Timothy Garton Ash smúti za tromi veľkými Európanmi – Bronislawom Geremekom, Leszkom Kolakowskim a Ralfom Dahrendorfom. V jednom roce nás opustili tři výjimeční evropští myslitelé, kteří se po celý život výrazně angažovali ve veřejném životě. Jejich knihy z oblasti historie, filozofie, sociologie a politiky by zaplnily mnoho řad v knihovně. V kritických okamžicích, v letech 1956, 1968 a 1989, spoluvytvářeli evropské dějiny. Bylo čirým potěšením sledovat, jak pracuje jejich mysl, ale byly to také velké osobnosti. Jejich ztrátu pociťuji nejen jako něco bolestného, ale také jako jisté znamení. S těmito osobnostmi odchází poslední skupina Evropaně, kteří byli formováni hororem druhé […]

Nemám rád predpovede počasia. Najmä nie tie zlé, plné búrok, vetra a prísľubov katastrof. Nemám ich rád ani keď vyjdú, ani keď nevyjdú. Nič to však nemení na tom, že ich pozorne sledujem. Ba čím sú horšie, tým pozornejšie. Je to tým, že človeka tak neodolateľne priťahujú nešťastia, alebo je moja duša extra temná? Neviem. Predpoveď počasia pre trenčianske letisko v tretiu júlovú sobotu vyšla. Meteorológom. Bodaj by sa boli pomýlili. Mal by som ich o čosi radšej. Ale teraz vážne. Bol som priamym účastníkom tohtoročnej Pohody. Pokiaľ ide o spadnutý stan a následné udalosti, mal som šťastie – ostal som na strane zasahujúcich, nie […]

Z krajiny, v ktorej stála na prvom mieste politika, sa stala krajina, v ktorej vládnu peniaze. Čínska vláda utláča Ujgurov. Ale Han-Číňanov to nezaujíma. Od masakry na Námestí nebeského mieru sa starajú už len o vlastné bohatnutie. Vtedy, pred dvadsiatimi rokmi, existoval pocit spoločenstva. Nakrátko. Renmin – vždy, keď maľujem štetcom tie znaky, mám pocit, že sa pomýlim, alebo že sa mi nepodarí, aby vyzerali, ako majú. Keď potom na chvíľku zatvorím oči a po kratučkej prestávke sa na ne znovu pozriem, zdá sa, že už vyzerajú lepšie, a keď to celé ešte zopakujem, som presvedčený, že sú to tie správne znaky. Tak už to […]

Bída otevřených dopisů a petic bývá často v jejich bezbarvém slovníku a obsahu, což je daň za hledání průsečíku názorů jednotlivých signatářů. To však není případ dopisu bývalých prezidentů zemí střední a východní Evropy Obamově administrativě, který minulý týden podepsali lidé jako Havel, Wałęsa, Kwaśniewski, Adamkus či Constantinescu, tedy jedna politická generace. Bez ohledu na to, že text, z něhož je cítit české autorství, disponuje jen malou šancí ovlivnit politiku amerického prezidenta, má takový dopis velký význam. Díky jasnému slovníku a názorům je totiž překvapivě pronikavou analýzou současného stavu, za niž by se nemusely stydět ty nejlepší think tanky. Autoři […]

Predsa len je to výborné, že máme v čele krajiny inteligentného právnika, dieťa z profesorskej rodiny. Po exemplárnej poprave ďalšej spravodlivej nepovedal – na rozdiel od jedného prostoduchého  bossa pitecantropa – že jej smrť nenarobila viac škod než celý jej bezvýznamný život. A na rozdiel od istého indivídua s výraznou dobráckou tvárou – čo vyzerá ako vysoký policajný dôstojník – nevysvetľoval, že nebohá si nahonobila veľké množstvá devíz, ktoré dostávala za plnenie „akýchsi príkazov“. On len rezolútne odporučil, aby vyšetrovatelia jeho aj spoločnosť ochránili pred „neprijateľnými verziami“, za čo sa mu vzápätí dostalo veľkej pochvaly od jeho dvorného životopisca. A aké predchnuté milosrdenstvom a starosťou […]

Zomrel Leszek Kolakowski, najznámejší poľský filzof. V jednom zo svojich posledných textov odhalil čosi šokujúce: poľská inteligencia existuje! Existuje trieda vzdelaných ľudí, ktorí rozvíjajú nielen svoje profesionálne zručnosti, ale navyše sa živo zaujímajú o všeobecné otázky, o otázky svojej krajiny, ako aj o otázky Európy a sveta. Samozrejme, nemusia byť politicky aktívni, nemusia nutne slovom či písmom verejne hlásať svoj vzťah ku svetu alebo sa aktívne podieľať na živote akýchsi strán či iných politických organizácií. Záleží im však na tom, aby nejako prispeli k dobru kolektívneho života a chceli by, aby ich konkrétne profesionálne zručnosti boli príspevkom k tomuto životu a nielen svedectvom výdobytkov […]

Ako príklad nedostatočnej senzibility k hudbe sa zvykne citovať Kantov názor, podľa ktorého je hudba podradnejšie umenie než napríklad maliarstvo, lebo ak má hodnota umenia spočívať v duševnej potrave, ktorú poskytuje, potom hudba, ktorá len jednoducho hrá s pocitmi, má medzi umeniami to najnižšie miesto. Hudba de facto vychádza z neurčitých pocitov a myšlienok, zatiaľ čo figuratívne umenia vychádzajú z určitých myšlienok a pocitov a tieto posledné pôsobia neprestajne, zatiaľ čo pocity z hudby majú len prechodný charakter. Pozrime sa bližšie na tieto pomerne diskutabilné názory. Immanuel Kant k tomu dodal: Okrem toho je hudbe vlastný určitý nedostatok uhladenosti; skutočnosť, že šíri svoj vplyv, predovšetkým vďaka tomu, ako sú skonštruované […]

Naša budúcnosť vyzerá dobre. Na najlepšie veci ľudia prichádzajú v najväčšej núdzi. Doba mýtov sa neskončila, mýty len už dnes nemajú rozprávačov. Ako autor som bohužiaľ vyrástol v prirodzenom pohŕdaní všetkým ekonomickým, za dôstojnejšiu látku na texty sa považovala sféra duchovna. Pritom za každým výrobkom sa skrýva príbeh, rovnako zaujímavý ako mýtus o vzniku národa a pre milióny zákazníkov má následky tak vážne ako založenie nového náboženstva. text: Už to dráždivé zdvojovanie identických výrobkov, ku ktorému má Západ sklo malo čosi z princípu hrdinu a antihrdinu: Uhu a Pritt, Smarties a M&M, Tempo a Softies. V NDR som vždy vnímal výrobky ako od prírody dané, zaviedli ich dávno […]

Jeden kanadský priateľ ma nedávno prekvapil otázkou, kto to má ťažšie, kanadský alebo srbský spisovateľ. Že on si myslí, že je omnoho ťažšie byť spisovateľom v Kanade, pretože tu vie len o niekoľkých veľkých a aktuálnych témach, o ktorých by sa dalo písať. Jednou je prisťahovalectvo, navykanie ľudí zo všetkých kútov sveta na Kanadu, hlavne na tuhú kanadskú zimu, ďalšou dejiny krajiny, príležitostne doplnené o správy z účasti Kanady v Prvej a Druhej svetovej vojne. Len minimum kníh je o súčasnej spoločenskej situácii, lebo tu momentálne takmer nemáme problémy, ktoré by mohli inšpirovať spisovateľa k veľkým dielam. Pre toto všetko, […]

Prvé leto, o ktorom môžem podať podrobnejšiu správu, sa začalo pred dvadsiatimi rokmi. Dva prázdninové mesiace dovtedy vyzerali vždy takmer úplne rovnako. 1. júla sme odcestovali na chalupu do Nízkych Tatier a vrátili sme sa 31. augusta. Z hôr sme sporadicky vyrážali na výlety do medzinárodne atraktívnych lokácií ako Kokava nad Rimavicou alebo Zemplínska Šírava, z číreho zúfalstva nazývaná aj „Slovenské more“. Najzápadnejšie mesto, aké som videl, sa volalo príznačne Východný Berlín. Prírodnú idylu uprostred kopcov okolo starého domu narúšali iba vytrvalí sovietski piloti ohlušujúcich stíhačiek, ktorí štartovali v Sliači – svedomito strážili, aby sa do Československa nedostali húfy západniarov, ktorí túžili […]