Vypnúť televízor, čiže JaroBronisława a započúvať sa do zvončekov na krku ovce a pri voľbách si nemyslieť, že sa rozhoduje o osude kozmu, radí spisovateľ Andrzej Stasiuk, zahľadený do ovcí.
Foto: Adam Golec
Kedy ťa naposledy trafil šľak?
Takých chvíľ býva čoraz menej, som čoraz zmierenejší s realitou. Kedysi som častejšie vyskakoval, ale teraz vravím, “OK, v poriadku”.
Ako napríklad: OK, nie som „pravý Poliak“?
V akom zmysle?
V tom, ktorý dominuje v diskusii v posledných týždňoch.
Posledné týždne som našťastie a na nešťastie strávil v Amerike, tam tú diskusie akýmsi zázrakom nebolo počuť. Takže vďaka tomu ma tá nasratosť z toho, čo sa dialo po tragédii už trochu prešla. Ostali estetické stránky týchto udalostí, tým sa teraz prizerám.
A čo vidíš?
Že ma to veľmi nezaujíma, lebo sú aj zaujímavejšie veci než to, či vo voľbách vyhrá chlapík s fúzmi alebo bez fúzov. To nie sú udalosti kozmického ani európskeho rádu.
Pre Poliaka je to kozmos.
Nie. Pre väčšinu Poliakov kozmos je jeho súkromný život. A to, že kozmos ťahajú do Poľska je nový úkaz, čisto mediálny. Tak ako celý ten symbolický súboj medzi tými dvoma chlapíkmi je, povedzme si to na rovinu, len mediálna, divadelná hra, šou. Ktorá má, žiaľ, veľký potenciál nakaziť spoluúčasťou. A preto nám skutočnosť strašne zošouovatela, zcirkusovatela. Moja matka, žena, ktorá žije trochu v ústraní, mala doteraz od toho odstup, zaoberala sa vlastným životom, vlastnou starobou, ale teraz keď prídem k nej domov, prebieha tam diskusia o tom, kto a prečo má vyhrať!
Tak to má byť, pretože – ako počúvame – „Poľsko stojí pred rozhodujúcou voľbou.
Nie, práve to je totálne fiktívna diskusia! Moja matka sa nikdy nezaujímala o politické dianie, a teraz kvôli tomu pozerá televíziu. Lebo tento televízny obraz, táto šou úplne dominuje nad skutočnosťou.
Ale možno je dobre, že zaťahuje Poliakov do diskusie o tom, kto bude ich kráľom? Veď posledného prezidenta sme pochovali ako kráľa…
Nie celkom, pochovali ho kdesi v predsieni, ako halapartníka.
Nebuď zlomyseľný, veď Wawel je Wawel.
Ale sú v ňom lepšie a horšie miesta, ako vo všetkých príbýtkoch. Možno, že život sa skutočne stal takým prázdnym, plytkým, nepodstatným, že nám ho musí vypĺňať televízia…. Kedysi sa však skladal z trochu reálnejších vecí: z lásky, nenávisti, boja o prežitie, z viery či jej nedostatku. Ale teraz je všetko také, že sa to určite dá zaplniť televíznym obrazom. A to, čo sa deje, tuším sa tomu hovorí kampaň, sa neveľmi líši od iných šou, napríklad od Tanca na ľade, až na to, že je to tanec PO a PiS. Samozrejme nám chcú nahovoriť, že je to čosi strašne dôležité a že ak vyhrá „tento“, tak sa prepadneme kamsi do pekla, no ak vyhrá „tamten“ tak vyletíme do nebies. Ale to je fikcia a klamstvo.
Úrad, napríklad ten prezidentský, však môže v krajine udávať tón, a ty v tejto krajine píšeš. Môže to mať vplyv na tvoje písanie?
Som pánom vlastných nápadov a svojho dosť zatvoreného paranoidného sveta. A tento svet predsa len vyhráva s politickou realitou.
A nezdá sa ti, že je lepšie, keď tvoja matka diskutuje o tom, kto má byť prezidentom ako keby sa mala vzrušovať nad osudmi hrdinov seriálu „L ako Láska“?
V prípade mojej mamy, hoci je tu trochu symbolická postava, sú to porovnateľné emócie, tie čo vyvoláva „L ako Láska“ a súboj medzi touto a tamtou stranou.
Tvoj paranoidný svet nepôjde voliť?
Ešte nevie. Pre mňa ako spisovateľa by bol rovnako príťažlivý akýkoľvek výsledok volieb, ale vždy je celkom zaujímavé na chvíľu vstúpiť do tej skutočnosti a pozerať sa na tých bojujúcich chlapcov, a potom zas dakam vypadnúť.
Nemáš pocit, že voliť je tvoja povinnosť?
Mám celkom iné povinnosti: byť poriadnym otcom, manželom, písať pomerne slušne po poľsky. Ale moja povinnosť nie je voliť, to ti niekto nahovoril.
Väčšina vraví, že je to právo a povinnosť občana, že tým spoluvytvárame svoju krajinu.
Svoju krajinu vytvárame tým, že sa správame slušne. A keď sa všetci budeme správame slušne, špinavci nezískajú moc, hlas. A to je celý príbeh.
A aký je tvoj príbeh o nedávnom trúchlení? Pozoroval si to trochu zvonka?
Sedel som si doma na salaši, snažil som sa to dáko prežívať, ale – možno preto, že to všetci prežívali, alebo som možno proste zlý a bezcitný človek alebo preto, že som neveľmi poznal ľudí, ktorí zahynuli – nemohol som sa akosi s národom zjednotiť. Pociťoval som smútok, lebo sa zabili ľudia pre nepozornosť, pre počasie, pre súbeh rôznych okolností, ale nedokázal som sa s tými všeobecnými emóciami identifikovať a dodnes neviem, či som dáky …
Netvor?
Možno som aj netvor, možnože nie som Poliak, neviem…. Ale tieto dni ma strašne zaujali po literárnej a divadelnej stránke, načúval som všetkým tým hlasom.
Pocítil si dych stredoveku? Tí cirkevní hodnostári, to ticho…
Hodnostári sú skvelí, skutočne sú takou zmesou stredoveku s postmodernizmom, mentálne sú v stredoveku, ale narábajú postmodernistickými mediálnymi nástrojmi. Radosť počúvať, ako z rozhlasu prehovárajú k ľudu v mene Pána Boha, ktorý je podľa nich Poliak a istotne aj katolík. Ale toto bolo skôr stredoveké, lebo v takých chvíľach, keď zažívame smrť, čosi hlboké, sa vraciame ku svojim počiatkom, ktoré nikdy neumierajú. Veď ako inak sa dá skrotiť smrť , ak nie pomocou dákych celopoľských, ba priam celosvetových rituálov? A ešte sa mi veľmi páčilo, že to trúchlenie bolo skutočne kozmické, že na chvíľu sa doňho pohrúžil celý svet, a to všetko v dôsledku leteckej katastrofy.
Vadilo ti, že cirkev bola odrazu všadeprítomná? Mňa napríklad trápilo, že v tom trúchlení bolo tak málo svetského štátu a tak veľa cirkvi.
Zbytočne si ťa to trápilo, lebo táto cirkev je vlastne dosť svetská, zritualizovaná a spolitizovaná a nie dosť náboženská. Vynucuje si istý druh správania, ale náboženstvo, čosi skutočne mystické poľskej cirkvi chýba. Sú tu jej úradníci, pekne usalašení na svojich úradoch a dobre sa vynímajúci vo svojich hábitoch, bruchatí, ale aj oni aj ich okolie postrádajú akýkoľvek závan sviatosti. Až to vyvoláva určité uspokojenie, ten pohľad na to, ako úžasne sa v tých rituáloch desakralizujú a ukazujú nám svoju čistú politickú tvár.
Vidíš, vnímaš alebo si myslíš, že v tejto katastrofe je dačo metafyzické?
Nie, vnímal som to tak, že bola hmla a dačo nebolo v poriadku s lietadlom, nič viac. Bolo nehorázne, že túto smutnú a tragickú leteckú situáciu porovnávali s Katyńom. Ako možno jedným dychom vyslovovať slová „Katyń i Smolensk”. Bolo to odporné a smrdelo politikou, že možno porovnávať 20 tisíc dôstojníkov, zabitých strelou do tylu s chybou pilota, s nedostatkom rozumu a s celým tým backgroundom zasranej, malej politiky, že napríklad tam mali poslať dve lietadlá.
Ty asi nepatríš k zástancom IV. Poľskej Republiky…
Odkiaľ to vieš?
Myslím si to, hoci to môže byť nepodložené obvinenie.
O tom by sa dalo diskutovať, lebo ja som mal IV. Republiku strašne rád ako úkaz na hranici divadla grotesky a literatúry. Ako úžasný príbeh o Poľsku, keď sa tá poľskosť pokúša prebudiť a budí sa nádherne, nešikovne, celá rozcuchaná, rozmazaná, plačlivá, vyčítavá…
A prebudila sa?
IV. Republika? Nie, a ani sa nikdy neprebudí. Bol to len nápad tých, čo sa chceli presadiť a vymysleli si k tomu novú skutočnosť.
Keď už si obdivoval túto rodiacu sa, ale nikdy nenarodenú IV. Republiku, rúmadzgaš teraz, Jarosław Kaczyński oznamuje jej koniec?
Je to majster premien, ešte neraz sa zmení. Je to úžasný vaňka-vstaňka, výborný herec a stojí za to pozorovať ho.
No podľa teba sa netreba viazať na jeho rôzne podoby?
Podľa mňa vôbec nie je dobré viazať sa na to, ako sa prezentujú všetci naši politici. Koniec koncov ich dnešná existencia je príbeh o tom, ako sa kráľovská moc zmenila na moc bláznov. Pred našimi očami sa demokracia mení na moc bláznov a oni už potom nemusia ani natoľko vládnuť ako nás zabávať. Extrémny príklad je [poslanec PO Janusz] Palikot, ale televízor alebo rádio zapínaš len preto, aby si sa dozvedel, kto zas spravil aké salto. A tak vláda zabáva národ, nie ako kedysi, keď blázon zabával kráľa.
A to je dobré?
Čím viac sa budú realizovať v takejto teatrálnosti a vzájomnej bufonáde, tým lepšie. Možnože demokracia sa postupne vyprázdňuje z osobností, bude fungovať a riadiť sa len pomocou procedúr a mechanizmov. Budeme si vládnuť sami a oni nám budú len predvádzať šou, aby sme sa nenudili. Alebo aby sme si zachovali aspoň posledné zbytky pocitu, že ktosi predsa len vládne a oni budú robiť blázna, budú robiť tie svoje saltá a dávať nám to, čo kedysi Shakespeare.
Pripravia ťa tým o chlieb.
Ostane ešte otázka formy… Oni sú trochu bezfarební, predsa len potrebujú režiséra, aby sa predali. Sú to naturščici, sami nepostavia predstavenie, sú len taká magma, náčrtky, pracovná verzia.
Ešte sa ti nezunovalo sedieť tak osamote na horách?
Veru nie, dobre sa mi tu žije, nedávno som si kúpil tri ovce.
A na čo? Z lásky?
Nie, strihajú trávu a zvonia zvončekmi, dnes ma zobudilo zvonenie oviec. Je tu trochu ako v raji.
Nebojíš sa, že z teba bude dedinčan alebo ďalší horský balvan, zo severu obrastený machom?
Ja som dosť mobilný balvan, práve som sa vrátil z Ameriky, pred chvíľou som bol na Balkáne, brodil som sa cez mínové polia, o chvíľu sa zas niekam vyberiem, neustále píšem, sadím kvety, musím popresádzať hrnčeky na celej verande… A okrem toho pozerať sa na ovečky je oveľa zaujímavejšie než na poľský politický život.
Aké to máš ovce?
Dva barančeky a jednu veľkú ovcu, mamu. Celé dni strihajú dvor, lebo sa mi zdalo byť kreténske neustále zapínať kosačku.
Majú aj mená?
Jeden sa volá Miłosz, druhý Czesio a ona sa volá Wiśka – to všetko z hlbokej úcty, lebo zvierackosť je dobrá, ale ľudstvo nie vždy. Sú biele, Czesio má hnedú papuľku a také čierne okuliariky.
Kto z nich vládne?
Matka, Wiśka, lebo je najmúdrejšia.
Musí si to vynucovať násilím alebo má prirodzenú autoritu?
Nie, ide im príkladom.
Jedného dňa ich zabiješ a zješ?
Nie, hoci tu bol taký nápad, žeby sme ich zjedli na jeseň, lebo baraninu mám veľmi rád. Ale potom, ako som sa Czesiovi pozrel do očí, ako by som ho mohol zahubiť…
Jednoducho, jedným pohybom ruky vyzbrojenej nožom.
Nie, budú u mňa mať doživotie, prežijú napriek všetkým politickým búrkam.
My máme denne do činenia s politikmi a ty s baranami a ovcami. Aké sú?
Je v nich istá príjemná monotónnosť gest. Proste ráno vstanú, pasú sa, serú, zvonia zvončekmi – pokoj. A pri pohľade na ne sa vynára myšlienka, že tento svet by bol lepší, keby v ňom bolo viac ovcí.
Ako to, veď inteligenti na celom svete kričia: nebuďte ako barany, nedajte sa zahnať ako stádo!
Ale na druhej strane, občas keď vidíš, čomu slúži ľudská inteligencia, vidieť, že slúži akýmsi čudným a celkom baraním cieľom, napríklad politikov.
Čo by sa muselo stať, aby ťa to odohnalo od tých oviec?
Dáka radikálna zmena, keby sem vtrhli Nemci alebo Rusi či Číňania, alebo keby sa minula ropa a nemohol by som nakopnúť káru a odísť do Istanbulu. Takéto veci.
A keď čo vtrhnú naši?
Nie sú tu predpoklady pre občiansku vojnu. Hoci sa ozývajú akési hysterické hlasy, dokonca aj inak celkom rozumný človek občas takto tára. Ja vlastne patrím k prvej šťastnej generácii, ktorá si prestala všímať takzvané historické premeny. Nedávno som písal text k 20. výročiu slobody o tom, ako sme tu prežili tú veľkú demokratickú premenu, čiže rok 1989. Snažil som sa niečo si pripomenúť a uvedomil som si, že som tie zmeny nezbadal, že som sedel na dedine, dojil kozy, čítal si listy Púštnych otcov a nevšimol si, ako mi rok 1989 preletel nad hlavou. A povedal som si, že som šťastný človek, občan krajiny, ktorého po prvý raz nezasiahli dejiny.
Alebo si možno proste ten hubár v skeči z kabaretu Dudek, čo na desaťročia zablúdil v lese a pýta sa: „Čo, bola vojna!? A kto vyhral?“
Nie, lebo žiadna vojna nebola, roku 1989 sa nenásilne zmenila vláda, systém sa rozpadol, lebo sa sám vyčerpal.
Ale jeden vodca za druhým kričal: „Znovu sme nadobudli Poľsko!“ Alebo: „Chceme znovu nadobudnúť Poľsko!“
Poľsko sa samé znovu nadobudlo, samozrejme s našou pomocou, lebo sme mu nezavadzali, my občas radi bojujeme a správame sa neslušne k vláde. S pádom komunizmu je skutočne istý problém, lebo to nebolo to isté ako pád fašizmu. Bolo to natoľko dvojznačné, natoľko odlišné v jednotlivých krajinách, natoľko nesamozrejmé v tom, o čo komu v tom páde išlo, že je ťažké nájsť v tom dáky bojový, revolučný zlom.
Obávaš sa dačoho v súvislosti s nedávnymi udalosťami, dúfaš v niečo?
Absolútne ničoho sa neobávam a v nič nedúfam. Keď zomrel pápež, ľudia očakávali gigantické morálne premeny, ale ukázalo sa, že okrem páru pomníkov, okrem nových názvov ulíc a námestí sa nič neudialo. V tomto prípade ešte menej, lebo – ak odhliadneme od straty jednotlivých ľudí – to bola udalosť s trochu menším celonárodným dopadom. Na to sú tie rituály, aby prípadné emócie odišli kamsi do atmoféry, aby ich kanalizovali. Onedlho príde dáke iné celonárodné trúchlenie alebo radosť. Postaví sa zopár totemov a všetko bude OK.
Ovce budú zvoniť.
Ovce budú zvoniť, majú veľmi pekné zvončeky.
Radil si mame, za ktorého kandidáta má hlasovať, alebo si ju od hlasovania odrádzal?
Ona má svoj vlastný rozum.
A čo tvoje ovečky, keby mali hlasovať, za ktorého kandidáta by hlasovali?
Za toho najdôležitejšieho. Ale oni ho rozoznajú bez problémov, ovce nemožno oklamať, naozaj vedia, kto je najmúdrejší, hoci nikto nevie, odkiaľ to vedia… V tom majú ovce prevahu nad demokraciou. Momentálne je pri moci Wiśka.
Foto: Adam Golec