Hugo Chávez. Foto: Dante Fernandez / Getty Images
Počas posledných trinástich rokov, desiatich mesiacov a šiestich dní, keď vystrájal na televíznych obrazovkách sveta, od prvého uvedenia do úradu prezidenta Venezuely až do minulého decembra, keď sa prestal objavovať na verejnosti, Hugo Chávez, ktorý v utorok skonal vo veku 58 rokov, neprestal byť záhadou. Tancujúci, smejúci sa, tárajúci, hroziaci, spievajúci, tyranizujúci, vždy provokujúci comandante (v skutočnosti zastával len hodnosť podplukovníka) po sebe zanechal veľkú medzeru. V rokoch jeho vlády ste sa vo Venezuele nikdy nemuseli obávať, že rozhovor na večierku či miestnej tancovačke uviazne: vždy tu bol Chávez, alebo, lepšie povedané, iba Chávez, na koho ste sa mohli sťažovať, chváliť ho, vysmievať sa mu alebo sa k nemu modliť. Bol jediným problémom a súčasne aj riešením každého problému. So svojou nekonečnou, dravou ctižiadosťou – ctižiadosťou tučného chlapa, ktorý sa ešte rozpína, aby vo výťahu zabral čo najviac miesta – bol Všetkým.
Odišiel Hugo Chávez. Kto teraz osuší slzy Venezuely?
Chávez bol plný rozporov. Nerád prelieval krv, svoju či iných: odvolal krátky amatérsky puč, ktorý zorganizoval r. 1992 proti prezidentovi, zvoleného s podporou väčšiny obyvateľstva a svoju prezidentskú kampaň rozbehol práve vo chvíli, keď priznával porážku. „Ešte … sa nám nepodarilo prevziať moc,“ povedal reportérom do mikrofónu pri zatýkaní (zaujímalo by ma, aký truľo dovolil väzňovi, ktorého viedli pred vojenský súd, predniesť takýto buričský prejav?). Svojou zaťatou vyzývavosťou Chávez očaril Venezuelčanov. Po prepustení r. 1998 hravo vyhral prezidentské voľby.
Teraz, po rokoch, je ťažké povedať, či jeho vládu možno označiť za mäkkú diktatúru (dictablanda) alebo nie. Napriek všetkým antiimperialistickým výpadom ropa ani na jediný deň neprestala prúdiť z Venezuely do amerických prístavov. A napriek socialistickým kázaniam v krajine naďalej pevne vládne kapitalizmus.
Chávez bol záhadný. Prevzal krajinu, spustošenú korupciou a neschopným riadením v čase, keď cena ropy – prakticky jediného venezuelského vývozného artiklu – dosiahla na medzinárodnom trhu hĺbkový bod. Ropa tvorí 30 percent HDP a Venezuela patrí k jej desiatim najväčším vývozcom na svete a počas jeho vlády jej cena stúpla z 9 dolárov za barel na takmer 150 a momentálne sa pohybuje okolo 100. A hoci táto malá krajina (počet obyvateľstva je stabilne 30 miliónov) dostala do vienku nesmierne prírodné bohatstvo, chavismo má na svojom konte sériu pohrôm – tie najvýznačnejšie sa týkajú bytovej výstavby, infraštruktúry, poľnohospodárstva, energetiky, distribúcie potravín a verejnej bezpečnosti – zatiaľ čo katastrofálne vedenie ropného priemyslu spôsobilo zníženie ťažby ropy. Napriek tomu Chávez v októbri bez problémov vyhral štvrté voľby, v čase, keď už mal za sebou tri operácie na rakovinu a bol zjavne smrteľne chorý, i keď odmietol zverejniť informácie o šírení rakoviny, ktorej nakoniec podľahol.
Staral sa o ľudí. Postavil sa proti venezuelskému rasizmu a preskočil triedne bariéry. Ako človek z biednych pomerov zabezpečil podstatné zlepšenie v zdravotníctve, vzdelávaní a sociálnej starostlivosti pre chudobných priamo vo štvrtiach, v ktorých žijú. Bol zaťatý. Bol macho. Podľa bývalého prezidenta Jimmyho Cartera a iných triezvych pozorovateľov sa mu podarilo dramaticky znížiť chudobu. Ustavične podpichoval Spojené štáty a zakaždým utiekol s chichotom ako nezbedné chlapčisko. Zbožňoval seba samého. No iní vládcovia s podobnou povesťou sa Chávezovi nevyrovnali a buď odišli z úradu sprevádzaní nezáujmom verejnosti alebo ich k odchodu prinútili rozzúrené davy, ktoré by ich najradšej roztrhali na kúsky. Môžeme si byť istí, že Chávez, ktorého pochovajú ako svätého, bude ovplyvňovať politiku a spoločenské zvyky svojej krajiny aj po smrti, možno ešte po desaťročia, rovnako ako latinskoamerický líder, na ktorého sa najviac ponášal, Argentínčan Juan Domingo Perón. Alebo skôr ako Perón a jeho žena Evita, pretože svojim rozporuplným pôvabom (i spôsobom, akým umieral) sa Chávez podobá obidvom.
Nebol prvým prezidentom, ktorý zlyhal, ani prvým, kto napriek zlyhaniam neprestal byť obľúbený. Mnohých však znepokojoval práve jeho peronistický druh popularity: zanietene, s akým davy vykrikovali jeho meno na obrovských demonštráciách, nenávisť, akú vyvolával vo svojich prívržencoch, keď pranieroval imperialistov, žralokov, vrahov Venezuely, zradcov, hanebných zbabelcov, ktorí si trúfli s ním nesúhlasiť. A teraz vidíme zúfalý plač miliónov Venezuelčanov, ktorí majú pocit, že nestratili len prezidenta či politika a veľkého vodcu, ale čosi iné: otca, spasiteľa, ochrancu a utešiteľa sirôt, ktoré sa ustrašené krčia v každom z nás.
Pri hodnotení podivuhodnej vlády Huga Cháveza by sme si možno mali položiť nasledovnú otázku: či národ, ktorý po sebe zanechal, pod jeho vplyvom neupadol do do stavu detskej viery a závislosti a akú cenu za túto regresiu zaplatí. Je to možno stav, aký vyvolávajú vládcovia, ktorým sa hovorí caudillos – zanovití náčelníci, čo vládnu silou svojej osobnosti. Hugo Chávez Frías bol asi najväčším z nich. „Bez Cháveza niet chavismu“, hovorieval. Kto teraz osuší slzy Venezuely?