daimlera a Mercedesa!
A čo chcú od Európy tí Maďari, ktorých politický Boh žije v Európe prinajmenšom posledných dvesto, ak nie tisíc rokov? Tí scestovaní, ktorým v žilách neprúdi ani kvapka krvi vtáka Turula? Tí, čo si trúfajú nazvať koncepciu národa, založenú na krvi či na etnickom pôvode pravým menom – horribile dictu – fatamorgánou, mýtom, diskriminačnou nočnou morou, útokom na samotný národ? Čo chcú títo „ústavní vlastenci“, „liberáli“, „západniari“, „modernisti“, „mestskí ľudia“, „reformátori“, čo národ odvodzujú od spoločenstva občanov, zrodeného vo vojne za nezávislosť v rokoch 1848-49? Tí, čo si pamätajú, že počas revolúcie roku 1956 ľudia nevyšli do ulíc so zástavami s dierou na mieste, odkiaľ bola vystrihnutá červená hviezda, ale s Kossuthovou vlajkou? Tak teda títo ústavní patrioti, títo Maďari, čo veria v Európu, si neprajú, aby Európska Únia zasiahla, netúžia po trestných opatreniach ani – Bože uchovaj! – po demokratickom hromžení, ale po trpezlivosti a porozumení pre svoju vlasť. Po trpezlivosti, aby Maďari mohli dokázať, že im záleží na slobode a že si sami vydobyjú to, o čo ich štát neustále oberá, počínajúc ľudskou a občianskou dôstojnosťou.
Európski Maďari – pravicovo i ľavicovo zameraní – sa nazdávajú, že koalícia, ktorá roku 2010 vyhrala voľby demokraticky, t.j. tak, že dodržiavala pravidlá systému, sa pripravila o demokratický mandát keď odbúrala právny štát a demokratický systém, a svoju moc využívala výlučným spôsobom. Používanie moci sa zmenilo na systematické zneužívanie moci, čo sa prieči záujmom väčšiny maďarskej spoločnosti ako aj ich najhlbším želaniam a túžbe po slobode. Populistický režim neskoncoval s vnútornou slabosťou Tretej Maďarskej Republiky, ktorá sa zrodila po roku 1989, ale s republikou samotnou; neskoncoval s nedostatkami a chybami dočasnej ústavy, ktorá vyplynula z revolúcie, ale s právnym štátom a s ústavnosťou; skrátka, neskoncoval s chaosom nekonsolidovaného systému pluralitnej demokracie, ale so samotnou pluralitou. Vytvoril autokratickú jednotu, ktorá nezjednocuje politickú a sociálnu rôznorodosť modernej spoločnosti, ale rôznorodosť naopak vylučuje a trestá a závislosť jednoty na rôznorodosti vydáva za systémovú vadu, za výzvu suverenite a blahu národa, čím dokazuje prorocké slová Blaisea Pascala: La multitude qui ne se réduit pas àunité – est confusion. L’unité qui ne dépend pas de la multitude – est tyrannie. (Mnohorakosť, ktorá sa nezmení na jednotu je zmätok. Jednota, ktorá nezávisí od mnohorakosti je tyrania.)
Maďarsko teraz najviac zo všetkého potrebuje spoluprácu a národnú jednotu. No nepreklenuteľnejšou prekážkou na ceste k národnej spolupráci je samotný systém Národnej spolupráce, samochválny a zavádzajúci názov pre autokratický systém, v ktorom občan, zredukovaný na predmet, nespolupracuje so svojimi spoluobčanmi, ale s vodcom národa, bezuzdným šéfom vlády, tak isto ako úslužné tehly ‚spolupracujú‘ s murárom, stavajúcim vysoký múr. Tento murár sa volá Tyrania a múr, ktorý je čoraz vyšší, a na ktorý kladie jednu po druhej tehly, zlepené maltou rozdrvenej a rozmliaždenej sociálnej ideológie, je už zas múrom štátu.
Tak ako v demokratickom systéme platí, že voľby majú zmeniť vládu, no nie samotný systém, v prípade autokratického tyranského systému zas platí, že voľby nemajú zmeniť len vládu, ale systém, ktorý ženie národ do morálneho a ekonomického krachu. Ak sa to ešte dá docieliť volebnou cestou, ak autokratický štát do roku 2014 neostráni posledné koľajnice a podvaly, vedúce späť do demokracie. Ak sa v tejto zbytkovej demokracii vôbec ešte zachová posledný zbytok demokracie.