Je to sen každého historika. Je to nočná mora každého diplomata. Celý svet si teraz môže prečítať dôverné správy priateľov, spojencov a rivalov, okorenené úprimnými a občas drsnými komentármi amerických diplomatov. V priebehu najbližších týždňov sa novinoví čitatelia všade na svete pochutnajú na niekoľkých chodoch hostiny z dejín súčasnosti.
Historici obyčajne musia čakať 20 či 30 rokov, kým nájdu takéto poklady. Teraz máme prístup k správam, z ktorých mnohé majú len o čosi viac než 30 týždňov. Je to veru bohatá nádielka. Obsahuje vyše 250 000 dokumentov. Časť z nich som si už stihol pozrieť v prehliadanej databáze, ktorú z nich vytvoril denník the Guardian a väčšina z nich má vyše 1 000 slov. Ak je to reprezentatívna vzorka, dohromady to musí byť prinajmenšom 250 miliónov slov, ba možno až pol miliardy. Každý vedec, ktorý pracuje v archívoch vie, že na základe veľkého množstva zdrojov, či už ide o korešpondenciu spisovateľa, dokumenty z ministerstva či diplomatickú poštu, si možno vytvoriť kvalitatívne celkom inú predstavu – napriek tomu, ba možno práve preto, že poväčšine ide o rutínne materiály. Keď sa do takéhoto materiálu na dlhší čas ponoríte, urobíte si oveľa lepší obraz o prioritách, povahe a myšlienkových pochodoch dotyčného jedinca.
Najnovší materiál sa poväčšine skladá z politických referátov na strednej a najvyššej úrovni z celého sveta, plus príkazov z Washingtonu. Nesmieme zabudnúť, že sa tu nejedná o najvyššiu kategóriu utajnenia, teda materiály klasifikované ako NODIS (prezident, minister zahraničia, veľvyslanec), ROGER, EXDIS a DOCKLAMP (atašé pre obranu a obranná tajná služba). Napriek tomu sa nám tu naskytla kráľovská hostina.
Nečudo, že Ministerstvo zahraničia je bez seba od zlosti. No podľa toho, čo som zatiaľ prečítal, sa profesionálni pracovníci americkej zahraničnej služby nemajú veľmi za čo hanbiť. Iste, na okrajoch sa vyskytujú náznaky machinácií, najmä čo sa týka vedenia ‚vojny proti terorizmu‘ za Bushovej vlády. Vyvolá to konkrétne otázky, na ktoré si bude treba vyžiadať konkrétnu odpoveď. Vo väčšine prípadov sa nám však naskytuje pohľad na diplomatov, ktorí robia to, čo je ich náplňou práce: zisťujú, čo sa deje v krajinách, kam ich vyslali a snažia sa presadzovať záujmy svojej krajiny a politiku svojej vlády.
Pravdu povediac, osobne som si poopravil mienku o Ministerstve zahraničia. V posledných rokoch na mňa predstavitelia americkej zahraničnej služby robili skôr neslaný-nemastný dojem, pripadali mi trochu neoriginálni a nevýrazní, najmä v porovnaní so sebavedomejšími odvetviami americkej vlády, ako je Pentagon či Ministerstvo financií. V týchto materiáloch sa z nich často vykľuli špičkoví profesionáli.
William Burns, momentálne najvyššie postavený profesionálny diplomat Spojených štátov, poslal z Ruska mimoriadne zábavnú správu – takmer na úrovni Evelyna Vaugha – z divokej dagestánskej svadby, na ktorej pologangsterský čečenský prezident ťažkopádne tancoval ‚so svojím pozláteným automatom zastrčeným vzadu do džínsov‘.
Burns predkladá fundovanú analýzu ruskej politiky. Podobne je to so správami jeho kolegov z Berlína, Paríža a Londýna. Depeša, odoslaná r. 2008 z Berlína, prirovnáva vtedajšiu veľkú koalíciu kresťanských a sociálnych demokratov v Nemecku k ‚príslovečným manželom, ktorí sa nenávidia, ale v záujme detí sa nerozvedú.‘ Nájdeme tu aj do popuku smiešny opis vyvádzania Nicolasa (a Carly) Sarkozyových. A nám Britom by neuškodilo, keby sa lepšie pozreli na to, ako sa naša neurotická fixná idea, ktorú nazývame ‚unikátnym vzťahom‘ s Washingtonom, javí v nesentimentálnom zrkadle dôverných depeší z americkej ambasády v Londýne.
Sú tu však aj niektoré povzbudzujúce, že britské Ministerstvo zahraničia dokáže obhajovať naše hodnoty. Zo správy z roku 2008 sa dozvedáme, že vysokopostavený britský diplomat Mariot Leslie “povedal na rovinu, že vláda Jej Veličenstva má výhrady voči tomu, čo robí americká vláda (zadržiavanie osôb podozrivých z terorizmu na území tretích krajín) a že sú určité hranice, ktoré nie je ochotná prekročiť”.
Znepokojivé sú telegramy s podpisom Hillary Clintonovej, z ktorých podľa všetkého vyplýva, že od bežných amerických diplomatov sa vyžaduje, aby robili veci, aké obvykle robievajú nižšie postavení špióni – ako napríklad zhľadúvať osobné údaje z kreditných kárt a biometrické údaje najvyšších úradníkov OSN. Ministerstvo zahraničia bude musieť súrne vysvetliť presne kto mal čo za úlohu v rámci týchto špionážnych smerníc.
Všeobecnejšie si na základe celej tejto diplomatickej pošty možno urobiť predstavu o tom, ako hlboko otázky, súvisiace s bezpečnosťou a terorizmom v poslednom desaťročí prenikli do všetkých oblastí americkej zahraničnej politiky. No dá sa z nich aj zistiť, nakoľko vážne sú tieto hrozby a ako málo ich má Západ pod kontrolou. Sú tu údesné informácie o iránskom nukleárnom programe a obrovskom strachu, aký vzbudzuje nielen v Izraeli, ale aj v arabských krajinách (“odseknite tomu hadovi hlavu”, s touto naliehavou žiadosťou sa podľa saudského veľvyslanca jeho kráľ obrátil na Američanov); o tom, ako málo chránené sú pakistanské zásoby nukleárneho materiálu pred nevyspytateľnými islamistami; o anarchii a masovej korupcii v Afganistane (istý afganský líder napríklad z krajiny vyniesol milióny dolárov v hotovosti); o al-Káide v Jemene; a skutočné príbehy o moci ruských mafióznych gangov, pri ktorých najnovší román Johna le Carrého pôsobí takmer zdržanlivo.
Publikácia týchto informácií je vecou verejného záujmu. The Guardian, the New York Times a iné zodpovedné spravodajské médiá si dali obrovskú námahu, aby nepublikovali nič, čo by mohlo kohokoľvek vystaviť riziku. Všetci by sme mali žiadať, aby Wikileaks postupoval rovnako.
Ostáva tu však jedna otázka. Ako má za takýchto podmienok fungovať diplomacia? Predstaviteľ Ministerstva zahraničia má určite pravdu, keď hovorí, že tieto odhalenia ‚vytvoria napätia medzi našimi diplomatmi a našimi priateľmi na celom svete‘. Správanie vlády už beztak obmedzuje obava z únikov. Môj známy z univerzity, ktorý za Bushovej vlády pracoval na Ministerstve zahraničia mi rozprával, že raz chcel v internej správe nastoliť zopár zásadných otázok o americkej politike v Iraku. “Nech ťa to ani nenapadne”, varovali ho – určite by sa to na druhý deň objavilo v New York Times.
Je v záujme verejnosti rozumieť, ako svet funguje a čo sa v našom mene deje. Je v záujme verejnosti, aby sa zahraničná politika robila utajene. Medzi týmito dvomi záujmami je konflikt.
O jednom som však presvedčený: americká vláda určite oľutovala a súrne prehodnocuje svoje záhadné rozhodnutie uložiť celú knižnicu diplomatickej korešpondencie vo vojenskom počítačovom systéme, ktorý je tak úžasne bezpečný, že 22-ročný mladík ho môže stiahnuť na údajné cedéčko Lady Gaga. Sú už celkom gaga?