Foto: Peter Župníi
“Európa má tvar môjho mozgu,“ napísal rumunský autor Mircea Cartarescu v jednom zo svojich fejtónov a svoje tvrdenie upresnil: „Byť Európanom pre mňa neznamená byť dobrý (lepší ako iný), ale byť zložitý, byť komplikovanou postavou plnou vnútorných protikladov, ktorá ich však dokáže spoznať a vyriešiť“. *
Môj obraz Európy je tiež subjektívny, aj ja spájam Európu s rozmanitosťou, zložitosťou, komplikovanou protikladnosťou. Nech sa Európska Únia akokoľvek snaží nastoliť jednotu, fakt je, že Európ je veľa, že je to „skutočná konfederácia viacrozmerných Európ“ (Cartarescu), spolunažívajúcich v nesúčasnosti súčasného, pretože ich formuje nielen skutočnosť, ale aj predstavy, sny a spomienky.
Dalo by sa veľa hovoriť o kolektívnych predstavách a spomienkach, keďže Európa, ktorá len v 20. storočí spôsobila dve údesné svetové vojny, má v tomto ohľade veľa na svedomí. Ja by som tu však chcela predstaviť svoje vlastné dobrodružstvo s Európou, ktoré istého amerického priateľa prinútil zvolať: „You with your Eastern European melancholy!“ Tomuto priateľovi, ktorý bol hlboko presvedčený o americkom sne a život vnímal ako príbeh úspešnosti, som sa zdala príliš hĺbavá, komplikovaná, váhavá a obrátená do minulosti. Dĺžila som vysvetlenie? Vôbec nie.
Európa je bezpochyby – aj z vlastnej viny – pošramotený kontinent. A navyše starý kontinent.
Narodila som sa síce po vojne, ale prvé kroky som spravila v zbombardovanej Budapešti a v Trieste som stretla amerických a britských vojakov. V ranom veku som pochopila, že svet je rozmanitý a protikladný. Popri všetkom, čo naháňa hrôzu a strach, s čím som sa stretla, som zažila aj pekné veci: more, maďarské rozprávky, Benátky (ako štvorročná). Bola som zvedavá na všetko nové, vrhla som sa do štúdia jazykov (po maďarčine som sa naučila hovoriť slovinsky, taliansky a nakoniec nemecky), pozorovala som rozličných ľudí, zvyky a krajiny a už v detstve som dospela k záveru, že život pozostáva z paradoxov. Pozície pozorovateľa som sa nikdy nevzdala, aj preto, lebo časté sťahovanie mi v detstve nedovolilo, aby som sa niekde udomácnila. Neexistovalo žiadne stále miesto, nevytváral sa vo mne pocit, že niekam patrím, korene som mohla zapúšťať len do vzduchu. Dodnes neviem, čo znamená vlasť, vytvorila som si však náhradné vlasti: v písaní, literatúre, pestrofarebných kozmopolitných kruhoch priateľov.
Tieto vlasti sú životne dôležité. Ako by napríklad vyzeral môj život, keby som sa v ranom veku nestretla s Dostojevského románmi? Bez Zločinu a trestu by som si asi nebola zvolila štúdium slavistiky, nevybrala by som sa na rok do Petrohradu (vtedy ešte Lenigradu), kde som sa zoznámila s Josifom Brodským a z úst priateľov som počúvala Mandeľštamove básne. Dodnes plne zdieľam „túžbu po svetovej kultúre“ Osipa Mandeľštama, ktorá do značnej miery formuje môj vzťah k Európe. Sapfo, Ovid, Dante, Goethe, Hölderlin, Baudelaire, Puškin, Dostojevskij, Čechov, Mandeľštam, Cvetajeva, Kafka, Kosztolányi, József, Radnóti, Danilo Kiš a mnohí ďalší pre mňa predstavujú túto európsku „svetovú kultúru“, povznesenú ponad národnostnú zaslepenosť. Práve v tejto kultúre sa snažím lokalizovať aj svoju tvorbu. Ako to raz trefne formuloval Péter Nádas: „Môj vlastný štýl tvorby je síce pevne vklienený do spleti tajných vzťahov a zložitých súvislostí európskej literatúry, tieto tajné vzťahy však idú za svojím hlasom a tým prekračujú etnické, náboženské a národnostné hranice. Prekračujú ich aj vtedy, keď tento kontinent vytasí sám proti sebe meč vlastných etnických, náboženských a národnostných rozdielov a upadne do prehistorického stavu.“**
Moja tvorba čerpá z mnohých prameňov – ku ktorým patria aj maďarské ľudové rozprávky – sleduje stopy spomienok krížom krážom Strednou a Východnou Európou. V najlepšom prípade tvorí svoj vlastný malý kontinent, ktorý sa nedá ľahko zaškatuľkovať. Píšem síce po nemecky, ale nikdy nie o Nemecku a ešte menej o Švajčiarsku, kde žijem už celé desaťročia. Necítim sa byť „švajčiarskou spisovateľkou“, za akú ma vydávajú encyklopédie. Pragmaticky hovoriac, som nemeckojazyčná spisovateľka so stredoeurópskymi koreňmi. Prečo nie rovno európska spisovateľka? Toto označenie by mi bolo najmilšie, pretože neobmedzuje, ale otvára široký horizont. V tomto priestore sa môže rozvíjať môj špecifický rukopis a predstavivosť, z ktorých čitateľ pochopí, kde sú moje „koordináty“ a akú sieť vytvárajú.
Moje európanstvo, ku ktorému sa hlásim bez toho, aby som sa snažila presadzovať eurocentrizmus, som si mimochodom uvedomila najviac počas návštev v Amerike. Chýbali mi tam dejiny, tei dejiny, s ktorými sa človek rozličným spôsobom, ale s mimoriadnou silou stretáva v Aténach, Ríme či Berlíne. S každým krokom sa čosi otvára, pohybujeme sa v podstate v akomsi palimpseste, zloženom z bohatých a občas aj znepokojivých vrstiev, z ktorého sa stáva naratív tým, že z dejín vytvára množstvá príbehov. Chýbalo mi aj tesné spojenie prírody a kultúry: románsky kostolík uprostred alpskej krajiny, rímsky pozostatky v inak nehostinných lesoch. Vychádza z nich akési volanie, ktoré sa snaží prebudiť pamäť.
Pamäť má pre mňa veľký význam. Konzumná posadnutosť súčasnosťou je mi rovnako cudzia ako akýkoľvek typ utópie budúcnosti. Bez pôvodu niet budúcnosti a kultúra vytvára poklady len vtedy, keď sa pestuje. Nechcem však prikrášľovať: barbarstvo sa v Európe, najmä v 20 storočí, vyskytlo v katastrofálnom množstve, kontinuity boli brutálne popretínané. Len uvedomelá kultúra spomínania, ktorá reflektuje aj hrôzy, môže z Európy spraviť kultúrny kontinent, pričom hanba, ľútosť ako aj snaha po transparentnosti a znášanlivosti musia patriť k bezpodmienečným súčastiam chápania kultúry.
Milujem Európu s jej krásami i hrôzami, nechcela by som si ju nechať ujsť.
Európa je bezpochyby – aj z vlastnej viny – pošramotený kontinent. A navyše starý kontinent. V priebehu svojich pestrých dejín sa však snáď aj dačo naučila. Pristane jej váhanie. Pristane jej aj hĺbavosť. Nevydávať sa za policajta sveta jej tiež pristane. Pristane jej odvolávať sa na to, čo je overené, bez prehliadania meniacich sa okolností. Pristane jej veľkorysosť v styku s migrantmi. Neprajem si, aby Európa nadobudla corporate identity, čosi také pokladám za nemysliteľné. Rozmanitá Európa musí pozostávať z pohyblivých častí, no bez toho, aby skĺzla do regionalizmu a separatizmu. Znie to ako kvadratúra kruhu, no nádej môžeme čerpať z toho, že Európa si uvedomuje, čo ju ohrozuje. Toto vedomie by jej malo pomôcť vyriešiť svoje vnútorné rozpory a nájsť schodnú cestu k spoločným cieľom.
Európa nie je Amerika, nie je to Čína, Afrika ani Blízky Východ. Nikde sa neprekladá tak veľa ako v Európe, čo svedčí o životodarnej zvedavosti. Dúfam, že sa to tak skoro nezmení.
Milujem Európu s jej krásami i hrôzami, nechcela by som si ju nechať ujsť. A dieťa vo mne hovorí: Tadiaľto tečie Dunaj, tu je triestsky záliv, v Ľubľane bolo cítiť hnedé uhlia a v Zürichu neustále snežilo. Guláš je chutný, ale tvarohové palacinky sú ešte chutnejšie. Kedy odchádza ďalší vlak, kedy?
Text vyšiel v zvláštnej prílohe týždenníka Élet és Irodalom, vydanej v rámci diskusií o európskom projekte, ktoré sa konali v Budapešti v novembri roku 2012.
* Mircea Cartarescu, esej Europa hat die Form meines Gehirns (Európa má tvar môjho mozgu) vyšla v antológii Europa schreibt. Was ist das Europäische an den Literaturen Europas?, ktorú redigovala Ursula Keller a Ilma Rakusa. Edition Körber Stiftung, Hamburg 2003, s. 75.
** Péter Nádas: In der Körperwärme der Schriftlichkeit (V telesnej teplote písomnosti), ibid, s. 226-227.