Foto: Patrik Stollarz / AFP / Getty Images
Nemá zmysel nahovárať si, že to čo sa zjavne udialo sa v skutočnosti nestalo. Ročný príjem vrchného 1 percenta Američanov sa v súčasnosti rovná príjmu štvrtiny obyvateľov celej krajiny. Vrchné 1 percento ovláda tiež 40 percent bohatstva. Ich životný údel sa neustále zlepšuje: pred dvadsiatimi piatimi rokmi to bolo len 12 a 33 percent. Jedna z možných reakcií je oslavovať vynaliezavosť a energiu, čo týmto ľuďom priniesla úspech a tvrdiť, že príliv dvíha všetky lode. Táto reakcia by však bola scestná. Zatiaľ čo príjmy vrchného 1 percenta za posledné desaťročie stúpli o 1 percent, príjmy strednej triedy v rovnakom čase klesli. Tento pokles bol priam závratný v prípade mužov so stredoškolským vzdelaním – o 12 percent len za posledné štvrťstoročie. V posledných desaťročiach rast zaznamenali len tí hore. Z hľadiska rovnosti príjmov Amerika zaostáva za všetkými krajinami starej, skostnatenej Európy, z ktorej sa prezident George W. Bush rád vysmieval. Našimi najbližšími obdobami sú Rusko so svojimi oligarchami a Irán. Zatiaľ čo veľa centier nerovnosti v Latinskej Amerike, ako napríklad Brazília, sa v posledných rokoch dosť úspešne snažia zlepšiť situáciu chudobných a zmenšiť rozdiely v príjmoch, Amerika dopustila, aby nerovnosť vzrástla.
Ekonómovia sa kedysi snažili ospravedlniť obrovské majetkové rozdiely, ktoré ich veľmi znepokojovali v polovici 19 storočia, hoci boli len bledým odrazom toho, čoho sme svedkami v dnešnej Amerike. Na ich ospravedlnenie vymysleli „teóriu marginálnej produktivity“. Zjednodušene povedané, podľa tejto teórie vyššie príjmy súvisia s vyššou produktivitou a s väčším prínosom pre spoločnosť. Bohatým táto teória veľmi prirástla k srdcu. Nenašlo sa však veľa dôkazov, čo by ju potvrdili. Šéfovia korporácií, ktorí prispeli k ekonomickej kríze posledných troch rokov – a ktorých prínos pre našu spoločnosť ako aj pre ich vlastné firmy bol výrazne negatívny – naďalej dostávajú obrovské odmeny. V niektorých prípadoch bolo firmám natoľko trápne hovoriť týmto odmenám „výkonnostné prémie“, že ich premenovali na „udržiavacie prémie“ (hoci jediné, čo sa udržiavalo bol zlý výkon). A ľudia, ktorých vynálezy boli obrovským prínosom pre našu spoločnosť, od priekopníkov genetiky po priekopníkov informačnej éry, dostali úbohé groše v porovnaní s ľuďmi, zodpovednými za finančné vynálezy, ktoré dohnali svetovú ekonomiku na pokraj krachu.
Niektorí ľudia sa pozrú na rozdiely v príjmoch a pokrčia plecami. Čo je na tom, že jeden niečo získa a druhý niečo stratí? Nie je dôležité, tvrdia, ako sa torta rozdelí, ale aká je veľká. Tento argument je od základu nesprávny. Je málo pravdepodobné, že ekonomika, v ktorej sa väčšine občanov darí z roka na rok horšie – ako tá americká – bude v dlhodobej perspektíve úspešná. A to z niekoľkých dôvodov.
Po prvé, rastúca nerovnosť je rubom iného javu: zmenšujúcich sa príležitostí. A keď sa zmenší rovnosť príležitostí, znamená to, že časť toho, čo je najcennejšie – ľudské rezervy – nepoužívame najproduktívnejším možným spôsobom. Po druhé, mnohé deformácie, ktoré spôsobujú nerovnosť – napríklad tie, čo súvisia s monopolom moci a daňovým zvýhodnením zvláštnych záujmov – podrývajú účinnosť celej ekonomiky. Táto nová nerovnosť vedie k ďalším deformáciám a ďalej podrýva ekonomiku. Jeden príklad za všetky: astronomické odmeny prilákali priveľa našich najnadanejších mladých ľudí do finančného sektora miesto iných oblastí, ktoré by boli prínosom k produktívnejšej a zdravšej ekonomike.
Tretí, a možno najdôležitejší dôvod je, že moderná ekonomika sa nezaobíde bez „kolektívneho konania“ – bez toho, aby vláda investovala do infraštruktúry, vzdelávania a technológie. Spojené štáty i celý svet mali obrovský úžitok z vládou financovaného výskumu, ktorý viedol k internetu, k zlepšenému zdraviu obyvateľstva atď. Amerika však už dávnejšie trpí primalými investíciami do infraštruktúry (stačí sa pozrieť na stav našich diaľníc a mostov, našich železníc a letísk), v základnom výskume a na všetkých úrovniach školstva. A čakajú nás ďalšie škrty v tejto oblasti.
Nič z toho by nás nemalo prekvapiť – inak to nemôže dopadnúť, keď je rozdelenie bohatstva v spoločnosti nerovnomerné. A čím väčšie sú majetkové rozdiely v spoločnosti, tým menej sú ochotní sú tí bohatí vydávať peniaze na spoločné potreby. Bohatí nepotrebujú, aby vláda vydávala peniaze na údržbu parkov, na školstvo, zdravotníctvo či osobnú bezpečnosť – všetky tieto služby si môžu sami kúpiť. A súčasne sa čím ďalej tým viac vzďaľujú obyčajným ľuďom a prichádzajú o posledné zbytky empatie. Obávajú sa tiež silnej vlády, ktorá by mohla nasadiť páky na vyrovnávanie rozdielov, obrať ich o časť bohatstva a investovať ho pre spoločné blaho. Vrchné 1 percento sa síce sťažuje, že americká vláda zle funguje, ale v skutočnosti im veľmi vyhovuje, že sa ocitla v matovej situácii, ktorá jej bráni prerozdeľovať prostriedky a že sa zmieta v takých rozporoch, že jediné, čo dokáže je znižovať dane.
Rastúcu nerovnosť v Amerike si ekonómovia nevedia celkom vysvetliť. Úlohu tu istotne zohrala obvyklá dynamika dodávky a dopytu: nové technológie, zjednodušujúce prácu znížili dopyt po mnohých „slušných“ zamestnaniach pre kvalifikovaných robotníkov a strednú triedu. Globalizácia vytvorila celosvetový trh a postavila drahých nekvalifikovaných robotníkov proti lacnej nekvalifikovanej pracovnej sile v zahraničí. Istú rolu v tomto procese zohrali spoločenské zmeny – napríklad úpadok odborov, ktoré kedysi reprezentovali tretinu amerických pracovníkov a dnes už len 12 percent.
Ale jedným z hlavných dôvodov pre túto nerovnosť je, že si to praje vrchné 1 percento. Najočividnejší príklad sa týka daňovej politiky. Na znižovaní daní z kapitálového zisku, vďaka ktorému sa podstatne zvyšujú príjmy bohatých, sa priživili najmä tí najbohatší. Monopoly či takmer monopoly boli vždy zdrojom ekonomickej moci – od Johna D. Rockefellera na začiatku minulého storočia po Billa Gatesa na jeho konci. Laxné presadzovanie protimonopolových zákonov, najmä za vlád republikánov, bolo pre vrchné 1 percento darom z neba. A súčasnú nerovnosť do značnej miery spôsobilo manipulovanie finančného systému, a to zas umožnili pravidlá, ktoré si objednal a zaplatil samotný finančný sektor – bola to jedna z ich najlepších investícií v dejinách. Vláda požičala finančným inštitúciám peniaze za takmer nulový úrok a keď to nestačilo, poskytla im výhodné záchranné balíčky. Regulačné orgány prižmúrili oči nad nedostatkom transparentnosti a konfliktami záujmov.
Keď sa pozriete na závratné rozmery bohatstva v rukách vrchného 1 percenta Američanov, je lákavé vnímať našu rastúcu nerovnosť ako typicky americkú vymoženosť – vyštartovali sme s oneskorením, ale teraz sme v nerovnosti svetovou špičkou. A podľa všetkého na týchto úspechoch budeme stavať aj v budúcnosti, pretože okolnosti, ktoré ju vyvolali sú sebapresadzujúce. Bohatstvo plodí moc a tá plodí ďalšie bohatstvo. Počas pôžičkového škandálu 80-tych rokov – ktorého rozmery sú z dnešného hľadiska až smiešne malé – sa parlamentný výbor opýtal bankára Charlesa Keatinga, či 1,5 milióna dolárov, ktoré rozdal niekoľkým dôležitým voleným vládnym predstaviteľom mu skutočne zaistilo vplyv. „No to teda dúfam,“ odpovedal. Najvyšší súd nedávno zrušil obmedzenia na kampaňové výdavky, čím uzákonil právo korporácií kupovať si vládu. Osobný a politický aspekt je teraz v dokonalej rovnováhe. Vo chvíli, keď ich zvolia patria takmer všetci americkí senátori a väčšina členov dolnej snemovne k vrchnému 1 percentu, v úrade ich udržujú peniaze od vrchného 1 percenta a vedia, že ak budú dobre slúžiť vrchnému 1 percentu, po skončení volebného obdobia sa dočkajú odmeny od vrchného 1 percenta. Značná časť významných vládnych predstaviteľov v oblasti obchodu a ekonomiky tiež pochádza z vrchného 1 percenta. A tak by nikoho nemalo prekvapiť, keď farmaceutické firmy dostanú biliónový dar prostredníctvom zákonov, ktoré zakážu vláde, najväčšiemu nákupcovi liekov, vyjednávať o cenách. A nikoho by nemalo šokovať, ak Kongres nie je schopný schváliť žiaden daňový zákon bez toho, aby neobsahoval veľké zníženie daní pre bohatých. Vzhľadom na moc vrchného 1 percenta tento systém ani inak fungovať nemôže.
Americká nerovnosť deformuje všetky aspekty našej spoločnosti. Vezmime si napríklad dobre dokumentovaný efekt životného štýlu – ľudia, nepatriaci k vrchnému 1 percentu čoraz viac žijú žijú nad pomery. Tvrdenie, že bohatstvo sa zhora postupne šíri nadol je síce chiméra, no správanie zhora nadol šíri veľmi. Nerovnosť výrazne deformuje aj našu zahraničnú politiku. Vrchné 1 percento málokedy slúži v armáde – skutočnosť je taká, že platy v „dobrovoľnej“ armáde nie sú dosť atraktívne pre ich synov a dcéry a vlastenectvo má svoje medze. A navyše, najbohatšia trieda nepocíti na svojej koži zvyšovanie daní v čase vojny: tieto náklady sa kryjú z požičaných peňazí. Zahraničná politika sa vo svojej podstate zakladá na rovnováhe medzi záujmom krajiny a jej prostriedkami. Keď má moc v rukách vrchné 1 percento a nemusí za nič platiť, predstava rovnováhy a zdržanlivosti sa stratí z očí. Môžeme sa púšťať do bezhraničných dobrodružstiev; korporácie a stavebné firmy na tom len získajú. Aj pravidlá ekonomickej globalizácie sú nastavené v prospech bohatých: povzbudzujú konkurenciu medzi krajinami v snahe získať príležitosti pre podnikanie, čím sa znižujú dane, ktoré platia firmy, oslabuje sa zdravotníctvo a ochrana životného prostredia a podrývajú sa práva pracovníkov, ktoré kedysi platili za „základné“, ako napríklad právo na kolektívne vyjednávanie. Predstavte si, ako by svet vyzeral, keby pravidlá boli nastavené tak, aby povzbudzovali konkurenciu medzi krajinami v snahe získať robotníkov. Vlády jednotlivých krajín by súťažili o to, ktorá zabezpečí vyššiu hospodársku bezpečnosť, nízke dane pre obyčajných robotníkov, kvalitné školstvo a čisté životné prostredie – všetko veci, na ktorých záleží robotníkom. Ale vrchnému 1 percentu na tom záležať nemusí.
Presnejšie povedané, myslia si, že nemusí. Z ceny, akú si vrchné 1 percento vyžiadalo od našej spoločnosti je možno najvyššia tá nasledovná: podlomený zmysel pre identitu, v ktorej dôležitú úlohu hrá fair play, rovnosť príležitostí a zmysel pre komunitu. Amerika sa oddávna hrdí tým, že máme spravodlivú spoločnosť, kde má každý rovnakú šancu uspieť, štatistík však ukazujú čosi iné: chudobný občan, ba dokonca aj občan zo stredných vrstiev má menšiu šancu, že sa dostane celkom hore v Amerike, než v mnohých európskych krajinách. Rozdali im zlé karty. Práve tento pocit, že žijú v nespravodlivom systéme bez príležitostí vyvolal výbuch na Blízkom Východe: zvyšovanie cien a rastúca trvalá nezamestnanosť mladých ľudí boli len rozbuškou. Miera nezamestnanosti medzi mladými ľuďmi dosiahla v Amerike asi 20 percent (a na niektorých miestach a v určitých sociálno-demografických skupinách až dvojnásobok); bez práce je jeden zo šiestich Američanov, ktorí chcú pracovať na plný úväzok; jeden zo siedmich Američanov poberá potravinové poukážky (a asi rovnaké množstvo je postihnuté nedostatkom potravín) – to všetko poskytuje presvedčivý dôkaz, že v ospevovanom efekte „šírenia bohatstva zhora nadol“, od vrchného 1 percenta smerom k ostatným, čosi hapruje. Z toho už je pochopiteľne len krôčik k odcudzeniu voličov – v posledných voľbách hlasovalo len 21 percent dvadsiatnikov, teda počet porovnateľný s mierou nezamestnanosti.
V posledných mesiacoch sme videli milióny, čo vyšli do ulíc protestovať proti politickým, ekonomickým a sociálnym podmienkam v tyranských režimoch ich krajín. Zvrhli egyptskú a tuniskú vládu. Demonštrácie vypukli v Líbyi, Jemene, Sýrii a Bahraine. Vládnuce rodiny v ostatných krajinách regiónu zo svojich klimatizovaných palácov s obavami sledujú dianie – kto je ďalší na rade? Ich obavy sú oprávnené. Sú to spoločnosti, kde malilinký zlomok obyvateľstva – menej než 1 percento – má v rukách leví podiel bohatstva; kde bohatstvo je určujúcim faktorom moci; kde najrozličnejšie formy zažitej korupcie patria k spôsobu života; a kde tí najbohatší často aktívne bráni politickým opatreniam, ktoré by mohli zlepšiť životné podmienky pre väčšinu obyvateľov.
Pri pohľade na toto ľudové nadšenie by sme si mali klásť otázku: kedy to príde do Ameriky? Naša vlastná krajina sa v mnohom začala podobať na tieto vzdialené búrlivé krajiny.
Alexis de Tocqueville kedysi označil ako jeden zo základných prvkov zvláštnej geniality americkej spoločnosti „správne pochopený vlastný záujem“. Najdôležitejšie sú tu prvé dve slová. Každý človek sa v úzkom slova zmysle riadi vlastným záujmom: chcem to, čo je pre mňa dobré a chcem to hneď! „Správne pochopený“ vlastný záujem je o niečo inom. Je o tom, že si uvedomujeme, že vnímať vlastný záujem tých ostatných – inými slovami, spoločný blahobyt – je v skutočnosti základnou podmienkou vlastného blahobytu. Tocqueville netvrdil, že je to obzvlášť šľachetný či idealistický svetonázor, práve naopak. Videl v tom známku amerického pragmatizmu. Tí prefíkaní Američania pochopili základnú skutočnosť: pomáhať blížnemu nie je dobré len pre spásu vlastnej duše – je to dobré aj pre obchod.
Vrchné 1 percento má najlepšie domy, najlepšie vzdelanie, najlepších lekárov, najlepší životný štýl. Je však jedna vec, ktorú si za peniaze kúpiť nemôžu: pochopenie, že ich osud je zviazaný s osudom ostatných 99 percent. V dejinách p vrchné 1 percento vždy nakoniec pochopí. Ale vtedy je už neskoro.