Andy Warhol: Red Lenin, 1987.
Pred mesiacom s odstupom ôsmich dní zomreli dvaja muži, ktorí stelesňovali postsovietske Ruska. Obaja zomreli náhle a ďaleko od domova. 16. marca v bazéne na ostrove Bali našli plávať telo Vladislava Mamyševa. Ako príčinu smrti uviedli infarkt. Mal 43 rokov. Mamyšev, známy skôr pod pseudonymom Vladik Monroe, bol priekopníkom akčného umenia v Rusku a zastával pozíciu, ktorá bola kombináciou postsovietskeho Warhola a transvestítneho herca RuPaula. Koncom osemdesiatych rokov patril k petrohradskej umeleckej skupine Pop Mechanika, ktorá sa preslávila senzačnými kúskami, ako napríklad, že v televízii tvrdili, že Lenin bol hríb a používali pri tom jazyk a pseudovedeckú logiku sovietskych dejepisných programov. V tom čase to bola neuveriteľná provokácia. V ďalšom sólovom televíznom vystúpení potom Mamyšev v skeči, zvanom Smrť krásnych ľudí stelesnil Marylin Monroe a v priebehu nasledujúceho desaťročia vystúpil prevtelený do ruských hviezd popmusic, Hitlera či Gorbačova (prezlečeného za Indku). Na večierky prichádzal preoblečený za Jeľcina, Tutanchamóna či Karla Lagerfelda. Pre toho, kto nežije v Rusku, možno nie je ľahké pochopiť čí boli jeho akcie také dôležité, no v postsovietskom svete, z ktorého sa vytratili staré role a archetypy, kde nikto nevedel ako sa správať a všetci si neustále akoby skúšali nové pózy a hystericky striedali ideológie v strmhlavom prechode od komunizmu cez prerestrojku, liberalizmus, nacionalizmus a mafiózny štát až po postmodernú diktatúru, spopulárnel nový anglicizmus ‚performance‘ a z akčných umelcov sa stali hviezdy. Žiaden večierok sa neobišiel bez Mamyševa či daktorého umelca z jeho okruhu. Patril k nim tiež Oleg Kulik, ktorý predstavoval besného psa ako symbol rozbitosti postsovietskych ľudí; Andrej Bartenev, ktorý sa prezliekol za mimozemšťana, aby znázornil bizarnosť tohto nového sveta; či German Vinogradov, ktorý vyšiel nahý na ulicu a polieval sa ľadovou vodou.
S Mamyševom som sa stretol prvý raz začiatkom nového tisícročia. Bol prehnane afektovaný, neustále experimentoval s novými myšlienkami a v tom čase si práve nacvičoval novú rolu, rolu Putina. “Keď som sa stal Putinom,” povedal neskôr istému časopisu, “cítil som, že sa zo mňa stala larva, z ktorej sa už-už vyvalia sračky. Ale nebol som zloduch, bol som domovník, ktorý chce všetko zožrať, Rusko, ZSSSR, a potom začne nový život. Putin zožerie celú našu krajinu. Jedného dňa siahneme do skrine po šatstvo, ale rozpadne sa nám v rukách na prach, rozožrané červíkmi.”
Čím absurdnejšou sa stávala ruská politika a celé absurdné divadlo sfalšovaných volieb, falošných politických strán a falošných médií, tým viac Monroeova práca nadobúdala politický rozmer. Roku 2010, rok predtým, než demonštranti vyšli do ulíc, napísal Putinovi list, v ktorom ho žiadal, aby odstúpil: “Prišiel čas,” písal, “vyslobodiť milióny ľudí z tohto simulakra”. Akčný umelec obviňoval politické vedenie, že sa stalo performanciou. Prekonali ho v jeho vlastnom žánri. Mamyšev začal čoraz viac času tráviť v Juhovýchodnej Ázii. Čo už mohol robiť v Rusku, kde stačí zapnúť si televízne správy, ak si chcete pozrieť ukážku akčného umenia?
Ľudia sa pomaly začínali spamätávať z šoku Mamyševovej-Monroeovej smrti a moskovskí kritici písali v nekrológoch o ‘konci éry’, keď 23. marca prišla správa o tom, že zomrel Boris Berezovskij. Berezovskij bol prvý veľký oligarch, ‘krstný otec Kremľa’ v deväťdesiatych rokoch minulého storočia, ktorý hlásal, že dokáže prezidentov vyniesť k moci a zhodiť ich, rozpútať vojny a skončiť ich, ktorý pomohol Putinovi dostať sa na trón a potom ho jeho chránenec vyhnal a prinútil stráviť posledných 13 rokov života v londýnskom exile, kde celému svetu rozprával, že využíva všetky dostupné prostriedky, aby zhodil muža, ktorého spravil kráľom. V Berezovského prípade sa nikdy nedala oddeliť pravda od fikcie. “Človek nikdy nevedel, kedy klame,” povedal mi nedávno poslanec Dumy. “Pamätám sa, že v deväťdesiatych rokoch nám povedal, že sa pripravuje komunistický prevrat a že musíme začať budovať náhradné hlavné mesto v Permi, aby sme mali kam ustúpiť. Netušili sme, či je to reálne či nie, ale s prípravami sme pre každý prípad začali.” Berezovského sa už predtým pokúšali ‘zabiť': bol obeťou atentátov skutočných (nálož v jeho aute odtrhla hlavu jeho šoférovi) a neuveriteľných (pred súdom v Anglicku vypovedal, že ho KGB chcelo otráviť perom).
Foto: Carl de Souza / AFP / Getty Images
V deň ten deň, keď zomrel som bol v Moskve a najväčšou poklonou jeho metternichovskej povesti je, že ľudia si kládli otázku: “Čo je to za nové predstavenie? Prečo to spravil? Zabili ho? Je za tým Kremeľ? Predstiera svoju smrť?” Dokonca ani telo, ktoré oficiálne identifikovali ako nebolo vlastne jeho: odkedy Berezovskij získal britské občianstvo, mal pas vystavený na meno Platon Jelenin, podľa hrdinu filmu Oligarch. Oligarch Jelenin v tomto filme, vychádzajúcom z Berezovského života, predstiera vlastnú smrť z pomsty voči Kremľu, ktorý ho chce zničiť. V priebehu nasledujúcich 24 hodín postupne vyšla najavo pravda z rozhovorov s jeho priateľmi v Londýne a z vyhlásenia polície: Berezovského našli v zámočku v grófstve Surrey, ktorý mu kedysi patril, no teraz bol vlastníctvom jeho bývalej manželky, v zamknutej kúpeľni, na krku mal šál a stopy ‚svedčiace o obesení‘. Celý minulý rok trpel depresiami, prišiel o majetok, mal za sebou niekoľko pobytov v detoxifikačnom stredisku pre prominentov The Priory, a pochopil, že v Rusku sa nikdy nič nezmení, že Putinizmus tu bude navždy.
Po emigrácii z Ruska Berezovskij prevzal v kremľovskom príbehu úlohu hlavného strašiaka. Vytiahli ho zakaždým, keď v Kremli potrebovali na niekoho zvaliť vinu alebo odpútať pozornosť od domácich problémov. Začiatkom tohto roku Prvý kanál uviedol dokumentárny film, v ktorom ho okrem iného obvinili, že dal otráviť svojho priateľa Alexandra Litvinenka, že plánoval vraždu primátora Moskvy, organizoval únos poslanca Dumy a financoval čečenské teroristické útoky. Očakával som, že po jeho smrti sa rozleje ďalší vitriol. Reakcie však vyjadrovali skôr šok a smútok. Putinov hovorca, Dmitrij Peskov, udal tón, keď vyhlásil, že každá smrť je tragédiou. Eduard Limonov, bývalý disidentský exilový autor, ktorý sa premenil na vodcu Národných boľševikov, hnutie, ktoré začalo ako umelecký projekt a z ktorého sa nakoniec stala protioligarchická revolučná strana, zmes trockyizmu a fašizmu, povedal: “Vždy som ho obdivoval… bol veľkolepý, ako postava zo Shakespeara.” Vladimír Žirinovskij, ultranacionalistický strašiak, ktorého Kremeľ používa, keď chce nahnať strach voličom a ktorý obvykle prská a mračí sa, keď hovorí o nepriateľoch Ruska, nasadil takmer nežný tón: “Pred niekoľkými mesiacmi som sa s ním stretol v Izraeli. Bol unavený a rozčarovaný.” Ľudia, ktorým obyčajne nedovoľujú vystupovať v televízii, ako Achmed Zakajev, exilový čečenský vodca, sa s ním mohli rozlúčiť na obrazovke. Akoby sa celá veľká šaráda ruskej politiky na chvíľu zastavila a všetci účinkujúci sa obrátili k obecenstvu, aby si potleskom uctili chýbajúceho herca. Berezovskij bol neodlučnou súčasťou tejto drámy a odrazu sa zdalo, že predstavenie bez neho nemôže pokračovať. NTV, televízia známa dokumentárnymi filmami, v ktorých sa napríklad tvrdí, že opozičné skupiny ako Pussy Riot financuje americké Ministerstvo vnútra, premietala čiernobiele fotografie Berezovského za sprievodu dojemnej náladovej hudby. “Po toľkých rokoch,” povedal hlásateľ, “a po toľkých úlohách, ktoré hral, sa nikdy nedozvieme pravdu o tom, kým skutočne bol.”
Bol som medzi divákmi na Berezovského poslednom veľkom vystúpení, keď sa v Londýne súdil so svojím bývalým partnerom Romanom Abramovičom. Prudko gestikulujúci a vtipkujúci Berezovskij vchádzal do súdnej budovy prískokmi, neustále obklopený kŕdľom krásnych žien a potľapkával po pleciach poradcov a obrovských izraelských ochrankárov. Deň predtým, ako prišiel rad na jeho výpoveď, zbadal strážnika, ktorý mu pred súdnou budovou lepil pokutu na jeho luxusný Maybach a so smiechom na neho zavolal: “Počkajte, veď sa dáko dohodneme!”
Svedkovia v súdnej miestnosti č. 26 boli ako ‘who is who’ postsovietskeho Ruska: protiputinovská opozícia, čečenská exilová vláda, bývalí šéfovia kremľovksej administratívy, šéfovia futbalového klubu Chelsea a tridsaťčlenný tím anglických právnikov. “V tejto miestnosti sedí dvadsať rokov našich dejín,” poznamenal jeden z prítomných ruských novinárov. Prvý deň miesta v zadných radoch súdnej siene obsadil rad exkluzívnych krásavíc v minisukniach a na vysokých opätkoch: “Pozri,” upozornil ma ruský novinár, “prišli si sem zbaliť oligarcha” (v istej chvíli ich v súdnej sále sedelo šesť). Berezovskij obvinil Abramoviča, že sa “zachoval ako gangster”, keď po jeho odchode do emigrácie prebral Berezovského časť ropnej spoločnosti Sibneft a žiadal od bývalého partnera päť miliárd dolárov odškodného. Bol to najväčší súkromný civilný proces v dejinách. Abramovič sa bránil tým, že gangstrom bol v skutočnosti Berezovskij, že nikdy nebol spolumajiteľom firmy a že ho vydieral. Ani jeden nemal pre svoje tvrdenie podklady: bol to súboj osobností.
Berezovskij počas celého procesu argumentoval tým, že všetko jeho pokútne čachrovanie v Kremli bolo vedené snahou chrániť “ruských podnikateľov” pred “hnedočervenou” hrozbou. Jeho nepriateľmi však odjakživa boli profesionálni reformátori ekonomiky. Tých potešilo, keď ho Putin vyhnal, pretože v jeho pochybných privatizáciách videli snahu zablokovať vznik skutočného trhu. Zo svedeckých výpovedí pred súdom vyplynulo, že Berezovskij sa veľmi nestaral o účtovníctvo a skutočné vedenie obchodov prenechával partnerom. Priatelia vypovedali, že nikdy nevedel, koľko peňazí má a že po príchode na Západ absolútne zlyhal ako podnikateľ. Zbohatol začiatkom 90-tych rokov, potom ako presvedčil obrovskú automobilku Avtovaz, aby mu dovolila odpredať ich vozidlá za trhovú cenu. Fór bol v tom, že v rámci dohody, ktorú s nimi uzavrel, mal Avtovazu zaplatiť niekedy v budúcnosti: na rozdiel od ‘červených’ majiteľov továrne si uvedomil, že cena, ktorú vyjednal, bude v dôsledku hyperinflácie mizivá. Neskôr nalákal ruskú verejnosť, aby podporila jeho veľký projekt na výrobu ‚ľudového‘ auta, kedysi nesplniteľného sna sovietskych občanov a v celoštátnej reklamnej kampani ponúkol verejnosti možnosť kúpiť ‚akcie‘ projektu. Sen čoskoro vyprchal a Berezovskij si strčil peniaze občanov do vrecka.
Vznikla celá generácia politikov, ktorí vedia dokonale simulovať a manipulovať, no nedokážu vytvoriť žiadnu zmysluplnú politiku, pretože sami vyrástli bez nej.
“Hlavnou príčinou môjho úspechov,” vyhlásil Berezovskij pred súdom, “bola moja nadpriemerná inteligencia.” Alexander Koržakov, Jeľcinova pravá ruka, vo svojich spomienkach na deväťdesiate roky nezastiera odpor voči presvedčivému židovskému profesorovi matematiky, ktorý pôsobil ako päsť na oko v kremľovskom Tenisovom klube, kde atletickí členovia pri pijatike rozhodovali o vládnej politike. Priznáva však, že Berezovskij pôsobil inteligentnejšie než všetci ostatní. Hovorieval, že nechce byť cárom, ale “Židom, ktorý stojí za cárom”. Na fotografiách sa vytŕča s úškľabkom, pripomínajúcim sovietske propagandistické plagáty, zobrazujúce ‚zlých kapitalistov‘ s orlími nosmi. Hral úlohu kapitalistu z karikatúr v čase, keď tento obraz bol symbolom úspechu v Rusku. Jediná forma kapitalizmu, ktorú Rusko dokázalo v 90-tych rokoch vyprodukovať bola skreslená predstava, odchovaná sovietskymi karikatúrami: každý majetok je predsa ukradnutý.
Roku 1994, keď Berezovskij ovládol najväčšiu ruskú televíziu, nevýnosnú a pološtátnu stanicu ORT, si väčšina ľudí myslela, že sú to vyhodené peniaze: v skutočnosti bol prvým v Rusku, kto si naplno uvedomil význam televízie v politike. V roku 1996 a 1999 prostredníctvom televízie dopomohol Jeľcinovi a Putinovi k víťazstvu, ktoré dovtedy všetci pokladali za nemožné. Spopularizoval žáner “vykonštruovaného dokumentárneho filmu”, ktorý sa neskôr obrátil proti nemu: reportéri ORT mávali náhodne vybranými kusmi papieru, ktoré mali ‘dokázať’ korupciu moskovského primátora, alebo premietali údesné zábery z operácií bedrového kĺbu, aby divákov presvedčili, že Jevgenij Primakov, ktorý sa nedávno podobnej operácii podrobil, je na politiku pristarý. Keď sa Berezovskij rozkmotril s Borisom Nemcovom, povedal šéfredaktorovi ORT, že si nepraje, aby sa Nemcov ešte niekedy objavil na obrazovke.
“Ale veď je to vicepremiér!” povedal šéfredaktor.
“To je jedno, nechcem ho tam vidieť!”
Berezovskij sa rád sám ukazoval v televízii. Vystupoval napríklad po tom, ako s pomocou KGB dal odpočúvať vládne kancelárie, aby potom mohol ohlásiť nové vládne iniciatívy skôr, než ich stihla ohlásiť vláda. Jeho televízie z Putina spravili to, čím dnes je: vďaka ich podpore vojne v Čečensku sa zo sivého aparátčika stal mačo bojovník. (Berezovskij neskôr povedal, že v jeho plánoch to mala byť vojna len naoko a že dostal prísľub, že ruské jednotky neprekročia čečenské hranice, ale Putin ho oklamal a z vojny naoko sa stala vojna skutočná.). Berezovskij bol ten, kto vymyslel a spropagoval Jednotu, politickú stranu, ktorá Putina podporovala v parlamente. Jednota, neskôr Zjednotené Rusko, bola stranou bez programu a slúžila jedinému cieľu: podporiť Putina. V kremli neskôr Berezovského stratégie centralizovali a zdokonalili. A hoci jeho vlastné televízie ho neskôr ukazovali ako zloducha, dokonalého nepriateľa z neho nespravila to, že bol v opozícia režimu, ale že sa naň ponášal. On sám sa tejto hry ochotne zúčastňoval a ešte roky po tom, ako stratil vplyv v Rusku, tvrdil, že plánuje puč proti Putinovi. “Berezovskij sa najviac bál toho, že bude irelevantný,” hovorí mediálny poradca a priateľ Stanislav Belkovskij. “Účelom jeho vyhlásení bolo udržať si Putinovu pozornosť.” Veril vôbec v niečo? Často rozprával a konal ako demokratickí disidenti, odsudzoval Putinovo nové autoritárstvo a prichádzal aj na pouličné protesty pred ruskou ambasádou v Londýne s transparentom “Ja som ťa urobil a ja ťa aj umlčím”. Počas procesu s Abramovičom dal na Facebook ‘priznanie’ (bolo to v deň pravoslávnej veľkonočnej Nedele odpúšťania): “Prosím ťa o odpustenie, Ruský Národ… za to, že som zničil slobodu vyjadrovania a demokratické hodnoty… Priznám sa, že som priviedol Vladimíra Putina k moci. Chápem, že spoveď nespočíva v slovách, ale v skutkoch, a tie budú čoskoro nasledovať.” Berezovskij sa síce vydával za demokrata, podporoval však bieloruského diktátora Alexandra Lukašenka a tvrdil, že bieloruskí disidenti sú v skutočnosti ruskí agenti (príslušníci bieloruskej opozície sa nazdávajú, že mal podiely v bieloruskej energetike). Vo svojej svedeckej výpovedi tvrdil, že ho vydesilo, keď na Putinovom pracovnom stole zazrel sochu Dzeržinského, zakladateľa KGB – ja som mal skôr dojem, že ho KGB so svojimi intrigami a odpočúvaním priťahovala. No neboli to len prázdne gestá. Zdá sa, že Berezovskij veril v úlohy, ktoré hral. Stelesňoval spôsob myslenia, rozšírený v kruhoch elity, ktorá vyrástla v Sovietskom zväze. Keď sa týchto ľudí opýtate, či verili v komunizmus, odpovedia: “Čo blbneš.”
“Ale boli ste dobrí komsomolci, nie? Spievali ste komsomolské piesne?”
“Jasne, že sme spievali, a dobre sme sa pri tom cítili. A hneď potom sme počúvali Deep Purple a ‘hlasy’ – Slobodnú Európu a BBC.”
“Aha, takže ste boli disidenti? Verili ste v koniec ZSSR?”
“Nie. Tak to nebolo. Človek proste neustále hovoril niekoľkými jazykmi naraz. Každý mal niekoľko podôb.”
Práve z tohto sovietskeho spôsobu myslenia sa vychádzalo pri budovaní postsovietskeho Ruska. Niektorí ľudia túto polyfóniu nevydržali a stali sa z nich plnokrvní disidenti, ktorí sa nechali zatýkať a zatvárať do väzenia. Fiona Hill a Clifford Gaddy vo svojej novej knihe* podávajú Putinov psychologický portrét, ktorý pozostáva prinajmenšom zo šiestich osobností, od ‘historika’ po ‘zástancu voľného trhu’. (Ja by som k tomuto zoznamu vedel pridať ešte niekoľko podôb.) Vznikla tak celá generácia politikov, ktorí vedia dokonale simulovať a manipulovať, no nedokážu vytvoriť žiadnu zmysluplnú politiku, pretože sami vyrástli bez nej. Z tohto pohľadu veľkou drámou najnovších ruských dejín nie je otázka, ako zvládnuť ‚transformáciu‘ z komunizmu ku kapitalizmu, ako sa zbaviť postojov, ktoré kedysi nadšene zastávali, ale to, že v posledných desaťročiach Sovietskeho zväzu už elity (a nielen ony) prestali veriť v komunizmus, ale ďalej žili tak, akoby veriť neprestali, a teraz sa už nevedia prestať pretvarovať.
“Berezovskij na mňa spravil dojem hlboko nespoľahlivého svedka, pre ktorého bola pravda pominuteľný, poddajný termín, ktorý si mohol prispôsobiť okamžitému účelu,” povedala sudkyňa Elizabeth Gloster vo svojom záverečnom slove. Zhodou okolností prvé masové demonštrácie v Moskve od čias perestrojky vypukli práve v čase, keď sa začal londýnsky proces, čo pojednávaniu dodalo akýsi epický charakter. A práve vo chvíli, keď Gloster zavrhla nekonečný rad Berezovského podvrhov, stovky tisícok ľudí vyšlo do zimných moskovských ulíc demonštrovať proti sfalšovaným voľbám a následnickému systému v Kremli, ktorý zaviedol práve Berezovskij. “Toto je portrét nášho obľúbeného umelca, Vladika Monroea,” vyhlásil jeden z vodcov demonštrácie z barikád na Čistých Prudoch, a ukázal davu fotografiu Mamyševa, stelesňujúceho Putina. “Tohto sa chceme zbaviť.” Počas demonštrácií liberáli pochodovali ruka v ruke s ultranacionalistami: všetkým išlo o to skoncovať s falošnou politikou.
“Mám dojem,” pokračovala Gloster, „že možno ani úmyselne neklamal, ale že si to všetko sám nahovoril a uveril vlastnej verzii udalostí.” Táto veta zničila Berezovského: po nej ho už nikto nikdy nemohol brať vážne, už nikdy nemohol byť serióznym partnerom. Slovo ‚nahovoril si‘ nad ním ostalo navždy visieť a za ním sa skrývalo slovo ‚šialený‘. Po procese, ktorý ho stál vyše 100 miliónov libier, odmietol dávať rozhovory a prestal sa ukazovať na verejnosti. 19 marca v aukčnej sieni Christie’s predal Warholov obraz a médiá sa pokúšali uhádnuť, ako zle na tom je finančne: obraz – Red Lenin, sieťotlač z roku 1987 – predal za 200 000 dolárov. O tri dni bol mŕtvy.
Ruským médiám trvalo dosť dlho, kým sa natoľko spamätali zo šoku, aby túto udalosť začali propagandisticky spracovávať. Televízia NTV vysielala 31. marca dokumentárny film Vidieť Big Ben a umrieť, v ktorom tvrdila, že Berezovského a všetkých ostatných Rusov, ktorí za záhadných okolností umreli v Londýne, napríklad Litvinenka, zavraždila britská tajná služba MI6. V programe sa objavili všetky dávne hviezdy Prvého kanálu a predniesli argumenty hodné logiky Pop Mechaniky s jej tézou, že “Lenin je hríb”: podľa nich mal Berezovskij plné zuby Západu a chcel sa vrátiť do Ruska, čo podľa autorov filmu dokazuje, “že ho zjavne zavraždila MI6, aby mu zabránili odhaliť ich tajomstvá”. Z Kremľa unikla správa o tom, že Berezovskij napísal list Putinovi, v ktorom ho prosil o odpustenie a prosil ho, aby mu dovolil vrátiť sa domov. Kremeľ síce list odmietol ukázať, ale Berezovského posledná priateľka, 23-ročná modelka, teraz hovorí, že videla ako ho píše (tvrdí tiež, že ju sleduje ruská tajná služba). Možno je to pravda, a možno aj nie. Ale posledná rola to Berezovského bola rola márnotratného syna.
[*] Mr Putin: Operative in the Kremlin (Brookings, 150 pp., £19.99, February, 978 0 8157 2376 9).