To je už dvadsať rokov? Ale to ubehlo! Nevedno kedy. Všetko som si presťahoval do dediny v Karpatoch, neďaleko slovenskej hranice. Všetky zmeny, celú tú revolúciu som vnímal zďaleka. Trochu ako keby sa to dialo v cudzej krajine. Z perspektívy dvadsiatich rokov vidím, že som sa celým tým dianím zaoberal naozaj málo. Nepodieľal som sa na ňom. Ťažko sa mi hľadá nejaký prelomový moment, či cézura – prerývka. Možno to začalo tým, že do našej chaty prestali chodiť pohraničiari legitimovať hostí. Voľakedy to bola celkom bežná, rutinná záležitosť, ktorú muži, prichádzajúci na motocykloch a v zime na snežných skútroch, vykonávali so zhovievavou ľahostajnosťou. Zásobovali ma priatelia prichádzajúci z mesta. Televízor sme nemali. Nezvykli sme si kupovať noviny, pretože za boľševika v nich nebolo nič, čo by stálo za pozornosť. Takže nám ostalo len ústne podanie známych a priateľov. Boli to podnetné zvesti, iba trocha odťažité. Naozaj pochádzali odinakiaľ. Tu, v okolí, sa naozaj skoro nič nezmenilo. Ľudia na niečo čakali, ale do samého konca neverili, že sa to stane. A ak sa to predsa len stane, ľahko sa to môže celé zopsuť. Bol to odveký fatalizmus a zároveň ostražitosť stredoeurópskeho ľudu, ktorý si osvojil tento postoj pre všetko dianie. No a priatelia prichádzali na stále lepších autách, hovorili o slobode a demokracii, o veciach, čo sa dali do pohybu, cestách do zahraničia, mobiloch a zázrakoch na nete a ja som kýval hlavou, usmieval som sa a utiekal sa k svojmu dedinskému životu, k rúbaniu dreva, dojeniu kôz, čítaniu Otcov pustovníkov a úmorného pitia s drevorubačmi a ovčiarmi.
Pravdaže, z času na čas som sa vybral do sveta. Napríklad do rodnej Waršavy. A tam, medzi ľuďmi z môjho cesta, panovala atmosféra podobná tej z druhej polovice osemdesiatych rokov minulého storočia, keď som navždy opustil tamto mesto: všetci boli podráždení. Ibaže v osemdesiatych rokoch nás vytáčal úpadok komunizmu, malosť a atrofia systému. Bolo to ako ples na Titaniku – zabávali sme sa do vysilenia, azda tušiac, že už nikdy nebude tak, ako bývalo: tak veselo, tak dekadentne, tak bezperspektívne – pretože systém naozaj upadal, lenže nik z nás si nevedel predstaviť, čo bude potom. V skorých deväťdesiatych sa mesto zabávalo práve tak, ibaže ešte viac. Zábava frčala deň a noc, frčala bez ustania, vo všetkom bol akýsi zábavný ošiaľ: šialené šestnásťhodinové šichty, ohmatávanie možností trhu, vzostupy a pády v biznise, oddych, sloboda, aj s jej hranicami, ktoré bolo najskôr treba objaviť, a tak ďalej. Dva tri dni som si to všetko užíval až na pokraj úplného vysilenia a vracal som sa ku svojim kozám a drevorubačom. Akoby som sa vracal spoza hranice. Z lunaparku. Z karnevalu. Nelákalo ma vrátiť sa späť. Všetko blčalo ako nejaký ohňostroj a dalo sa tušiť, že práve tak náhle to zhasne.
V roku 1992 som vydal svoju prvú knižku. Starý známy sa vrátil z Fínska, natieral tam stometrové fabrické komíny, čosi zarobil a rozhodol sa založiť vydavateľstvo. To jeho vydavateľstvo nemalo veľa spoločného s literatúrou. Vychádzali v ňom akési budhistické devocionálie, životopisy majstrov, rozhutovanie dánskeho mudrlanta Ole Nydhala, ktorý sa v sedemdesiatych rokoch stal budhuistickým mudrcom, vychádzali tam aj taroty. A uprostred tej ezotriky sa zjavila moja knižka: Hovorila o zážitkoch z väzenia, v ktorom som na začiatku osemdesiatych rokov pol roka sedel. Kniha bola taká „odpudivá, špinavá, zlá“, že ju nechcelo vydať žiadne, ani samizdatové vydavateľstvo. O vydaní v normálnom vydavateľstve som za boľševika ani neuvažoval. A tu zrazu – nech sa páči! Priateľ mi otvorene povedal: daj mi tie ohavnosti, vydám ti ich. Až vtedy som na vlastnej koži pocítil, že sa niečo zmenilo a že mám na tej zmene podiel. Nuž, bola to vcelku zábavná skúsenosť: moje Múry Hebronu vyšli medzi budhistickou osvetou vo vydavateľstve priateľa, ktorý sa o literatúru vôbec nezaujímal, aby sa behom niekoľkých týždňov stali literárnou senzáciou. Či sa mi to páčilo, alebo nie, začal som sa tváriť a konať ako spisovateľ. Šlo mi to dosť biedne, pretože predtým som žiadneho spisovateľa naživo nevidel, nieto ešte kritika. No ale tu a tam som vyrážal kamsi popredstierať, zarobiť trochu nových, kapitalistických peňazí, a vracal som sa k lektúre Otcov pustovníkov a umŕtvujúcemu slopaniu s ovčiarmi.
Pokúšam sa vytvoriť svoju súkromnú históriu revolúcie a nadobúdania slobody, lenže pamäť mi nevie poslúžiť žiadnymi efektnými obrázkami. Roky letia, zasnežené zimy nás odrezávali od sveta, zjari sa vracali salašníci, v lete priatelia chodievali častejšie, s jeseňou pastieri zháňali ovce a opäť padal sneh. V istej chvíli som začal písať pre noviny v Poľsku a odvtedy, najmä v zime, spolu s Monikou vyzeráme poštára, ktorý nám napriek závejom prináša honoráre a teda životodarnú hotovosť. Peniažky vzápätí zhltnú dlhy v okolitých obchodoch s potravinami. Tak chutí sloboda: píš si čo chceš a dostaneš za to peniaze na jedlo. Predtým, za komunizmu, som do žiadnych novín nič nenapísal. Občas som azda aj mal taký úmysle, no nevyšlo to a aj tak by nikto žiadny môj text neprijal. Od idiota, ktorý sedel v base, dojí kozy a chlasce s drevorubačmi? Ani reči.
Potom neďaleko nás otvorili hraničný priechod. Stačilo prejsť nejakých pätnásť kilometrov a boli ste za hranicou. Dva roky po vyjdení prvej knižky som si nechal vystaviť svoj prvý pas v živote. Predtým som ho nepotreboval. Väčšina priateľov chodievala v osemdesiatych rokoch do Západnej Európy, lenže mne sa nežiadalo. Vycestovanie bolo umožnené istým typom láskavosti, ktorú preukazovala komunistická partička. Nemal som chuť nechať sa ponižovať. Ostatne, ten vysnívaný, nedosiahnuteľný Západ v mojich predstavách nedosahoval hodnotu mýtu. Západ bol jednoducho len jednou zo súčastí sveta mojich predstáv. Hraničný prechod za domom, to už bolo čosi z rodu osudových znamení. Bol by to hriech a sprostosť nevšimnúť si to. Začali sme cestovať. Na juh. Juh bol vymanením sa z odvekého poľského predurčenia: východ – západ, západ – východ, Paríž – Berlín – Moskva, Moskva- Berlín – Paríž, bolo to vymanenie sa z toho večného dejiska udalostí, odvrátenie sa od tej nešťastnej a smutnej Stredoeurópskej nížiny, ktorou podchvíľou tiahli armády a vpisovali do nej jej vlastnú históriu. S Flámska až po Ural. Nuda a melanchólia.
Takže získaná sloboda sa stala možnosťou cestovať na juh. Slovensko, Maďarsko, Rumunsko, Moldavsko, Ukrajina, potom Balkán, až do Albánska. Ráno sa vstávalo v karpatskej divočine a päť hodín na to sme sa už pozerali v Budapešti na panorámu s Dunajom a rozličnými mostmi toho mesta. Dalo sa ísť aj ďalej a popoludní si v Istrii dopriať muškátový a trpkastý ternar a započúvať sa do škriekania čajok. So zimou prichádzala druhá možnosť, bleskové zmeny severských hmiel a chumeleníc na stredomorský blankyt.
Tamtie juhovýchodné končiny vyvolávali oveľa väčšie očakávania, pretože sa v nich odohrávali obrovské a základné zmeny. Treba dodať, že hoci sme prichádzali zvonka, mentálne sme sa tých zmien mohli zúčastniť, pretože nás spájali spoločné osudy, história a vlastne aj tie premeny. No a keď sa človek už raz vydal na juh, zrazu sa len ocitol v Tirane, aby sa presvedčil, že je to hádam najvzrušujúcejšie hlavné mesto v Európe. A celkom isto najmalebnejšie a najnezvyčajnejšie. Také príťažlivé, že v posledných rokoch som tam bol najmenej šesť alebo sedem krát. Častejšie som bol hádam iba v hlavnom meste európskej melanchólie, teda v Budapešti. A v Berlíne, pravdaže, tam jazdím ako tradičný slovanský gastarbajter. Akurát tam nechodím na stavby, ani upratovať, ale s literatúrou. Raz som bol aj v Ríme a raz v Londýne. Tie mestá sa mi veľmi páčili, ale nie až tak veľmi, aby som tam šiel ešte raz. Zato som raz sadol do auta a na jeden šup som sa doteperil do Istanbulu, strávil som tam jednu noc a nasledujúceho dňa som opäť prešiel tisíc štyristo kilometrov späť, aby sa mi Istanbul teraz prisnil skoro každú noc a cnie sa mi za ním temer ako za Tiranou. Je možné, že som úplne provinčný týpek, ale pád komunizmu mi umožnil užívať si to na medzinárodnom poli. Nuž, padol Berlínsky múr, Solidarita prekabátila Sovietov a to všetko len preto, aby som mohol trajdať do Tirany a späť kedy sa mi ráči. Zarábam eurá, baviac literárne publikum v Berlíne, aby som ich minul v Čiernej Hore za víno vranac, alebo v Moldavsku za víno dionis. To je môj príspevok k zjednoteniu kontinentu, to je moje tajné poslanie, užitočnejšie, než väčšina tajných misií diplomatov mojej vlasti.
Páni, takže hovoríte, že je to už dvadsať rokov? Kedy to ubehlo? Vydal som niekoľko knižiek, s Monikou sme precestovali azda aj pol milióna kilometrov hľadajúc neuchopiteľnú a prenikavú auru juhovýchodných krajov, postavili sme dom, naša dcéra, temer rovesníčka s našou znovuzískanou slobodou, nás niekedy na jeseň opustí a odíde do mesta… Aj tak sa mi nedarí to všetko zreteľne oddeliť od udalostí, rečí a obrazov , ktoré sa stali predtým. Prekĺzli sme, prešmykli sa z jednej epochy do druhej. Akoby zadnými dvierkami, úchytkom, bez hanby. Bože môj – nevidel som v telke, ako sa rúca Berlínsky múr, Ceasescuovu popravu, Moskovský puč, nevidel som Nežnú revolúciu v Čechách so štrngotajúcimi zväzkami kľúčov na Václavskom námestí. Vlastne sa dá povedať, že história ma, svojím spôsobom, minula. Tu, u nás, v krajoch, ktorým sa hovorí Východná, či Stredná Európa, je to neobyčajná a luxusná situácia. Mal som šťastie, že ma nič nerušilo pri čítaní Otcov pustovníkov, dojení kôz a upíjaniu sa s drevorubačmi.