Takejto lásky sa sotva môže dostať zahraničnému štátnikovi. Snáď ešte Obamovi. Ale jasot okolo Obamu pôsobí oproti vypredanému Mestskému divadlu v Bratislave ako detská zamilovanosť. Pretože toto je láska, trvalá vnútorná vďačnosť tomu, čo sa vedel vzdialiť.
Václav Havel sa ukláňa uprostred svojich diskusných partnerov a skromne a trpezlivo prijíma standig ovation. Diskutovalo sa o akomsi pocite vytriezvenia po dvadsiatich rokoch dosiahnutej demokracie. Medzi hosťami bol aj Perlentaucher, ktorý sa svojím anglicky písaným webom signandsight.com znovu a znovu snaží otvárať európsku diskusiu – a v stredo- a východoeurópskych krajinách v tom nachádza väčšiu odozvu ako doma v Nemecku či v Západnej Európe.
Václav Havel hovoril pokojne a trochu zadĺhavo. Oproti starým fotografiám vyzeral trochu zostarnutý a scvrknutý, ale zároveň dokonale sústredený a elegantný. Kritizoval panovanie strán a vzápätí sa tak dostal aj k príbehu vzniku Slovenskej republiky – rozdeleniu Československa. Hovoril o tom, že ho najskôr vyhlásili stranícki funkcionári ako výsledok rokovania strán, nie parlament a vláda. Na javisku sedeli slávni intelektuáli strednej a východnej Európy, slovenský politológ a hovorca Charty 77 Miroslav Kusý, maďarská filozofka Ágnes Heller, ktorá už roky prednáša v Spojených štátoch, politický mysliteľ Ivan Krastev z Bulharska, česko-francúzsky politológ a historik Jacques Rupnik, z Nemecka Ingo Schulze a z Rakúska Robert Menasse.
Vytriezvenie vlastne ani nebolo veľmi cítiť. Debata bola jednoduchá a živá. Robert Menasse vyhlásil Európsku úniu za nedemokratickú, čím si vyslúžil ostrú repliku od Rupnika.
Ágnes Heller angličtinou s nádherným maďarským prízvukom vymenovala všetko, čo sa v stredovýchodoeurópskych krajinách zametá pod koberce – predovšetkým podiel týchto krajín na holokauste, ale aj na zločinoch komunistov.
Ivan Krastev predniesol realistickú chválu demokracie – áno, je dosť neporiadna, ale aká príťažlivá! Hovorilo sa tak otvorene a sebakriticky, že pri všetkých problémoch a populizmoch regiónu ste nemali pocit, že by sa bolo treba báť o jeho budúcnosť.
Ťažšie je to so vzťahom k minulosti.
V inom paneli (ktorý som moderoval) diskutovali Adam Michnik, Gyorgy Konrád a Slavenka Drakulić, Timothy Snyder, jeho kolegyňa Marci Shore a ich kolega Maciej Zaremba.
Adam Michnik, ktorého som nikdy predtým nezažil, so svojou zúrivou srdečnosťou a svojím historickým, ale jednoducho aj fyzickým zjavom, v paneli navidomoči dominoval. Na moje opakované pokusy jednoznačne vyhlásil, že o dvoch témach hovoriť nebude: o svojej minulosti a o Milanovi Kunderovi. Adam Michnik argumentoval ako historický víťaz, porazenému pomáha zdvihnúť sa z kolien. Hovoril o tom, prečo je za otvorenie tajných archívov a – argumentoval zneužívaním spisov, ako tomu bolo v prípade Walesu za vlády bratov Kaczynských. Obhajoval aj generála Jaruzelského, pretože umožnil prechod bez násilia. Ako vzor, ako zaobchádzať s minulosťou, nám dôrazne odporúča španielsku cestu. Pri všetkých sympatiách sa mi natískala otázka, či tu tento veľkorysý macho nebráni iných veľkých mužov a či pri tom trochu nezabudol, že tu v prvom rade nejde o podopieranie budúcich pomníkov, ale o rehabilitáciu obetí a o historickú pravdu. Iste, spisy sú zneužiteľné, ale kto si myslí, že k tomu dochádza systematicky a že férové narábanie s nimi nie je možné, neverí v demokraciu, ktorú sám vytvoril.
Potom prišli k slovu otázky publika. Vstala študentka a položila Michnikovi otázku, či by potom aj nejaký budúci utláčateľský režim nemal šancu, ak sa s jeho zločinmi nebude nič robiť. Skrátka, o budúcnosť demokracie v týchto krajinách sa nemáme čo báť.