Alebo raz v lete v Zgorzelci. Ráno som vstal a vybral sa smerom k mostu. Mesto sa mierne skláňalo k rieke. Všade boli zmenárne a nápisy, že sú tu lacné cigarety. Chlapíci už postávali v dvojiciach, v trojiciach. Štvrť páchla po starej omietke a práchnivejúcich drevených schodoch. Ako stará Ząbkowska a Brzeska. Stáli, fajčili a dívali sa, ako sa začína deň.
Vyčerpaní večným vyčkávaním. Ďalej sa začínal most. Nevedno prečo mu dali meno Jána Pavla. Možno, aby zaimponovali Nemcom, že tu nie sú len tie lacné cigarety? Prešiel som na druhú stranu do Görlitzu. Mali tam park, ranný chládok a ešte námestie, všetko bolo čerstvo opravené, akoby nepoužité, bez patiny života a akési prázdne. Možno nevstávali tak skoro ako tí naši fajčiari.
Trochu som sa tam pomotal a narazil som na kúsok mŕtvej továrenskej zástavby nad riekou. Trochu červených tehál a hrdzavého plechu, ale bolo jasné, že je to len otázka času a hneď s tým dačo urobia. Vrátil som sa do vlasti. Aj tu sa pomaly všetko stávalo otázkou času. Díval som sa na tých, čo postávali v dvojiciach a trojiciach. Boli na vymrietie, ako živočíšny druh, odsúdený na zánik. Ich vyzývavá prítomnosť, ich kontemplatívny životný štýl, ich záľuba v pozorovaní, ako sa svet postupne pohružuje, ako ustavične zapadá do neexistencie, boli tŕňom v oku budúcnosti, ktorá sa blížila a chystala sa vymýtiť budúcnosť i prítomnosť. Svet mal byť prísľubom. No takým, čo sa nikdy nesplní.
Všade vládlo šero. V krčmách, v obchodoch, na uliciach.
Raz v zime som sa na noc zastavil v Zamości. Bol mráz. Na námestí mali šmykľavku a hrala hudba. Ale všade vládlo šero. V krčmách, v obchodoch, na uliciach. Svetlo lámp bolo žltkavé a sivé. Vchádzal som sem a tam, vnáral sa do všetkých tých starých interiérov, ktoré boli vlastne trochu ako kedysi, pred elektrinou. Alebo ako v čiernobielom sne. To by sedelo, lebo celé mesto pripomínalo vidinu. Zamojskému sa prisnil renesančný sen, talianska fatamorgána. A teraz to stálo hotové, zbavené kontextu a krásne ako mierna paranoia. Ideálne mesto na okraji polí s červenou repou, ktoré sa tiahnu až po Hrubieszow a horizont. Perla obrodenia uprostred zamrznutých strnísk. Stredomorská omrvinka na okraji stepí. Moja vlasť.
Bolo okolo mínus dvadsať. Odchádzal som za svitu. Z Ukrajiny prichádzalo zlaté brieždenie. Po sedemdesiatšestke som sa viezol rovno na východ, v Zosinie som chcel odbočiť na osemstošestnástku, ktorá vedie na sever pozdĺž Bugu a hranice až k Siemiatyczom, kde rieka zatáča na západ a označenie cesty sa mení. Áno. Východ. Prilepil som aparát na žuvačku a fotil som cez okno. Každých pár minút som stláčal spúšť, aby som prišpendlil ducha priestoru, ktorý sa tu mal začínať a tiahnuť sa, zakrútený okolo zemegule, až po Pacifik. Najnovšia technológia v službe najstaršej naivity. Na fotkách nie je skoro nič. Asfalt vedie rovno, ako keď vystrelíš. Je vidieť zmrznuté, ale nezasnežené polia. Na stromoch zbytky tmavočervených listov. Občas sa objavujú budovy takmer celkom zbavené formy. Obmedzené na najjednoduchšie tvary. Steny, špicatá strecha, okná. Niektoré strechy sú ploché, len trochu zošikmené. Sú to pamiatky po komunizme. Sklady, jéerdé, skladiská, v ktorých je teraz len prázdno a plieseň. Potom zas cesta, stromy a imelo na haluziach. Občas sa na asfalte uprostred cesty objavuje prerušovaná čiara, občas mizne. Drevo domov prirodzene stmavlo od slnka a dažďov. Čas od času ho vymaľujú olejovou farbou, tiež hnedou, len o pár odtieňov svetlejšou. Pamätám si, že som desiatky kilometrov, po celé štvrťhodiny, nestretol iné auto. Belasá cerkov so zelenou strechou a kupolou na pravej strane vozovky.
Len v Sobibore ležalo trochu snehu. Práve toľko, že zakryl všetky nápisy. Na vedľajšej koľaji nakladali drevo, ale medzi vysokými sosnami bolo úplné ticho. Centimeter, dva snehu. Ktosi tu bol predo mnou. Na chodníku sa črtali stopy nôh jedného človeka. Vrátil som sa na vozovku. Bola rovnako prázdna. Na jej okraji sa pásli srny, ani neutekali. Les, samota a železnica. Východ. Koniec civilizácie – tak si to predstavovali, keď stavali láger. Temná štrbina, do ktorej sa všetko prepadne. Kraj sveta. Stačí postrčiť zbytky. Kdesi po ceste bolo jazero s dreveným mólom, uväzneným v ľade a vedľa opustený železničný vagón. A zas nikto, len ľudská stopa, vedúca do prostriedka zamrznutej ľadovej plochy.
Licheń, bazilika Svätej Márie. Foto: Tomasz Wojtasik / PAP / Onet.pl
Alebo raz v lete Licheń. Prišiel som tam dajako zozadu a uzrel som ho na podklade jazera, čiže najprv azúr vody, potom zeleň trstín a lesa a nakoniec všetko to zlato, vyrastajúce zo zeme ako fatamorgána. Áno. Zlatý oblak. Dar z kozmu. Prišiel som ku križovatke a odtiaľ som sa posúval bazárom s Matkami Božskými, Ježišmi a Popiełuszkami. Vo forme umelej hmoty, koberčekov, trojrozmerných prízrakov, plechu. Tie búdy s tovarom boli ako tatarské stany. Celý ten bazár bol ako zo stepi, bolo cítiť trepotanie sviatosti podšitej vetrom. Odstavil som auto na lúke u sedliaka. Prišiel majiteľ, zobral peniaze a začal rozprávať čosi súčasne kňazské a klebetné, ale ja som opodiaľ zahliadol pozlátené bralo a nevedel som sa sústrediť. Ihneď som sa tam vybral.
Kristepane, aké to bolo veľké. Veľké a krásne ako babylónska pobehlica. Nemal si šancu. Nedalo sa robiť nič iné ako kľaknúť si a pokoriť sa. Položiť sa tomu k nohám ako dákej modloslužobnej vízii. Prišiel som sem s úmyslom vysmievať sa, ale rýchlo ma to prešlo. Chodil som hodinu, chodil som dve a tri, až som stratil prehľad o čase. Trochu zahanbene som sa prepletal medzi ľudom, ktorý to postavil. S miernym pocitom zrady som sa díval na staré ženy, ktoré si obzerali najkrajšiu vec v živote. V šatkách, v skromných
poltopánkach s nízkymi opätkami, skoro akoby mužských papučiach. Pod pazuchou ich viedli deti alebo vnúčatá. Celé rodiny sa prechádzali alebo piknikovali v tieni kolosa, ktorý vztýčili až do neba.
Toľko rokov som sa túlal, hľadal som dušu a tajomstvo tejto krajiny a nachádzal som len smrad mŕtvol minulosti alebo nekonečný import a opičenie po svetových myšlienkach a módach. A medzitým tu, dvadsať kilometrov od Konina, vznikla Sagrada Familia Východu, Taj Mahal mojej vlasti. Vlniaci sa lán pšenice ako prameň formy. Ako skala, ako svah hory, ako stena úvozu to stálo opodiaľ a bolo si treba zvykať na myšlienku, že je to dielo ľudských rúk. Že sa to prisnilo dedinskému farárovi. Kľačal na nádvorí, kovový, pred rovnako kovovým pápežom a odovzdával mu maketu svojho diela. Odovzdával mu ju, akoby ju odovzdával samému Bohu. Ale aké „akoby”. V týchto končinách bol pápež Bohom a hotovo. Kľačali pred ním a modlili sa. Pravdepodobne bol kýmsi takým ako Kristus alebo Duch Svätý. Boh Otec ho zoslal Poliakom na útechu. Aby mali na čo byť hrdí. Lebo si to zaslúžili. Po tých všetkých rokoch trápenia a ponižovania. Po tých Tatároch, Rusákoch a Nemcoch. Po tej zrade sveta, ktorý ich nechal napospas. A dostali kohosi podobného Synovi Božiemu, ale ozajstného Poliaka. Bez akýchkoľvek prísad. A spoločne s Máriou Kráľovnou Poľska vzal svoju krajinu pod ochranu tak ako Pán kedysi vzal pod ochranu ľud Izraela.
O tomto mi Licheń rozprával zakaždým, keď som tam prišiel. A vôbec, bolo tu ako v nebi. Ako na prekrásnej, najsvätejšej ikone. Odvšadiaľ prúdilo zlaté svetlo. Všetci fotografovali. Kúsok koninskej zeme sa zbožštil. Ľudia sa prechádzali po rajskej záhrade. Bolo to ako na poľskom nebi, ten nadprirodzený jas pšeničných lánov a žiara večnej nevinnosti. Predstavoval som si, ako sa to odtŕha od zbytku sveta, od všetkých tých nepochopiteľných univerzalistických náboženstiev, od tých cudzích všeobecných dejín a ako to plachtí po vodách všehomíru. Naša archa, ktorá sa už nikdy nepotopí. Prechádzal som z paluby na palubu a uprene som hľadel na tú žiarivú brázdu vo vode. Vzadu ostávali všetky tie protivné národy, jazyky, štáty, kontinenty, celá tá trma-vrma dejín, ktorá sa vždy obracala proti nám, vyberala si nás za obeť, aby nás potom oklamala, alebo – v horšom prípade – na nás zabudla.
Lan takto sme mohli prežiť: odplávali sme na svojej nazálnej poľskej lodi, na bielo-červenom korábe s našou Kráľovnou aj jej poľským obľúbencom. A kráčali sme stále ďalej, z paluby na palubu, všetci s aparátom, do hĺbky nákladiska, celkom dolu, do balastových komôr naplnených zemou, kameňmi, kosťami a stuhnutou krvou, aby sa loď neprevrátila, aby sa nenakláňala. Poľsko. Licheń. Leto. Všade porobili akési orly. Posedávali tu i tam. Na stĺpoch, na rímsach. Všade orly a pšenica.
Národ otrokov, ktorí rozkopávajú panskú zem a na nebi hľadajú okrídlené známky slobody. Večná dilema. Tie sedliacke tváre, tie ruky, nohy rozčaptané v čínskych postriebrených črievičkách, tá plechová bižutéria na telách, privyknutých vláčiť ťažké náklady, ten neúprosný, zvierací a cieľavedomý krok, všetko sa to hrnulo do zlatého hrtanu, do vnútorností Leviatana. Tam, do hlbín rituálu plemennej večnosti, do brucha ryby, ktorá nás ponesie do diaľav dejín.
Fotil som obrázok za obrázkom a díval sa ako sa môj ľud, krv mojej krvi, kosť mojej kosti naloďuje. Ženy ako moje babky, muži ako moji dedkovia – nikto nezomrel v žiadnom povstaní – vchádzajú do chladného licheńského nákladiska, dvíhajú zrak a krúti sa im hlava, lebo ešte nikdy neboli v ničom tak vysokom a plnom svetla. Ale v podzemí sú kosti a kamenie. V záhradách sú tu a tam porozhadzované nánosy na počesť Sibíru, na počesť hitlerovského Nemecka, na počesť komunizmu, ktoré národu pomáhali vytvárať svoju identitu. Veď kým by sme už boli bez Sibíru, hitlerovského Nemecka a komunizmu? Nikým. Jedným zo sta banálnych národov s dejinami zívajúcimi nudou.
Čomu by sme budovali svätyňu? Rastu hygiény? Znalosti cudzích jazykov? Právam zvierat a menšín? Aká úbohosť, aká banalita. Sibír, hitlerovské Nemecko, komunizmus ako tri božstvá zamazané zosmradnutou krvou v rajskej záhrade. Naša veľkosť, naša výnimočnosť, naša nesmrteľnosť. Vyviedli nás z ničoty. Národ sa prechádza a fotí si to. V tieni je obložené chlebíčky. Nesmelo pofajčieva cigarety. Z jedálne prúdi vôňa fašírky. Mieša sa s dymom krematórií. Poľsko. Leto. Čoskoro sa začne žatva. Za železnou mrežou leží Kolbe z modrého gypsu. Okolo bedier má pásik ako Kristus na kríži. Nad nim stojí esesman z akejsi čiernej gutaperče. Sen o nevinnej, umučenej sviatosti. Maják vtelenej božskosti. Lebo práve nás si vybrali. Lebo Boh konečne pochopil svoj omyl, odvrátil sa od Izraela a adoptoval nás.
V rozhorúčenom poludňajšom vzduchu licheńská archa, licheńská brána nebeská, licheńský zlatý dom, licheńská veža z kostí, babylonská veža, naša poľská veža až do samého neba, aby sme už nikoho nemuseli o nič prosiť, len samých seba až do konca všetkých dní. Prichádzať a zapaľovať vatry nad našimi kosťami v zemi, nad zrazeninou našej krvi, nad sebou samými. Amen.
Takveru. V týchto rajských záhradách vidím vtelenia svojich babiek a dedkov, pokolenie za pokolením, ako vchádzajú do všetkých týchto pozlátených, vybelasených, vyčervenených kostolov, aby si uľavili od čiernej každodennosti, od priepasti osudu. Sem, som si tým celkom istý, sa vojde celý národ a môže za sebou zatresnúť dvere. Už ma boleli nohy od chodenia. Po rovine, hore a dolu po schodoch. Dalo sa tam zablúdiť. Nielen vnútri, ale najmä na všetkých tých vyhliadkových miestach, v tom blyšťaní, hýrení, odrazoch a zjaveniach, ktoré plnili vzduch. „Radšej budem stáť na prahu domu Božieho, než bývať na bezbožných miestach.“ Stálo to tam zlatom v čiernom mramore. Tak takto mal vyzerať ten prah. Ako potom asi vyzerajú bezbožné miesta? Snažil som sa predstaviť si to. Cítil som sa ako v roku v tisícdeväťstošesťdesiatpäť v kostole na Szembekovom námestí vo Varšave. Ničomu som nerozumel. Stál som maličký uprostred chrámovej lode. Všetko bolo väčšie.
Stál som a rozmýšľal, čo má asi Matka Božská pod bielomodrými šatami. Vďaka tomu som mohol vydržať všetky tie hodiny. Myslím, že o tom rozmýšľali všetci. Myslím, že najviac o tom rozmýšľali kňazi. Veď inak to nešlo. Nedalo sa žiť uprostred tých ženských obrazov, uprostred matriarchálnych božstiev a nerozmýšľať o tom, čo majú pod šatami. Veru. Matka Božská celkom stačila. Vtelila sa do mojej vlasti a moja vlasť sa vtelila do nej. Celý ten predstieraný monoteizmus bolo len otravovanie. V skutočnosti si stačila ona sama, svätí a blahoslavení. Žiadneho Boha sme tu nikdy nepotrebovali, len desiatky, stovky svätých, vznášajúcich sa vo vzduchu ako duchovia, plus ich bohyňu. Kosti pod zemou, duchovia vo vzduchu. Kráľovná Poľska. Židovka.
Na koho sa podobal Ježíš? Na nikoho.
V máji sa za súmraku ukladajú tmavozelené tiene. Okolo vynovených, kvetmi vyzdobených kapličiek sa zhromažďujú ženy. Privádzajú so sebou vnučky a dcéry. V šatkách. Sadajú si na drevené lavičky a spievajú. „Po horách dolinách hlas sa rozlieha…“ Kľačia, modlia sa. „Kráľovná Panien, Kráľovná Všetkých Svätých…“ Prechádzam autom okolo, prechádzam im za chrbtom, prechádza okolo nich celý svet, lebo sa to často odohráva pri hlavných cestách, na okraji ženúceho sa prúdu, len jarčekom oddelené od asfaltu, nezmenené vekmi. Kľačia alebo sedia, akoby vyrástli zo zeme, s tou pokojnou, bezmennou znalosťou, za ktorou sem priviedli dcéry a vnučky. Je to ako opilstvo mužov alebo ako vojna. Kvety sú teraz čoraz častejšie z umelej hmoty a farby sú čoraz krikľavejšie a nevyblednú na slnku.
Na koho sa podobal Ježíš? Na nikoho. Ale v tejto Židovke vidia seba, svoj osud, vyplnený stratami a útrapami. V tom jej detskom, perverznom tele bez pohlavia. Bez pŕs, bez bokov, aby nepokúšala. Ale aj tak pokúšala. Musela tým viac pokúšať. Poľsko. V máji pred ňou kľačal na kolenách aj môj starý otec. V každodennom živote to bol tvrdý mazoviecky roľník. Myslím, že sa ho báli zvieratá aj ľudia. Ale v máji pred ňou kľačal na kolenách a viedol ženský zbor. V tesnej chalupe bolo dusno, lebo to nerobil na poli, nie na kraji dediny, ale doma. Farebný krepový papier, pelargónie, chýbala len vôňa kadidla. Ale za to bol pot a hlasy, ktoré išli zvaliť chalupu.
V máji nechal všetko tak a kľačal na čele žien, ktorých zrohovatené päty si dodnes pamätám, keď tak jazdím a pozerám sa na tie obrady v tmavozelenom tieni. Môj starý otec sa podobal na pápeža. Teraz to vidím. Obaja mali tie slovanské tváre, ktoré sa v starobe zošúveria. Bez veľkej námahy si mohli vymeniť oblečenie. Pápež v tmavomodrom obleku, môj dedko s tiarou, s pastorálom, v Ríme. Obaja kľačia pred ženou, zbavenou ženskosti, v podstate kľačia pred dievčatkom. Pri pohľade na jej tvar sa skutočne zdá byť zázrak, že porodila normálneho chlapca. A tak teda obaja kľačali. Pápež pred fatimskou, môj starý otec pred bielo-belasou, určite z dákej púte. Jeden viedol ženy zo svojej dediny, druhý svoj národ. „Bernadka, dievka, šla do lesa po drevo, Aniel ju tam vedie, sám Boh vybral čas. Ave, ave, ave Maria….“
Presiaknutý vôňou maštale, stodoly a zeme, odrazu pokorný, skrúšený, masochisticky povoľný, ohýbal svoje žilnaté telo, ktoré vzbudzovalo strach. Púšťal sa do tejto čudnej hry s dieťaťom ženského pohlavia, s dorastajúcou dievčinou, a pápež ho pri tom sprevádzal, pri tom nejasnom ľúbostnom vzťahu, na ktorý sme sa všetci dívali, ktorého sme sa všetci zúčastňovali. Videli sme jeho ohnutý, čoraz starší chrbát pred nesmrteľnou teenagerkou, pred našou svätou lolitou. Aj teraz tam chodievam, ale už tam nič neostalo. Vyvetral zápach maštale a stodoly. V juhozápadnom mazovskom kraji už nie sú zvieratá. Ostali skupinky žien v máji pri kaplnkách.
Keď idem pomaly, lebo to pozorujem a snažím sa vypátrať, čo sa tu vlastne stalo, klaksónmi ma odtláčajú nabok čierne bemvéčka. Do Wolominu je to tridsať kilometrov a v pustnúcich dedinách vládne nesmelý kult. Schádzam na kraj cesty a kútikom oka sledujem prasačie tváre roľníckych synov a vnukov, ktorí si konečne môžu do vôle dopriať steroidy a mäso. Pripomínajú chalanov z Bajram Curri, z Kragujevacu, z Prištiny. Miesto zlatých reťazí majú len východnú zavalitosť.
Pri slepom ramene rieky neďaleko domu, kde starý otec kľačal pred oltárom z krepového papiera, poriadajú víkendové pikniky. Púšťajú si svoju mŕtvu muziku a strieľajú z pištolí do vtákov, do neba, do tmy. Ich dievčinám viaznu opätky v piesku. Pripomínajú priateľky bulharských zápasníkov. Čoraz viac žien ich pripomína. Tie ich čierne autá a grilovanie na piesku, robia to isté ako všetci ostatní. Za každú cenu sa chcú vybrať kamsi ďalej, opustiť všetko, čo bolo. Nechať za sebou krajinu svojej minulosti, lebo tam nič nie je. Kosti a dievčatko bez pŕs. Ani v budúcnosti nič nebude, možno len Matka Božská získa hysterickú telesnosť ako priateľka bulharského zápasníka. Ale ani keď už nič nebude, to nič budú mať všetci rovným dielom. A roľnícko-predmestskí synovia, konečne vykŕmení steroidmi a masťou, odpaľujú svoje nemecké káry a ženú sa do ničoty, aby všetkých predbehli. Preto pred nimi schádzam z cesty. Z tých ciest, kde sa ich otcovia naboso brodili pieskom a zháňali dobytok z pastvín nad riekou na večerné dojenie. Schádzal som z cesty pred čiernymi nemeckým kárami a hovoril si, že ich páni sú múdri akýmsi zvláštnym spôsobom, ako dobytok. Ponáhľajú sa, aby si uchmatli zbytok moci, zbytok násilia, zbytok bohatstva, zbytok žranice a sexu, než sa všetky tie veci zmenia na prázdnotu, na ničotu, na napodobeninu, ktorú bude môcť mať každý.
Čo ostane? Nič. Minulosť, ktorá po stáročia bola kliatbou, od ktorej všetci utekali, ale pritom nemali nič iné.
Keď bola nedeľa ráno, pred kostolmi v severovýchodnom mazovieckom kraji, v tej melancholickej krajine, ktorej otcom je Bug a matkou Narew, sa zhromažďovali verní. Potom šli ku svojim autám. Kreácie a karosérie. Ligot. Obleky sa blyšťali rovnako ako lak. Jedno aj druhé sa rovnako zohrievalo na slnku. No nikto si už nebral topánky do ruky, aby sa naboso vybral na spiatočnú cestu domov. Ale z istého hľadiska všetci vyzerali ako preoblečení. Akoby tie veci dostali v balíkoch zo vzdialených krajín. Všetko mali nové, ale predsa to vyzerako ako cudzie. Ako donášané. Farby boli z televízie a svetlo sveta sa v nich prepadalo bez stopy. Bolo treba dávať pozor, lebo sa rozsypávali na vozovke ako v časoch zaprášených trhov a koní, stojacich v tieni s vrecami obroku na hlavách. Ale psy boli čoraz častejšie na remeni. Uprostred dediny alebo na poli vodili na prechádzku huskies a začínalo to vyzerať, že obyčajné slobodné dedinské krížence odchádzajú do ničoty ako kone s obrokom.
Čo ostane? – rozmýšľal som počas tejto meditatívnej cesty po vlasti ako márnotratný syn, ktorý sa nenamyslený vrátil z ďalekých krajín. Čo? Nič. Minulosť, ktorá po stáročia bola kliatbou, od ktorej všetci utekali, ale pritom nemali nič iné. Mládenci v čiernych nemeckých vozoch to v letku postrehli svojím dobytčím inštinktom. Farári v čiernych sutanách nepochopili nič. Zatvárali kostoly, ani nečakali, kým odídu posledné autá, a utekali na faru, kde sedeli ako červy v syre. Nič nechápali. Svätili stáda aut. Svätili motocykle. Svätili televízory. Svätili ničotu. Nič nechápali. Nechápali, že svet sa mení na maják, na prelud, a svätili vidiny. Rozprávali báchorky spred sto rokov, hoci vedeli, že im nikto neverí, ale veď nie je podstatné, či ľudia veria, podstatné je, že počúvajú. Podstatné je, že sa zhromažďujú a stoja vedľa seba, lebo to je to jediné, čo sa ešte dá robiť. Takže možno ani neboli hlúpejší než tí hrubokrkí v nemeckých autách, len si našli iný spôsob ako ešte chvíľu prežiť. Jednoducho, tak ako všetci, netušili čo ďalej. Ježišimária.
Tak takéto myšlienky prídu človeku do hlavy, keď jazdí po tejto krajine, keď sa sem po rokoch vracia z Bajram Curri, Pogradecu, Medžjugorja, Travniku a Vranduku. Ostáva len vydať sa na cestu. Na juh alebo radšej na východ.