Narodil som sa roku 1976 a patrím do generácie detí Gustáva Husáka, ktorých sa počas jedného desaťročia narodilo takmer milión. Oproti baby boomu ani nemohol byť väčší kontrast ako prestarnuté vedenie štátu. Vasiľ Biľak bol ročník 1917, prezident Husák dokonca 1913. Aj sovietske politbyro bolo mimoriadne prestarnuté a mnohé vtipy sa točili okolo toho, ktorý politik skôr zomrie.
Môj dlhoročný platonický vzťah s Rakúskom, predovšetkým s Viedňou, sa zařal v detstve. Každý piatok si mnohé bratislavské rodiny kupovali rakúske noviny Volkstimme. V centrálnom orgáne Komunistickej strany Rakúska vychádzal program rakúskej televízie, ktorý sa nikde inde v Československu nedal zistiť. Tento Hlas ľudu, v krajine vzniku sotva čítaný, bol o šesťdesiat kilometrov severovýchodne kultom. Som si istý, že víkendové vydanie malo viac, a celkom určite oddanejších čitateľov na Slovensku ako vo svojej domovine. Ťažko zohnateľné výtlačky sa v kiosku hneď rozchytali a často sa predávali podpultovo. V paneláku sa denník posúval od dverí k dverám a medzi nemecky hovoriacimi rodinami sa opatroval ako relikvia. Ktovie, či o tom všetkom mala skromná redakcia Volkstimme aspoň tušenie – keby áno, iste by sa jej pracovalo s väčším entuziazmom a asi by TV program aj rozšírila.
Ja ani moji rodičia sme Viedeň nikdy nenavštívili, ani sme nepredpokladali, že sa nám to niekedy podarí. Rakúska televízia a rozhlas pre mňa stelesňovali celú západnú civilizáciu. Predstavoval som si, že sa relácie vysielajú odkiaľsi z obrovskej diaľky, z miesta, ktoré obostierala akási neurčitá, všeobjímajúca neha. Vo fascinujúcich reklamných blokoch som prvýkrát uvidel kivi a brokolicu – na čiernobielom televízore s uhlopriečkou tridsať centimetrov, ktorý sa po zapnutí rozžiaril až o pol minúty.
Náš režim uvrhol život na takú primitívnu úroveň, že dobre sa obliekol iba ten, kto pracoval v textile. Krajina s lavínovite klesajúcou menou prežívala už asi iba vďaka vlastnej slabosti, pretože ľudia nemali síl. V marci 1989 emigroval do Rakúska môj bratranec Christian. Prešiel v zime cez Juhosláviu pešo cez zasnežené Alpy, dvakrát ho colníci vrátili, na tretí raz sa mu útek podaril. Susedná krajina sa mi zreálnila, zrazu som odtiaľ dostával pohľadnice a všetko sa ešte viac zamotalo. Naučil som sa nové slová Traiskirchen a politický azyl. V tom roku som prvý raz uvidel aj ozajstné kivi. Spolužiak mal otca v tajnej polícii, a preto nakupoval v predajni pre vyvolených, ktorú zásobovali z Viedne.
O desať mesiacov neskôr, v januári 1990, som zmätene stál pred Hofburgom, akoby som sa práve zobudil a pýtal som sa: Fakt je to všetko preč? Som skutočne vo Viedni? Naozaj je Václav Havel prezidentom? Je toto možné? Štípal som sa do ruky, či sa mi to náhodou nesníva.
V Československu vznikal nový svet a veľa sa hovorilo o približovaní k Rakúsku. Mnohí si vtedy mysleli, že kapitalizmus vyzerá asi ako Mariahilferstrasse. Uvedomil som si, že o bývalých bratských socialistických krajinách Nikaragua a Vietnam viem oveča viac ako o susednom veľkomeste. Slovné spojenie Stredná Európa som nikdy predtým nepočul, existoval len zlý západ a dobrý východ, stred zmizol z mapy aj z myslí. Prestal som civieť na telku a počúvať Ö3 a začal som do vedľajšej metropoly na Dunaji cestovať. Tesne po roku 1989 som si so sebou na celodenné výlety do Viedne v alobale nosieval viedenský rezeň, ktorý som vždy zjedol na lavičke pred Kunsthistorickým múzeom, a v termoske viedenskú kávu, ktorú som pil z plastového vrchnáka. Vedel som, kde všade v centre nájdem záchody zadarmo, pretože som biedne vreckové nemienil minúť za platenú toaletu. Ešte v roku 1968 stála československá koruna tri rakúske šilingy. O dvadsať rokov neskôr vychádzal šiling pätnásť korún.
Dnes sa ma v cudzine často pýtajú, prečo toľko Viedenčanov dve dekády po Nežnej revolúcii ešte ani raz v živote nenavštívilo Bratislavu. Odpovedám, že sa im vonkoncom nečudujem a teším sa aj z toho malého percenta ľudí, ktorí prišli, alebo dokonca navštevujú moje mesto pravidelne. Keď mi vyšla prvá knižka v nemčine, ešte aj veľké nemecké a rakúske noviny ma označovali za českého alebo slovinského autora, pretože nemali potuchy, že nejaká slovenská literatúra, a dokonca aj slovenský jazyk, odlišný od českého či srbského, vôbec jestvujú. Veľká časť našich národných buditeľov študovala vo Viedni, a Slovensko, podobne ako Slovinsko, prešlo nezvyčajnou skúsenosťou – dlhé storočia pestovalo svoj jazyk a národnú kultúru bez vlastného štátu. Ani taká dlhá podriadenosť však nezrušila identitu malého národa v strede kontinentu, jedného z tých, ktoré Engels považoval za odpadky dejín, čo sa v komunistickom bloku radšej cenzurovalo.
V druhej polovici dvadsiateho storočia moja vlasť zmizla z rakúskych médií a doteraz sa tam skutočne nevrátila. Krajina sa dokonca nevyskytuje ani v predpovediach počasia západoeurópskych televíznych staníc. Slovensko v okamihu svojho zrodu predstavovalo jedno veľké nič a nikde, vzdialené, cudzie, a budilo skôr obavy ako záujem. Lenže málokto v cudzine vedel, že takto ho vnímali 1. januára 1993 aj vlastní občania, ktorých výrazná väčšina rozdelenie Československa odmietala. Mnohí sa utiekali k nacionalizmu a prehnane velebili to, čo je najmenej uchopiteľné – svoju takzvanú národnú hrdosť. A naopak, nevedeli si rady s typickou vlastnosťou Bratislavy – s jej večnou situovanosťou medzi východom a západom, ktorá spája tieto dve entity, ale ani s jednou celkom nesplýva.
Vždy sa poteším, keď nejaký Viedenčan objaví svoje korene v Košiciach, a hlási sa k nim, alebo keď počujem o ďalšom sobáši Slovenky a Rakúšana. Bratislava a Viedeň žili veľmi dlho skôr vedľa seba ako spolu. Pol storočia sa vo vzťahu medzi dvoma metropolami ukazovali viac trvalé rozpaky, trpkosť, podozrievanie a závisť než skutočná tvorivá spolupráca.
Do Viedne sa dnes z Bratislavy dostanete po diaľnici, koľajniciach, alebo po Dunaji za hodinu, bez víz a bez kontrol. To už naznačuje oživenie stredoeurópskeho kreatívneho milieu zo začiatku dvadsiateho storočia. Keď sa vám v živote prihodí tá zvláštna vec, že ste v cudzine často prvý človek zo svojej kultúry, s ktorým sa publikum stretlo, obrníte sa veľkou trpezlivosťou. Na potulkách Nemeckom a Rakúskom s knižkami sa mi často stáva, že musím najprv lokalizovať svoju domovinu a podať základné informácie, takže sa na začiatku podujatí cítim trocha ako Google Maps a Lonely Planet zmiešaný s Wikipediou.
Hoci nesúhlasím s tým, že medzi nami niet skutočnej kultúrnej výmeny, faktom zostáva, že pred Nežnou revolúciou vychádzalo viac prekladov z rakúskej literatúry do slovenčiny ako dnes. Medzi vojnami v Bratislave viedenské divadlá hosťovali pravidelne, teraz takmer vôbec. Miestom stretnutí sa nestal umelecký diskurz, ale skôr outlet v Parndorfe, dokonalá Amerika na zelenej lúke, superkonzumná paródia na multi-kulti strednú Európu. Tam nakupujú zbohatlíci v čiernych sakách a s hrubými zlatými reťazami na krku vedľa štvorice Rumunov v oteplovačkách, ktorí sa vracajú z lyžovačky v Zillertali. Z kufra mohutného ukrajinského off-roadu buráca syntezátorový turbofolk. V pseudo talianskych butikoch plných Čechov a Rakúšanov hrajú tirolské ľudovky a rapoce rap. Toto je musilovská Kakánia novej generácie, umelá vôľa obnovenej monarchie, Európa, ktorá už nemusí nikoho dobiehať, pretože dobehla sama seba.
Vzťahy medzi Bratislavou a Viedňou by bola škoda redukovať na slovenské jadrové elektrárne a povojnové vyhnanie nemecky hovoriacej menšiny. My, Bratislavčania a Viedenčania, nepotrebujeme hĺbať nad tým, či Strednú Európu ohraničuje Labe, Bug alebo Odra, pretože nás spája Dunaj, aj dlhá história, príbuzná kultúra, podobný právny poriadok i kuchyňa. Slovenská literatúra, v nemecky hovoriacom svete prakticky neznáma, je v cudzine odkázaná na preklad. Rovnako väčšina čitateľov na Slovensku potrebuje pretlmočenie rakúskych kníh do svojho jazyka. Keď som ako tínedžer začal spoznávať kánon svetovej prózy, nechcelo sa mi veriť, že aj taký mladý a malý jazyk ako slovenčina poskytuje takú tvárnosť a bohatosť; čokoľvek z klasikov som hľadal, skoro všetko som v knižniciach našiel.
No niektoré tituly stále chýbajú, aj rozsiahly román Muž bez vlastností od Roberta Musila. Preklad prvého dielu je však už hotový a čoskoro by mal vyjsť. Monumentálnu prácu odviedla pani Alma Münzová, ktorá, žiaľ, už nie je medzi nami, no jej kreatívne výkony pretrvajú. Meno asi najvýznamnejšej slovenskej prekladateľky z nemčiny (Nietzsche, Hegel, Jung, Zweig, Lorenz, Flusser) počas normalizácie zmizlo z kníh aj z knižníc. Vyšetrovala ju Štátna bezpečnosť, no ona sa naďalej stretávala so zakázanými spisovateľmi, prekladala do zásuvky a písala. Napriek životu v izolácii si pomedzi škáry v železnej opone udržiavala prehľad o rakúskej kultúre. Byt pani Münzovej v bratislavskom Starom Meste, plný obrazov modernistu Imra Weinera-Kráľa, pravidelne hostil viaceré generácie osobností slovenskej kultúry. Tam vznikol aj preklad Muža bez vlastností, polyfonického románového dialógu, aký v nemecky písanej literatúre nemá pendant. Ľudia ako Alma Münzová tvorili spojivo medzi zabudnutým starým Pressburgom a ešte neobjavenou novou Bratislavou. Aj vďaka tejto dáme Viedeň, napriek desaťročiam prekážok, zostala aj pre moju generáciu nielen geograficky, ale najmä ľudsky najbližším hlavným mestom v Európe. Ešte aj dnes, keď na Südbahnhofe vystupujem z vlaku, občas sa prichytím pri myšlienke, či sa mi to iba nesníva.