-
Benghazi. Foto: Keystone / AP
Líbya. V sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch v Poľsku toto slovo znelo ako zaklínadlo. Znelo ako „Sezam, otvor sa”.
Muammar Kaddáfí potreboval inžinierov, technikov, robotníkov na modernizáciu krajiny. Komunistické Poľsko s ním malo dlhoročný románik, ľúbostný vzťah a posielalo tam ľudí za prácou. Revolučná a protizápadná rétorika z plukovníka robila čosi ako politického spojenca. Ale obyčajní ľudia to videli ekonomicky. Priemerný plat u nás v tom čase dosahoval ekvivalent dvadsať dolárov, zatiaľ čo plukovník platil (po odrátaní vazalskej dane pre komunistickú administráciu) aspoň pätnásťkrát viac. Na vtedajšie poľské pomery to bolo Eldorádo, úplná Kolchida. O tom, že dostanú „zmluvu v Líbyi”, snívala väčšina murárov, zváračov či staviteľov ciest. V istom zmysle to bolo dokonca lepšie než pobyt v Amerike či západnej Európe, lebo peňazí bolo síce menej, ale zato boli isté. Žiaden kapitalizmus, žiaden voľný trh, žiadna neistota a boj o prežitie. Stačilo poriadne pracovať, zmieriť sa s dočasnou abstinenciou, vyvarovať sa politických komentárov a pravidelne sa zúčastňovať na oslavách výročí revolúcie. Prišelcom z komunistickej zóny to (samozrejme až na tú abstinenciu) nepadlo až tak zaťažko, a zarobené peniaze vynahradili všetky nedostatky. Kupovali si videoprehrávače, džínsy, lacné rolexy, zvážali ich domov a vracali sa naspäť do sveta, ktorému veľmi nerozumeli, pretože v ňom žili vyobcovaní a osamotení, a jediné, čo ich zaujímalo, bol zisk.
Dokonca vlastne ani nechápali zmysel svojej práce. Autostrády, ktoré postavili, viedli do púšte a neudržiavané sa postupne rozpadávali. Do nemocníc dovážali najmodernejšie prístroje, ktoré nikto neuvádzal do prevádzky ani nevedel obsluhovať. Líbya bola neskutočnou krajinou. Pripomínala výmysel, fikciu. A reálne boli len dovážané doláre a džínsy.
Keď do vyhľadávača napíšeme slovo „Egypt”, na prvých miestach vyskočí „počasie” a „last minute”. Až kdesi ďalej sa objavia „nepokoje” a hneď po nich „žraloky”. Ak je internet verným obrazom súčasného myslenia (pravdepodobne ním je), búriace sa arabské krajiny majú status rozprávkových krajín, krajov z „tisíca a jednej rozprávky”. V januári sa arabský problém dal zhrnúť do otázky, či to bude znamenať koniec lacných dovoleniek pod palmami. Čo bude so zájazdmi, ktoré sú už zaplatené? Kam teraz budeme cestovať? Veď na Tenerife sa všetci nezmestíme. Poslednou nádejou je Turecko a kto uhádne, čo si Turci môžu vziať do hlavy… Takéto otázky a obavy trápia demokratický ľud, ktorý si v posledných rokoch privykol na exotické cesty full inclusive.
Otváram noviny a vidím, ako rýchlo to celé prebehlo, všetky tie rozhovory, porady, stretnutia vedúcich predstaviteľov, rozkazy a nakoniec útoky z mora i zo vzduchu. V prípade Bosny to trvalo podstatne dlhšie. Vyžiadalo si to roky a desiatky tisíc zabitých civilov. Ale Bosna nemala ropu ani plyn. Mala len trochu hnedého uhlia, trochu azbestu a trochu kamennej soli. Nikto tam nechodil na dovolenku. Nikto s Bosnou neobchodoval. Karadžić i Mladić boli síce krvaví lotri, ale neboli ani zďaleka tak pitoreskní ako plukovník, cestujúci po svete s beduínskymi stanmi, ťavami a gardou amazoniek. Bol to len divoký Balkán, koniec-koncov, rodisko Drakulu, tak čo iné sa od nich dalo očakávať. Len na chvíľočku Západ zatajil dych, keď Srbi ostreľovali Dubrovník, ale bol to len incident, ostatné jadranské letoviská zostali nedotknuté a dovolenkári túžiaci po dalmatínskom slnku si vydýchli.
Preto Bosna mohla krvácať celé roky, ale Líbya len pár týždňov. Tam, kde je ropa a lacné dovolenky, sme schopní vyslať lietadlá v priebehu niekoľkých hodín. Našťastie pre nás to väčšinou býva tak, že ropa a prázdniny sa veľmi často vyskytujú tam, kde sa nevyskytuje naša demokracia, a tak vojsko môže vyraziť s čistým svedomím: Bože, veď oni nemajú demokraciu, musíme im pomôcť! Treba im poslať demokraciu, treba im ju zaviezť, treba im ju dodať, lebo tí chudáci si ju nevedia sami doma vyrobiť. Demokraciu si ľudia nemôžu vybojovať, to by bolo príliš jednoduché, demokraciu si musia skonštruovať na základe dodaných licencií. A na to sú potrebné rozvinuté technológie a tie my práve máme. Amen.
Všetko to na kilometre smrdí klamstvom a pokrytectvom. Pripomína to komunistický export nemocníc, ktoré nemal kto obsluhovať, a autostrád, ktoré pomaly hltá púšť. Pripomína to export tankov a transportérov, ktoré na vojenských prehliadkach museli obsluhovať mechanici z NDR, Československa a Poľska. Nič si nenahovárajme: tieto krajiny sú nám zväčša ľahostajné. Rovnako ľahostajné ako boli komunistom, ktorých zaujímal výlučne ich antiamerický, antikapitalistický a antiizraelský postoj.
Pamätám si atmosféru, čo obklopovala líbyjských a vôbec arabských študentov vo Varšave v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch. Bola to nechuť zmiešaná so závisťou, pretože mali peniaze a mohli si dovoliť všetko, čo si Poliaci dovoliť nemohli. Vrátane žien. K tým, ktoré boli ochotné sa s nimi stýkať, sa správali, akoby sa dopustili čohosi ako „hanobenie rasy”. Cynicky by sa dalo povedať: Poliaci proste mali intuíciu.
Dnes Taliani a Francúzi deportujú rumunských Cigánov. Nemci ústami svojej kancelárky oznamujú porážku spoločnosti multikulti. Západ vraví: iste, môžete tu byť, ale pod podmienkou, že sa stanete takými istými ako my. Ak nie, tak sa practe do svojej Arábie, do svojej Afriky, do svojho Cigánska!
Preto našu demokraciu, náš liberalizmus, náš voľný trh, našu občiansku spoločnosť vyexportujeme aj na kraj sveta, len nech oni všetci ostanú doma, len nech si sedia vo svojich úbohých domoch z hliny, z trávy, z lepenky, z vlnitého plechu. A keby skúsili vyraziť na cestu, povieme im: moment, moment, všetko sme vám poslali, vojsko, administráciu, hodnoty, vzorce, potravu, oblečenie, dokonca aj naše technológie, tak radšej ostaňte doma.
Predstava, že z juhu namiesto ropy prichádzajú vlny utečencov alebo emigrantov, je pre Európu apokalyptickou víziou. Nikto, kto je pri zmysloch, sa nechce deliť o bohatstvo a pokoj. Tu kdesi tkvie vnútorný rozpor: veď ak pomôžeme vzbúreným arabským krajinám „demokratizovať sa”, súčasne im dáme pasy a víza do nášho sveta. A oni povedia: „Vpustite nás. Podeľte sa o to, čo máte. Sme predsa takí istí ako vy. Máme slobodné voľby a legálnu opozíciu. Sme súčasťou slobodného sveta. Nemôžete nás odmietnuť.”
Západ je dnes schopný v priebehu niekoľkých dní vyviezť svoje hodnoty na ľubovoľné miesto na svete. Dokáže vysielať demokraciu tak, ako sa posielajú potraviny do regiónov, postihnutých hladomorom. Všetko v nádeji, že ľudia nakŕmení a oslobodení od represívnych režimov ostanú vo svojich púštnych nehostinných krajoch. Keďže sa tyrani z tohto hľadiska neosvedčili, keďže sa im nepodarilo udržať svojich poddaných na uzde, snáď sa liberalizácia osvedčí lepšie. Každopádne to, čo z nej spravia príjemcovia. Zo Západu sa stal zvláštny ostrov. Obliehaný a zo všetkých strán obklopený cudzincami, potrebuje čerstvú krv, aby prežil. Súčasne však vie, že táto čerstvá krv zahubí jeho doterajšiu identitu.
My tu na Východe sme boli dlho ako tie vzbúrené arabské krajiny. Možno sme až tak netúžili po stíhačkách a lietadlových lodiach, ale aspoň po práve rozhodovať o vlastnom osude. Nikdy sme sa nedočkali. Západ sa ľahostajne prizeral, ako roku 1956 krváca Maďarsko a roku 1968 Československo. Nepíšem to preto, že by som sa chcel sťažovať. Koniec-koncov, aj my sami sme teraz trochu ako ten Západ, a bez zvláštnych emócií sa prizeráme arabskej revolúcii. Čakáme, kým vykrváca. Čakáme, kým tam konečne niekto spraví poriadok. V podstate je nám jedno, kto tam prevezme moc. Len aby ju už konečne prevzal a stabilizoval situáciu, nemôžeme sa predsa tak stresovať pri každej návšteve benzínovej pumpy.
Veru. Pamätám si tú osamelosť z čias komunizmu. Západ sa nám prizeral s miernym záujmom a predovšetkým s obavami, aby naša dráma, naša tragédia nedaj Bože neprekročila naše hranice. Dejiny sa opakujú. Znovu sa prizeráme ľuďom, ktorí túžia po zmene osudu a obetujú vlastné životy, no nemáme im čo ponúknuť. Bojíme sa ich, lebo sú iní. Nechceme, aby sa na nás začali podobať, lebo potom prídu sem.