openDemocracy Russia
(Veľká Británia), 18.03.2011
Matematik a politický komentátor Andrei Piontkovskij varuje pred katastrofálnymi následkami ruskej politiky na Severnom Kaukaze. “Ruská vláda za labilné zdanie mieru platí veľkú daň miestnym gangstrom, pred ktorými množstvá obyčajných občanov utekajú do Ruska, zatiaľ čo na ruských uliciach za posledné dve desaťročia vyrástla nová generácia mladých ľudí, ktorých privatizačné reformy pripravili o všetko. Šéfovia televízií a politici im vysvetlili, kto nesie vinu za ich mizériu a kto ich chce rozštvrtiť: sú to ujkovia v korkových helmách [ako sa Putin vyjadril o predstaviteľoch Západu, ktorých upodozrieva z koloniálneho postojova voči Rusku] a kriminálne zoskupenia ľudí nedomorodej národnosti. A keďže sa mladistvé gangy z robotníckych predmestí, pripravené o budúcnosť, veľmi nemajú ako dostať k ujkom v korkových helmách ani k božským obyvateľom Rubľovky [luxusného moskovského predmestia], vybíjajú si zlosť na osobách s nedomorodou farby pleti. A tak sa dve armády zúfalcov, obe rovnako vinné a rovnako nevinné, súčasne obete i kati, ktorých v podstate olúpili tí istí ľudia, vrhli jedna na druhú. Prehlbuje sa priepasť medzi ruskou mládežou a mladými ľuďmi z Kaukazu, o vyrástli za podmienok drsnej vojny, ktorá začala najprv zúriť v Čečensku, ale postupne zachvátila celý región. Piontkovského prognóza do budúcnosti je ešte čiernejšia než jeho analýza súčasného stavu: Mentálne a citovo sa už Kaukaz oddelil od Ruska. Ani Kremeľ ani elity na Severnom Kaukaze však nie sú pripravené oddeliť sa aj formálne. Kremeľ naďalej pestuje zblúdené ilúzie o ríši s ďalekosiahlymi zónami výlučných vplyvov ďaleko od ruských hraníc, zatiaľ čo miestni malí cári, počínajúc Kadyrovom, sa nechcú vzdať prílivu peňazí z Ruska. Ani islamisti nemajú veľký záujem o oddelenie. Snívajú o kalifáte, ktorého súčasťou bude oveľa väčšia časť Ruskej Federácie než Severný Kaukaz.”
Za prečítanie stojí aj analýza volebného autoritárstva v Strednej Ázii z pera publicistu Grigorija Golosova. Ten vysvetľuje, ako tamojšie režimy odkukali a prispôsobili svojim podmienkam “ruské metódy manipulácie voličov, ku ktorým patrí vytváranie zdania volebného pluralizmu pomocou strán moci a rôznych pseudostrán – perličkou je Uzbekistan, kde momentálne fungujú štyri strany a všetky štyri podporujú prezidenta Karimova. Ani jednu z nich nemožno jednoznačne nazvať stranou moci. V posledných voľbách roku 2009 napríklad 53 poslaneckých miest zo 135 získala Liberálno-demokratická strana, 32 Národno-demokratická strana, 31 Demokratická strana a 19 Sociálne-demokratická strana – zjavne pluralistický systém, celkom ako vo vyspelých západných demokraciách, bez náznaku hegemónie, nezdržal sa sarkazmu Golosov.”
A Nikolaj Petrov z Geografického ústavu Ruskej akadémie vied vysvetľuje význam volieb, ktoré 13. marca prebehli v dvanástich regiónoch Ruska, ako generálka pred skutočným predstavením. Tým budú parlamentné voľby v marci budúceho roku a po nich voľby prezidentské.
Archie Brown pripúšťa, že Michail Gorbačov nedokázal zreformovať ekonomiku a sovietsky federálny systém, no tieto nedostatky viac než vynahradí jeho 12 monumentálnych úspechov:
1. Zaviedol politiku glasnosti, ktorá viedla k slobode slova a tlače.
2. Prepustil disidentov z väzenia a z vyhnanstva a obnovil rehabilitácie ľudí, nespravodlivo prenasledovaných v minulosti.
3. Obnovil náboženskú slobodu a skoncoval s prenasledovaním cirkví.
4. Dovolil voľnú komunikáciu so svetom: zastavil rušenie zahraničného vysielania, umožnil voľnejšiu výmenu informácií a uvoľnil cestovanie do zahraničia.
5. Zaviedol skutočnú konkurenciu vo voľbách do zastupiteľských orgánov so skutočnou mocou (roku 1989, keď toto rozhodnutie z roku 1988 vstúpilo do platnosti sa liberalizácia prerodila na demokratizáciu).
6. Rozvoj občianskej spoločnosti, sprevádzaný vznikom najrozličnejších nezávislých organizácií a nátlakových skupín bol dôsledkom perestrojky, a nie, ako niektorí tvrdia, jej predzvesťou.
7. Položil základy právneho štátu, napríklad tým, že Komunistickú stranu podriadil zákonu a najvyššiu moc preniesol zo strany na štátne inštitúcie.
8. Namiesto leninizmus a dogmy zaviedol pluralizmus a slobodnú intelektuálnu debatu.
9. Ukončil sovietsku vojenskú intervenciu v Afganistane (posledný sovietsky vojak odtiaľ odišiel roku 1989).
10. Dovolil členským krajinám Varšavskej zmluvy vo Východnej Európe získať samostatnosť a odvrátiť sa od komunizmu bez jediného výstrelu (s výnimkou Rumunska, kde bol Gorbačovov vplyv najmenší a kde Rumuni strieľali na Rumunov).
11. Po vyjednávaní s Helmutom Kohlom pristúpil na znovuznejdnotenie Nemecka mierovými prostriedkami.
12. Posledné tri historické zmeny zahraničnej politiky vychádzali zo zásadnej svetonázorovej zmeny – takzvaného Nového myslenia – ktoré Gorbačov schválil a podporoval. (…) Tým už roku 1988 nabúral ideologické základy studenej vojny. V roku 1989 Gorbačov aplikoval Nové myslenie v praxi – na to čo robil i čo nerobil – a to bol definitívny koniec studenej vojny.
Aj Lilia Ševcova v článku, ktorý pôvodne vyšiel v Novej Gazete, pokladá pád Berlínskeho múru a demokratizáciu Strednej a Východnej Európy za hlavné dedičstvo Gorbačova, ktoré však jeho krajania (vrátane inteligencie) nedokázali využiť. Porovnáva Gorbačova s Jeľcinom, ktorého osemdesiatka sa nedávno oficiálne oslavovala s veľkou pompou; a pripomína, že Gorbačov je jediný politik v ruských dejinách, ktorý “dobrovoľne odišiel z Kremľa. Gorbačov sa javí ako dramatická osobnosť: zmenil svet, no doma ho vnímajú ako ničiteľa. Na svete sa nenašiel ani nenájde štátnik, ktorý by dokázal zohrať dvojakú úlohu – rozložiť starý systém a začať budovať nový. (…) Vodcov, ktorí našli odvahu porušiť normy (nech boli akokoľvek kruté) za ich života žiadna spoločnosť nevnímala ako hrdinov. Veľkí politici, ktorí ohrozia status quo, sa obyčajne dočkajú uznania až po smrti.Gorbačovova vláda je dramatická tým, že ho z ruskej scény zmiatla vlna, ktorú on sám rozpútal. Bolo mu určené, aby zažil samotu, nepriateľstvo a nepochopenie. Tí, ktorých vyniesla perestrojka, mu nedokázali odpustiť veľkosť a odvahu. Tí, čo sa vďaka nemu dostali k moci, sa mu malicherným a nechutným spôsobom mstili. (….) Gorbačov na nás nemal šťastie. Ale my sme mali šťastie na neho. Hoci si to ešte neuvedomujeme.”