Šiesteho decembra zomrela po dlhej chorobe zomrela skvelá prekladateľka z maďarčiny, ruštiny a poľštiny do slovenčiny Juliana Szolnokiová (23. 2. 1946 – 6. 12. 2009). Ženy rodia rozkročené nad hrobom, napísal Samuel Beckett. Jeho konštatovanie nie je iba morbídnou metaforou nezmyselnej vojny, ale aj krátkosti ľudského života. Keďže viem, že v univerze flóry a fauny je na bytie mnohých jedincov vymeraný dlhší čas než na bytie človeka, mohol by som aj povedať, že čas vymeraný na ľudský život je smiešne krátky. Touto strašnou vetou nás Beckett vyzýva, aby sme neboli nenásytní a uznali, že sotva máme čas, preto si musíme správne […]

Strach zo smrti za diktátora Nicolaea. MÁŠ VRECKOVKU, pýtala sa matka vo dverách každé ráno, než som vyšla na ulicu. Nemala som vreckovku. A pretože som ju nemala, vrátila som sa zakaždým do izby, pretože každé ráno som tú otázku čakala. Vreckovka bola dôkaz, že mama má ráno o mňa starosť. Neskôr v priebehu dňa som už bola odkázaná na seba. Otázka MÁŠ VRECKOVKU bola nepriama nežnosť. Priama by bola trápna, niečo také u dedinčanov neexistovalo. Láska bola prezlečená za otázku. Len takto sa dala povedať sucho, ako príkaz, ako pracovná inštrukcia. To, že hlas bol strohý, dokonca podčiarkovalo nežnosť. Každé ráno som vo […]

Takejto lásky sa sotva môže dostať zahraničnému štátnikovi. Snáď ešte Obamovi. Ale jasot okolo Obamu pôsobí oproti vypredanému Mestskému divadlu v Bratislave ako detská zamilovanosť. Pretože toto je láska, trvalá vnútorná vďačnosť tomu, čo sa vedel vzdialiť. Václav Havel sa ukláňa uprostred svojich diskusných partnerov a skromne a trpezlivo prijíma standig ovation. Diskutovalo sa o akomsi pocite vytriezvenia po dvadsiatich rokoch dosiahnutej demokracie. Medzi hosťami bol aj Perlentaucher, ktorý sa svojím anglicky písaným webom signandsight.com znovu a znovu snaží otvárať európsku diskusiu – a v stredo- a východoeurópskych krajinách v tom nachádza väčšiu odozvu ako doma v Nemecku či v Západnej Európe. Václav Havel hovoril pokojne a trochu zadĺhavo. Oproti starým fotografiám […]

Jsem rád, potkám-li někoho, kdo měl před třiceti lety pleš, a zjistím, že ji má pořád. Jsem rád, když jsou věci na svém místě, je v nich srozumitelný pořádek, mají jakous takous identitu, logiku a kontinuitu. Svět jako celek je příliš záhadný na to, abych nebyl vděčen všemu, čemu rozumím, za to, že tomu rozumím. Potkám-li zkrátka svého přítele plešouna zítra s tak hustými vlasy, že si nebudu jist, zda je to on, anebo někdo jemu podobný, nezhroutím se sice, neboť jsem už na leccos zvyklý, ale rozhodně se nezaraduji. Nanejvýš si pomyslím: nezklamal jsi, světe, jsi pořád stejný, to […]

Dalo sa očakávať, že s blížiacim sa výročím roku 1989 na poličke, prehýbajúcej sa pod ťarchou kníh o roku, ktorým sa skončilo krátke 20. storočie, pribudne množstvo ďalších. Ak pod pojem 1989 zahrnieme aj zjednotenie Nemecka a rozpad Sovietskeho Zväzu v rokoch 1990 – 1991, by sme mali presnejšie povedať, že týmito tromi rokmi sa skončilo minulé storočie. Výročie pripomínajú retrospektívne novinárske kroniky so živými osobnými postrehmi a pozoruhodnými detailmi (Victor Sebestyen, György Dalos a Michel Meyer), eseje s podnetnou interpretáciou dejín (Stephen Kotkin a Constantine Pleshakov), a pôvodné vedecké práce, vychádzajúce z archívnych prameňov a orálnej histórie (Mary Elise Sarotte a kniha, ktorú […]

Bosnianskosrbská vojnová zločinkyňa Biljana Plavšićová si už odpykala dve tretiny svojho jedenásťročného trestu a koncom októbra ju majú prepustiť zo švédskeho väzenia. Nedokážem zabudnúť na fotografiu Biljany Plavšićovej z roku 1992, keď prišla do Bijeljiny za Željkom Raznatovićom Arkanom tesne potom, ako tento vojnový zločinec a jeho Tigry „oslobodili“ toto bosnianske mesto od moslimov tak, že ich zabili. Biljana Plavšićová mu prišla gratulovať. Elegantná ako vždy, s čerstvo naondulovanou frizúrou a na vysokých podpätkoch na fotke srdečne objíma Arkana a bozkáva ho. Musela doslova prejsť cez mŕtvoly, ktoré okolo nej ležia na chodníku. Podľa fotografie sa zdá, že jej to vôbec nevadilo. Biljana […]

Pre pôvodných obyvateľov Ameriky a väčšinu národov, ktoré zostali dlho bez písma, bol čas, keď ľudia neboli ešte naozaj oddelení od zvierat a mohli spolu navzájom komunikovať, mýtickým časom. To, že sa historický čas začal odvodzovať od Babylonskej veže, keď ľudia stratili schopnosť používať spoločný jazyk a prestali si rozumieť, by im muselo pripadať ako absolútne zúženie vecí. Pre nich sa koniec tejto primitívnej harmónie odohrával na oveľa širšej scéne: nezasiahol iba ľudí, ale všetky živé bytosti. Ešte aj dnes sme si stále matne vedomí tejto prvotnej solidarity medzi všetkými formami života. Máločo tak naliehavo vtláčame našim deťom už od […]

Historie se vrací, aby nás zneklidňovala. Před dvaceti lety řekla tehdejší britská premiérka Margaret Thatcherová lídrovi Sovětského svazu Michailu Gorbačovovi: “Británie a západní Evropa nemají zájem na sjednocení Německa.” Slova z komuniké NATO můžou znít jinak, ale těch si nevšímejte. Nechceme sjednocení Německa. A pokračovala ještě dál (ale neměla pravdu): “Můžu vám říct, že toto je také názor prezidenta USA.” Tak alespoň tehdy zaznamenal rozhovor jeden z nejbližších poradců Gorbačovových. Britský zápis téhož rozhovoru, který byl před pár týdny zveřejněn spolu s dalšími dokumenty ministerstva zahraničí, přidává několik fascinujících detailů. Byl to akt okázalého podrazu jednoho z dlouholetých a důvěryhodných […]

Za sedemnásť rokov ani raz nenavštíviť Belehrad. Čo je za tým? Treba sa ešte niečoho báť? Bol prvý jarný deň a viedenskú Mariahilfer Strasse prefukoval studený vietor. V chôdzi som náhodou zachytila rozhovor troch mladých ľudí. Po srbsky sa rozprávali o nejakom podujatí, ktorého sa zúčastnili aj Bosniaci a Chorváti.  Moju pozornosť neupútal ich jazyk sám o sebe, ten dnes na viedenských uliciach alebo v metre možno počuť hocikedy. Zaujal ma výraz, ktorý jeden z nich použil. “Neočakával som, že tam bude toľko ľudí, ktorí hovoria naším jazykom,” povedal. Bolo mi jasné, že pod naším jazykom nemyslel žiadnu konkrétnu reč ako srbčinu, bosniačtinu […]

Za toto sme nemrzli na námestiach a neštrngali kľúčmi. Pozrite na tú korupciu, zločinnosť, bulvár a škandály! Pozrite, koľko statočných je chudobných a koľko svíň sa váľa v peniazoch. A nehovorte, že to súvisí s našimi chybami a omylmi, s naším strachom a zbabelosťou, s našou chamtivosťou, nenásytnosťou, s naším primitivizmom. Za to sú predsa zodpovední oni, oni, oni. Tí z tribún. Gál, Kňažko, Budaj, Mikloško, Zajac, Huba. Tí, čo dookola opakovali vety o láske, pravde, lži a nenávisti. Tí, z ktorých sa predsa už každý vysmieva. Tí, ktorí od začiatku zaváľali čímsi nežiaducim. Možno intelektuálnym, možno slobodomurárskym, možno židovským, […]