Nemecké nástroje / Esej

Či sa vám to páči či nie, Nemecko neprestáva byť celosvetovým meradlom politického zla. Hitler je diabol sekularizovanej Európy a prvé príklady, ktoré každému prídu na myseľ, sú nacizmus a holocaust. V pamäti nám utkvel slávny výrok amerického právnika Mikea Godwina, špecialistu na slobodu slova – takzvaný Godwinov zákon – podľa ktorého “ pravdepodobnosť, že v rámci diskusií na internete sa niekto odvolá na Hitlera alebo na nacistov alebo k nim niekoho prirovná sa blíži k 1”.

Dnešní Nemci s tým proste musia žiť. No táto minca má ešte jednu, pozitívnejšiu stranu. Súčasné Nemecko, vďaka tomu, že zažilo dve diktatúry, jednu fašistickú a jednu komunistickú, sa stalo zlatým štandardom v otázkach prístupu k problematickej minulosti. Nemčina má dlhé podstatné mená ako Geschichtsaufarbeitung a Vergangenheitsbewältigung na opísanie zložitého procesu vyrovnávania sa, spracúvania alebo prekonávania minulosti. Žiaden iný národ nevyvinul lepšie návyky a metódy ako prostriedky, ktoré Nemci vytvorili na spracúvanie dedičstva nacizmu a vybrúsili pri vyrovnávaní s dedičstvom Stasi. Nemci stanovili normu pre prekonávanie minulosti, čosi ako DIN, slávnu nemeckú normu kvality priemyselných výrobkov.

Arabské národy, ktoré sa teraz snažia spamätať po rokov temna a diktatúry, by sa preto mohli učiť od Nemecka. Popri dôležitých záležitostiach, ako reštitúcie a odškodnenie obetí, prekonávanie minulosti sa obvykle skladá z troch hlavných súčastí: súdnych procesov, čistiek a dejinných ponaučení.

Spôsob, akým sa v súčasnosti pristupuje k súdeniu vládcov za ‚zločiny proti ľudskosti‘ vychádza z Norimberského procesu s nacistickými pohlavármi. Norimberský proces bol významným precedensom, mal však dva veľké nedostatky: v čase, keď nacisti spáchali ‚zločiny proti ľudskosti‘, za ktoré ich neskôr súdili, ich ešte medzinárodné právo nepokladalo za zločiny; a medzi sudcami boli aj predstavitelia Sovietskeho zväzu, krajiny, ktorá sa v rovnakom čase tiež dopustila zločinov proti ľudskosti. Norimberskému procesu preto možno mať za zlé, že to bola retrospektívna a selektívna odplata víťazov.

Dnešný Medzinárodný súdny tribunál, pred ktorým sa môžu ocitnúť arabskí pohlavári, ak sa dopustili zločinov proti ľudskosti, našťastie tieto nedostatky do značnej miery odstránil. Medzinárodné právo sa už vžilo a máme tu do činenia s náležite vytvoreným medzinárodným súdom – hoci je hanba, že USA, Čína a Rusko sa k nemu dodnes nepripojili. Zaujímavou aplikáciou tohto všeobecného princípu, aj so všetkými s tým súvisiacimi politickými problémami, je špeciálny tribunál v Libanone, ktorý sa zaoberá vraždou premiéra Rafika Haririho.

Nech sú však medzinárodné súdy akokoľvek problematické, ešte problematickejšie môžu byť procesy, podliehajúce zákonom a súdnej právomoci jednotlivých štátov. S touto otázkou si Nemecko neporadilo o nič lepšie než iné krajiny. Predstaviteľov bývalého východonemeckého vedenia ako Ericha Honeckera museli v neadekvátnych procesochdosť krkolomne obviniť, že zavinili smrť ľudí, čo utekali cez berlínsky múr a procesy sa často skončili fiaskom. Vo väčšine totalitných či autoritárskych režimov sú mnohí spolupáchateľmi, do väčšej či menšej miery a je takmer nemožné vyvarovať sa nedôsledností. Buď potrestáte zopár malých rýb a necháte veľké ryby utiecť, alebo príkladne potrestáte niekoľko veľkých rýb a pustíte menšie žraloky na slobodu.

Pred niekoľkými týždňami troch prisluhovačov Mubarakovho režimu – oceľového magnáta Ahmeda Ezza, a bývalého ministra pre bytovú výstavbu a turistiku – postavili pred súd na základe obvinenia z korupcie. Na policajné autá, v ktorých ich doviezli do súdnej budovy, ľudia hádzali kamene. Obvinení, oblečení v bielych uniformách, museli stáť v kovovej klietke. Nepochybujem, že títo traja muži sa dopustili korupcie, no majú skutočne na svedomí viac, než egyptskí generáli, ktorí ich teraz ako obetné baránky predhadzujú rozhnevanému obyvateľstvu?

Za takýchto okolností je okamžitá administratívna čistka účinnejšia a istým spôsobom aj spravodlivejšia, než selektívne a medializované procesy. Krajina, ktorá sa spamätáva z diktatúry môže jednoducho vyhlásiť: istí ľudia sú natoľko zapletení do zla starého režimu, že ponechať ich vo vysokých verejných funkciách by celkom skompromitovalo nový spoločenský poriadok. Aj takéto opatrenia majú precedent v Nemecku, s dosť protirečivým následným uplatenením v iných krajinách. Takzvaná „debaathifikácia“ v Iraku a „dekomunizácia“ vo Východnej Európe po roku 1989 vychádza z precedentu denacifikácie Nemecka po roku 1945. No denacifikácia bola tiež selektívna a skončila sa náhle čoskoro po tom, ako sa Západné Nemecko roku 1949 stalo viac-menej samostatných štátom.

Lepším príkladom je systematické preverovanie kontaktov jednotlivcov s východonemeckou tajnou políciou Stasi. Po zjednotení Nemecka roku 1990 sa tým zaoberalo špeciálne ministerstvo, ktoré malo na starosti archívne materiály Stasi, podľa svojho prvého šéfa Joachima Gaucka zvané Gauckov úrad. O ľuďoch, čo prešli takouto previerkou, sa bežne hovorilo, že ich „pregauckovali“. Nazdávam sa, že v tomto prípade sieť rozhodili priďaleko. No samotný priebeh preberovania bol dôkladný, férový a dalo sa proti nemu odvolať.

Nemecko exceluje v lekciách dejepisu. Po období v 50-tych a na začiatku šesťdesiatych rokov, kedy sa nacistická minulosť zamlčovala a potláčala, bolo toto zložité obdobie dejín v Západnom Nemecku predmetom svedomitého výskumu a dokumentácie a vyučovalo sa o ňom v školách. Zjednotené Nemecko, poučené chybami 50-tych rokov si už lepšie poradilo s dedičstvom komunistického Východného Nemecka. Vznikla komisia, zvaná Enquete, čosi na spôsob komisie na skúmanie pravdy. Otvorili sa archívy, písali sa štúdie, ľudia si brali ponaučenie z minulosti.

Aj v tomto seminári v prekonávaní minulosti pre pokročilých zohral ústrednú úlohu Gauckov úrad. Ten sprístupnil archívne materiály Stasi každému, komu tajná polícia ublížila, ale aj vedcom a novinárom. Podľa posledných údajov 2,7 miliónov súkromných osôb požiadalo o prístup k informáciám v archívoch Stasi. Minulý týždeň vymenovali tretieho šéfa tohto úradu, bývalého východonemeckého disidenta Rolanda Jahna. Teraz je to teda Jahnov úrad. Uvažuje sa, že ho nezatvoria roku 2019 ako sa pôvodne plánovalo.

Pravdepodobnosť, že daktorá arabská post-diktatúra sa zmôže na čosi rovnakého formátu a kvality je samozrejme dosť malá. Udržiavať archívne ministerstvo nemeckého typu si vyžaduje nielen vysoko vyvinutú právnu, vedeckú, novinársku a admnistratívnu kultúru, ale aj obrovské finančné prostriedky. Nezamestnaným mladým Arabom bez domova sa môže zdať, že sú veci, na ktoré by ich vláda mala súrnejšie vydávať peniaze. No po tom, čo Egypt zrušil obávanú službu štátnej bezpečnosti by určite nezaškodilo, keby si pozvali Joachima Gaucka, aby im poradil, ako sprístupniť jej archívy.

Buďme však opatrní. Mnohí Európania to síce myslia dobre, ale majú tendenciu vychvaľovať sa, a v posledných týždňoch hlásajú, že by sme ‚mali našim arabským priateľom ponúknuť svoje bohaté skúsenosti transformácie z diktatúry k demokracii‘.

Predovšetkým musíme dať na názory radových občanov Severnej Afriky a Blízkeho Východu. Je možné, že majú iné priority a potreby. Jedna vec, ktorú nás naučili európske transformácie po páde komunizmu roku 1989 je, že sa nemožno všetko robiť pomocou západnej šablóny. Tejto chyby sa dopustilo západné Nemecko pri včleňovaní východného Nemecka, a to sa nie vždy odohrávalo s dostatočnou pružnosťou.

Našim priateľom na druhom brehu Stredozemného mora by sme preto nemali ponúknuť šablónu, ale skrinku s náradím. Nech si z nej si sami vyberú, kedy a kde a ktoré prístroje chcú použiť. V tejto skrinke s transformačným náradím nesmie chýbať súprava ligotavých francúzskych kľúčov na nastavenie DIN štandardu na prekonávanie minulosti. A na týchto francúzskych kľúčoch, ako na mnohých iných výrobkoch, dovážaných z Európy, sa bude skvieť značka Made in Germany.

Text vyšiel v denníku The Guardian.