Ocko každé leto hovorieval: “Na budúci rok vás vezmem do Bulharska.” “Ešteže čo!” – povedala vždy mama. “Žiadne more sa Oravskej priehrade nevyrovná.” Mama to musela vedieť najlepšie, lebo za prvej republiky chodila k moru každý rok. “Ty si k moru chodila, a vlastným deťom nedožičíš,” povedal otec celkom potichu. Možno sa ani jemu nechcelo ísť do Bulharska. “Liečila som si sennú nádchu a okrem toho vtedy ešte Oravská priehrada neexistovala,” povedala mama zas veľmi nahlas. Tak sme chodili celé leto na Oravskú priehradu. Pravdaže, len ak nepršalo. A to bolo zriedkakedy. Krátko po napustení priehrady tam chodilo málo ľudí. […]

Na bratov Kaczynských väčšina ľudí nadáva. Že sú maličkí, tuční, smiešni, nezabúdajúci, hnevliví, že sa nikdy neusmievajú, pomáhajú si klebetami, sú protieurópski, protinemeckí, zakomplexovaní, prázdni, neovládajú jazyky, sú starými mládencami, že aj po päťdesiatke sú závislí od matky, že sú malicherní, malodušní, že majú kocúra, že nemajú psa, že sú najhoršími politikmi v dejinách slobodného Poľska, nepochybne vedú krajinu do záhuby a tak ďalej, a tak ďalej. Možno je to všetko pravda. Ale aj tak sa mi páči teátro, ktorým nás dvojčatá futrujú. A ešte pred zrakmi celého sveta, dá sa povedať, úplne bezostyšne, odkrývajú drámu a komédiu poľskosti, ktoré […]

Niekedy, keď cestujem po Nemecku na autorské čítania a rýchlik pre poruchu signalizácie alebo, ako dnes, pre nehodu, neplánovane zastane v nejakej stanici, čítam názov stanice – Bieringen, Schärding, Felde – a pýtam sa, ako by to bolo, žiť tu, a na chvíľu v myšlienkach opustím vlak, stane sa zo mňa tínedžer, čo stojí na nástupišti oproti a tupým pohľadom sleduje Intercity a v tom istom okamihu sa možno pýta, aké by to bolo, byť tento neznámy, čo cestuje rýchlikom do veľkého mesta, a nečaká na regionálny expres, ktorý ho privezie do najbližšieho mestečka, kde bude osem hodín plniť regály […]

Krátko po vojne vychádzal v Taliansku tvrdo protináboženský týždenník Don Basilio a prostredníctvom neho a rozprávania svojho otca som si zrekonštruoval duševné stavy laického predfašistického Talianska 19. storočia, keď pre každého vlastenca boli farári čierni havrani, a keď šli okolo, bolo si treba odpľuť, aby človeka neuriekli. Potom antiklerikálna vlna opadla, možno preto, lebo komunisti prijali článok 7 ústavy a rozhodli sa prijať vlastnú dohodu s cirkvou, čím sa usilovali získať hlasy katolíkov. Zostalo aj zopár historických liberálov a republikánov, ale nebola to nijaká masovka. Dávno som nepočul ani vyslovene ateistické vyhlásenia, aké hrdo hlásali slobodní myslitelia v 19. storočí […]

Povrchne vieme, že žijeme vo “svete”. Ale všímavosť nás poučí, že žijeme preplietavo v troch svetoch. Pretože je čas dovoleniek, zvolíme si príklad: turistu, dovolenkára. Ako turista alebo dovolenkár som výrobok turistického, rekreačného priemyslu. Musím sa vytrhnúť zo svojej každodennosti a presadiť sa do druhého sveta, v ktorom je všetko iné ako v každodennosti. Prvý z druhého sveta je svet prítomnosti. Turista alebo dovolenkár užíva prítomnosť, ponára sa do nej, vychutnáva si ju. Druhý svet, teda aj jeho prítomnosť, je ozvláštnený, napríklad krásny. Sme akoby v bezváhovom stave. Ale to nestačí. Prítomnosť napríklad Chorvátska evokuje minulosť. “Keď som bol v […]

Na Slovensku začíná být horko nejen z pořasí. Například starý židovský vtip, že za všechno můžou Židé a cyklisté, tam dostal zcela nový význam. Nový lesnický zákon udělal z cyklistů a jezdců na koních nežádoucí osoby a vyhnal je z lesů, přesněji přikázal jim jezdit jen po lesních cestách, které ale nijak nedefinuje. Podobný, byť lépe formulovaný zákon existuje sice i v Česku a jinde v Evropě, jenže na Slovensku je to něco jiného: volnost pohybu v lesích je tam samotnou esencí představy o svobodě. Hluboké lesy poskytovaly Slovákům po staletí útočiště před nepřáteli a les je historicky idealizovaným prostorem […]

V úvodnej scéne pristanú Angelina Jolie a Brad Pitt v lietajúcom SUV na školskom dvore pred čarodejníckou školou, sú totiž pevne rozhodnutí, že si adoptujú Harryho Pottera a majú preňho v Namíbii v opičej zoologickej záhrade džob učiteľa latinčiny, ale nakoniec sa uspokoja s jeho ryšavým kamarátom – ako sa to len volá? Ale to sa ešte len rozbiehame, než Darth Vader zasa raz zakrúži nad školou, aby si dorobil maturitu čarodejníka alebo všetkých vyzabíjal, alebo tak podobne. Ale nebezpečenstvo zbadá, žiaľ, len Harry. Zato Shrek a Sponge Bob, dve dobromyseľné trdlá, tiahnu do vojny o prsteň za Froda, ako […]

Ako viete, som filmár a fotograf, a preto zostanem pri svojom remesle a budem uvažovať o probléme európskej duše z hľadiska človeka narábajúceho s obrazmi. Odkiaľ začať? Pripadá mi tu užitočné anglické slovo “image”. Imidž Európy je aj značka, produkt množstva predchádzajúcich obrazov, príbehov, legiend, propagandy, vlastných skúseností s týmto produktom, a tiež výsledok a suma autority Európy. Nemôžem sa zbaviť podozrenia, že keď hovoríme “dať Európe dušu”, myslíme tým predovšetkým tento “imidž”. Vlastne by sme mali hovoriť “vrátiť dušu pošramotenému obrazu Európy”. To mi pripadá naozaj naliehavé. Bol som pred niekoľkými dňami na summite G8 v Heiligendamme a strávil […]

Milujem Soči. Je to naša subtropická pevnosť. Odkedy sú krymské subtrópy ukrajinské, je to v celej krajine jediné miesto, ktoré úspešne bojuje s ruskými mrazmi. V Moskve je v zime za oknom mínus dvadsať, a v Soči plus dvadsať. Človek by najradšej nechal všetko tak a odcestoval za eukalyptami a palmami. Keby nie boľševickej revolúcie, dávno by zo Soči, už bolo Miami, ale zatiaľ je v Soči pripomínajúcom zo všetkého najviac pobrežné štvrte Bombaja, všetko pomiešané: chudoba a turizmus, vetché činžiaky, bary, šašliky na nábreží, reštaurácie s hlasnou hudbou, nové hotely a staré sovietske ozdravovne. Soči už stratilo prepych vládnych […]

Občas chodievam na Slovensko po klobásu. Na hraničný priechod v Becherove to mám asi pätnásť kilometrov, potom deväť do Zborova a ešte deväť do Bardejova. V Bardejove mám najbližší naozajstný supermarket. V Poľsku by som do najbližšieho supermarketu cestoval najmenej šesťdesiat kilometrov. V Poľsku zvyčajne unikám pred supermarketmi ako pred ohňom, pretože sa ich bojím. Zato ma z nejakých nejasných príčin priťahuje bardejovská Hypernova a bardejovská Billa. Ak máme hostí, chodievam tam po červenú, pálivú paprikovú klobásu, údenú slaninu. A frankovku z Malých Karpát z okolia Modry. Je možné, že to víno nie je až také úžasné, ale k jedlu, […]