Zaznamenávame výzvu francúzskych intelektuálov za uzavretie líbyjského vzdušného priestoru. Iniciátormi výzvy v denníku Le Monde sú okrem iných Jane Birkin, André Glucksmann a Claude Lanzmann.
V Líbyi čas letí. Každým dňom, každou hodinou, vražednou silou zbraní – lietadlami, vrtučníkmi, tankmi, raketami, žoldniermi – zosilňuje diktátor Kaddáfí dosah na svoju krajinu a rozbíja vôľu líbyjského ľudu po slobode. Odhodlaný utopiť svoju krajinu v potokoch krvi, čistí mestá od opozície a nastoľuje hrôzovládu. V Tripolise a regiónoch, ktoré si znovu vydobyli vzbúrenci, dochádza k množstvu únosov, ľudia miznú a umierajú mučiarňach.
Západ nie je v odsúdení šialeného diktátora jednotný. Ale ako znovu ukázalo stretnutie G8, váha, kladie stále nové a nové podmienky, uvažuje nad intervenciami, nachádza zámienky nečinnosti. Tí najcynickejší dokonca vyťahujú argument neokolonializmu, ktorý by nám arabské národy mohli zazlievať.
Nepočúvajte volanie líbyjských rebelov, ale hlasy arabskej Ligy, organizácie islamskej Konferencie, Rady pre spoluprácu krajín Perzského zálivu. Títo všetci žiadajú rezolúciu Bezpečnostnej rady OSN na zriadenie bezletovej zóny. Arabskí lídri to pochopili: ak chcú mať v budúcnosti v regióne nejaké slovo (a pre mnohých z nich: zachrániť si miesto), potom nesmú stáť na strane diktátorov, ktorí vraždia svoju protestujúcu mládež.
Budúcnosť arabskej jari nepoznáme. Nevieme, ktoré sily ovládnu Líbyu v postkaddáfíovskej ére. Nevieme, akú rolu v krajinách regiónu zohrajú islamisti. No jedno je isté: či príde demokracia, alebo nie, či to bude trvať šesť mesiacov alebo dvadsať, arabská mládež túži po slobode. A nezabudne krajinám a politikom, že sa z pasivity postavili na stranu katov.
Povstalci, čo volali Vive la France a Nech žije Európa!, keď prezident Sarkozy a Európsky parlament uznali líbyjský odpor, sú dnes zúfalí. Sú takmer neozbrojení, nevycvičení, vydaní napospas Kaddáfím zmobilizovanému ťažkému delostrelectvu.
Máme sa ďalej denno-denne prizerať diktátorovmu nemilosrdnému dobýjaniu krajiny? Máme, ako niektorí navrhujú, čakať, kým masakrovanie dosiahne dostatočný rozmer? Pri koľkých skrvavených telách bude prekročený prah tolerancie? Ak nezasiahneme, ako sa zachováme, keď bude ten dementný človek opäť pri moci? Alebo sme sa s tým už zmierili, ako kedysi, keď šlo o Rwandu, a povedali si: Ach, sme bezmocní, ach, boli sme zbabelí?
Nie sme vojenskí experti ani diplomati z povolania. V mene koho voláme SOS? V mene pamäti. Keď nacistické lietadlá a španielski fašisti 26. apríla 1937 bombardovali obyvateľov Guernicy, civilizovaný svet to pripustil. Picasso tú hrôzu namaľoval, pochopený bol až po ôsmich rokoch. Zákerní vrahovia majú ešte dnes náskok pred svetovou verejnosťou.
Nevieme, aký typ zásahu je najlepší, najúčinnejší a zároveň najmenej riskantný pre našich vojakov a civilné obyvateľstvo. Mali by sa bombardovať pristávacie plochy a radarové systémy? Kontrolovať nebo nad Líbyou? Ničiť líbyjské letecké sily cielenými údermi? Rušiť komunikačné systémy? Vieme len jedno: musíme konať rýchlo. Aby sme dali vzbúrencom silu a nádej, oslabili Kaddáfího tak, aby sa bál o svoju budúcnosť a bezpečnosť, zastavili jeho besnenie a dali arabskej mládeži záruku, že zmena je možná a diktatúra nie je večná.
Naliehavo teda vyzývame francúzsku vládu a jej partnerov, aby urobili všetko pre to, aby OSN dodržala svoj sľub responsibility to protect, a aby Európa prevzala zodpovednosť a ukázala, že jeho vôľa vidieť stiahnutého líbyjského plukovníka nie je len zbožným prianím. Treba súrne zvolať Bezpečnostnú radu, aby udelila mandát na vojenský zásah. Rada už nesmie znovu poslúžiť ako alibi zoči-voči zločinu.
A ruská a čínska vláda nás nesmú donútiť masakrovať líbyjskú demokraciu. Teraz, okamžite, treba konať. Teraz, okamžite, treba zastaviť vrahov.
Výzvu najskôr publikoval Le Monde. Medzi signatármi sú Pascal Bruckner, Daniel Cohn-Bendit, Bernard-Henri Lévy, Raphael Enthoven, Romain Goupil, Bernard Kouchner, Olivier Rolin.
Lýbia. Foto: Goran Tomasevic, Reuters