Viktor Jerofejev napísal drobný príbeh zo života ruských spisovateľov, neodmysliteľne spojeného s vodkou. Pretože: zmyslu života nemožno porozumieť v triezvom stave, čím viac človek pije, tým zreteľnejšie vidí obzory svojho života.
RUSSIA. Moscow. 2008.
Kdesi na začiatku deväťdesiatych rokov som sa v Amerike v štáte Connecticut zoznámil s legendárnou Majakovského milenkou Tatianou Jakovlevovou. Vysoká, vysušená, pekná starena mala za muža šéfredaktora časopisu Vogue Alexa Liebermana, a cez víkendy mala možnosť prijímať u seba celú newyorskú módnu a intelektuálnu elitu. Zbožňovali Brodského a po Amerike kolovali chýry, že mu zorganizovali Nobelovu cenu.
Tatiana považovala Brodského za múdrejšieho, než bol Majakovskij, aspoň mi to hovorila, no ten bol zato podľa jej názoru neprekonateľne vtipný. Starenka-krásavica sa vyznačovala ráznym úsudkom, výrazným záujmom o sex, kaviár so šampanským a taliansku kultúru. Dcéra bola spisovateľka a zať výtvarník. Milovali večné Rusko – bez všetkých tých plytkých prechodných detailov. S veľkým časovým predstihom ma poprosili, aby som s nimi navštívil Vladimir a Suzdaľ.
Ruská pohostinnosť
Celú zimu sme korešpondovali a nakoniec začiatkom nasledujúceho roka sme sa v Moskve pri vchode do hotela National stretli. Všetko som pripravil. Spojil som sa so spisovateľom z Vladimira Toľom Gavrilovom, dobrým prozaikom, a fungoval som ako poštár. Prisľúbil nám dôstojné prijatie. Docestovali sme do Vladimira čiernou volgou agentúry Inturist večer, s trojhodinovým meškaním. Mobily ešte neboli, a verný junák vladimirskej literatúry celý ten čas stál v májovom severnom vetre pri vjazde do mesta pri tabuli Vladimir. Skoro nepoznám nič odovzdanejšie, než je ruská pohostinnosť.
Dorazili sme do skromného sovietskeho príbytku a zasadli za stôl, ktorý sa prehýbal pod chutnými domácimi jedlami. Američania držali diétu a demonštratívne skoro nič nejedli, čím domácich uvrhli do archetypálnej hrôzy. Z úcty k hostiteľom vypili pár maličkých dúškov vodky, očerveneli z tej minimálnej dávky a s odvolaním na únavu, ktorá na nich spadla po dlhej dvestokilometrovej ceste, povedali, že by sa radi odobrali svojho do objednaného suzdaľského hotela. Američan bol abstrakcionistický výtvarník, Tatianina dcéra feministická spisovateľka.
„Pôjdeš s nami do hotela?” spýtali sa ma.
„Ja ešte na chvíľku zostanem…”
V pivničnom klube
Rozlúčil som sa s nimi s úľavou. Keď sme trochu ožili, vybrali sme sa s Gavrilovom do pivničného klubu, kde bolo naplánované moje stretnutie s miestnou inteligenciou. Vzal so sebou plný ruksak vodky a jednu fľašku arménskeho koňaku pre mňa ako zvláštneho hosťa. V pivničnom klube som čítal svoje poviedky – miestna spisovateľská inteligencia, spolu pätnásť osôb, vypila pri mojich poviedkach celý ruksak a premkol ju úprimný záujem o zmysel života.
Tak sa to v našej inteligencii ustanovilo – či v Moskve, či na vidieku. Zmyslu života nemožno porozumieť v triezvom stave, čím viac človek pije, tým zreteľnejšie vidí obzory svojho života, čím nezrozumiteľnejší bľabot, tým zmysluplnejšie jestvovanie. Vodka vyvádzala spisovateľov z erárnych hraníc sovietskej existencie, fľaška im už svojím tvarom pripomínala vesmírnu raketu, na ktorej sa dá uletieť do kozmu a vyslobodiť ducha. Vesmír a vodka robili tú istú vec: zbavovali telo tiaže. Od povojnových čias držali spisovatelia zástavu ruského opilstva vysoko vztýčenú. Pili liberáli aj udavači, nuly aj géniovia. Vo veľkom pil ?vardovskij. S rozmachom sa spíjal Šolochov. Pil hlavný spisovateľ našej krajiny Fadejev. Pil aj jej najlepší spisovateľ – Andrej Platonov. Aj starnúcej Achmatovovej učarila vodka.
Šesťdesiatnici, deti Chruščovovho odmäku, pokračovali v diele otcov-zakladateľov ruskej literatúry. Nenadarmo sa Ústredný dom spisovateľov v Moskve volal „krčma”. Tam ste mohli stretnúť idoly pod stolom. Opilstvo sa považovalo za značku, rozlišovacie znamenie slobody a protestu. Nikto sa zaň nehanbil. Pamätám sa, ako som bol hrdý, že som v dome spisovateľov vedľa stanice metra Aeroport vliekol hore schodmi svojho literárneho ochrancu. Neskôr zo dňa na deň prestal piť, začal behať a behal dlho. No mnohí ďalší, tí, čo prežili, celý život preslopali. Pamätám si opilecké pády a opilecké bitky v elegantných podkroviach v strede Moskvy, v dielňach výtvarníkov, na chatách v Peredelkine. Pri útlme vodky sa písali básne. S opicou. Alebo autor diela Moskva – Petuški – aj to bol Vladimirčan. Venička toho nenapísal veľa v porovnaní s Molierom, ktorý síce prežil rovnako krátky život, ale dosť dlhý na to, aby definoval jeho zmysel.
Luxusné pohostenie
Keď sa moje vystúpenie skončilo, vyrazili sme so spisovateľmi smerom k bytu spisovateľa-poštára dojesť luxusné pohostenie. Práve tam sa rozvinul dôverný rozhovor – iný sa, napokon, pri vodke ani nerozvíja.
Vladimirskí spisovatelia boli po tom, čo si pätnásti rozdelili ruksak vodky, ešte celkom triezvi. Nakúpili kopy fliaš. Najvyšší čas zasadnúť za stôl, lenže stôl bol malý, stálo sa okolo neho, jedli sa šaláty a pilo sa.
Spočiatku ešte neopitá vladimirská inteligencia mi začala vysvetľovať, že Vladimir je to najväčšie hovno medzi mestami na svete, že tam vždy žili tí najbezvýznamnejší ľudia – kočiši a prostitútky – a že treba urobiť všetko, aby ste z tohto mesta odišli a už nikdy sa sem nevrátili. Bolo mi tiež povedané, že som sem prišiel zbytočne, že vo Vladimire nemá normálny človek čo hľadať, že sem chodia iba turisti – zízať. Keď som poznamenal, že sú tu predsa len tie chrámy, aj fresky s ikonami, mávali na mňa vidličkami a z vidličiek na mňa leteli jadierka zeleného hrášku – že čo si to vymýšľate! – že kedy to bolo, dávno-pradávno. Všetci rýchlo z Vladimira preč!
Prešli sme na inú tému a pokračovali v pití. Pripíjali sme na tých, čo vždy pili, na Veničku a iných vynikajúcich spisovateľov, na Andreja Platonova, na prózu a poéziu vôbec.
Niekde okolo tretej ráno, keď sa hrášok kotúľal po dlážke a ľudia sa už v prítmí trochu motali, vladimirskí inteligenti opäť zamierili k téme svojho rodného mesta. Spoločne aj každý zvlášť ma s neobyčajnou vášňou začali presviedčať, že krajšie mesto ako Vladimir neexistuje. Kľazma je nádherná rieka. O nič horšia ako Volga, a oveľa krajšia než Dneper! A akú šachorinu tu máme! A aký ornament na vladimirskom chráme! A akých smelých kočišov sme mali! Lietali po celej krajine! Na trojkách s bubienkami! A baby aké máme – úžasné, fešné ženy! Prečo vlastne neprídeš do Vladimira a nenasťahuješ sa sem navždy? – pýtali sa ma noví priatelia. – Len tu sa dá naozaj písať. Kašli na svoju hlúpu Moskvu – príď k nám, tu to žije!
Sľúbil som, že prídem navždy.
Noví priatelia
Pripili sme si na najkrajšie mesto na svete – na skutočné hlavné mesto svätej Rusi. Pripili sme si ruskou vodkou na šťastie žiť na vladimirskej pôde. Pripili sme si a pili ďalej. Pripili sme si na môjho menovca. Pripili sme si na Andreja Platonova.
Za záclonami sa prechádzali sivé ranné mračná. Bolo asi šesť hodín. Vodku sme ešte mali – ale bolo jej už málo. Na dlážke sa váľali prázdne fľaše. Všetci sa o ne potkýnali, padali, ale darilo sa im vstávať. Akási mladá vladimirská tlmočníčka z angličtiny ma požiadala o tanec, ktorý nám šiel len horko-ťažko.
Potom sa všetci nahrnuli okolo stola v predtuche blížiaceho sa sucha. Znovu prišla reč na Vladimir.
Moji noví priatelia svorne vyhlásili, že Vladimir je najväčšie hovno na zemi! Treba odtiaľto vypadnúť. Odchádzam do Ameriky, povedala tlmočníčka. Ostatní ju podporili. Pripili sme si na to, že treba odtiaľto vypadnúť. Odsúdili ma, že som pricestoval do tohto chorého mesta, že som sem nemal čo chodiť robiť mu reklamu medzi Američanmi. Načo, Viktor? Nešikovne som sa obhajoval. Zasa sme si pripili na to, že treba stadiaľto zmiznúť.
A začali miznúť – z návštevy, ja som ostal. Aj tlmočníčka ostala, pomôcť hostiteľke spratať prázdne fľaše. Odišiel som do kúpeľne, pozrel som sa na seba a začudoval som sa. Chytil som sa umývadla a pomyslel som si: zaujímavé, v ktorej chvíli moji noví priatelia hovorili o Vladimire pravdu? Po prvý raz – keď ešte boli triezvi? Druhý raz – priopití? Alebo o tretej ráno? Taká je vodková duša! Nepozná malomeštiacku nemennosť! Preháňa sa slobodne medzi „áno” a „nie”, medzi strachmi a neohrozenosťou! Aké hodnoty zachovať, aké vyhodiť? A čo napokon znamená mesto Vladimir? Svätá Rus, kočiši, prostitútky, Moskva – Petuški?
Do kúpeľne vliezla mladá tlmočníčka.
„Je tu.”
„Kto?”
„Šofér z Inturistu. Chce ťa odviezť za Američanmi.”
Zadíval som sa na ňu roztržito.
„Povedz, že tu nie som, – navrhol som tlmočníčke. Nie som tu. Poďme spať.”
S Američanmi som sa stretol v Suzdali až k večeru. Poprosil som ich o prepáčenie, tvárili sa, že mi odpustili, ale viac sme sa už nestretli.