Keby som mala nakresliť cesty môjho brata Ibrahima na kus papiera, urobila by som celé klbko. Čiary medzi Mogadišu a Prahou, cez Rím, a k nim odbočky a zákruty. Môj brat sa oženil s Iránčankou a cestovali spolu. Tak bol súčasťou jeho obzoru aj Teherán, a množstvo ďalších miest, v ktorých sa zdržiavali, ale na ktoré sa už presne nepamätám. Môj brat – aj keď Somálčan – sa mohol slobodne pohybovať, celkom ako akýkoľvek iný mladý Európan. Iste, keby som mala kresliť cesty Marca, ktorý žil v Benátkach, alebo Charlotte, bývajúcej v Düsseldorfe – čiary by boli ešte oveľa viac […]

Dvanásť tvárí. Dvanásť mien. Niektoré z nich boli výslovne vyvolané, ako sa volajú mená odsúdených bezprostredne pred popravou. Dvanásť symbolov slobody a myslenia, zavraždených o oplakávaných celým svetom. To najmenšie, čo týmto dvanástim dlžíme, Charbovi, Cabuovi, Wolinskému, Tignousovi, Robertovi Marisovi a ostatným, týmto martýrom humoru – toľkokrát sme skoro umreli od smiechu nad ich kresbami, a práve za to sú teraz mŕtvi – to, čo sme im dlžní, je byť na výške ich nasadenia, ich odvahy a teraz už aj ich odkazu. Kompetentní v našej krajine majú za úlohu pozrieť sa do očí vojne, ktorú nechceli vziať na vedomie, no […]

Útok na Charlie Hebdo bol faktom vojny. Až na to, že novinári, ktorí zahynuli, neboli vojaci. Boli bez nenávisti, bez predsudkov. Boli to básnici, vtipálkovia, blázni slobody, géniovia, mali zbrane – farebné ceruzky, inteligenciu, fantáziu a osvietenosť. Je to vojna proti slobode písania, kreslenia a proti slobode tvorby. Vojna bez tváre proti laicite, proti tradícii satiry, humoru, výsmechu, príkrej, trefnej kritiky. Najradšej by boli vykopali Voltaira, Montaigna a Rabelaisa a ich knihy spálili vo vražednej vatre. Francúzsko sa dostalo do týchto dôležitých bojov. Je terčom tých, s ktorými bojuje v mene hodnôt, ktoré sú jeho dedičstvom a jeho pýchou. Jeho […]

Francúzsko je v nebezpečenstve. Štvrtina našich krajanov hlasovala za to najhoršie. Vybrali si stranu, ktorá je nielen protieurópska: je protifrancúzska. Nestavili na inú politiku, stavili na nihilizmus, na nenávisť a na metodickú deštrukciu toho, čo spája Francúzov. Madam Le Pen – a to treba zakaždým pripomenúť – je dedičkou dlhej tradície malomyseľných, zradcov v našich dejinách, obdivovateľov a spojencov diktátorov, ktorí boli nešťastím Francúzska. Ešte dnes večer, v ten neblahý 25. máj, ktorý zostane zapísaný v análoch ako deň smútku a útrpnosti, ona a jej pomáhači nedokázali skryť, ako sa nevedia dočkať, kedy zlikvidujú našu ústavu, naše inštitúcie, naše zmluvy, […]

Alain Finkielkraut a Daniel Cohn-Bendit sformulovali krištáľovo čisté navzájom opačné pozície k Európe. Čo je európska identita? A kedy ste si ju začali uvedomovať? Alain Finkielkraut: Najskôr sa mi Európa javila ako budovanie novej entity – ani národ, ani ríša – predurčenej – po dvoch príšerných vojnách, garantovať mier na Starom kontinente. To, že Európa má aj identitu a že táto identita je neoddeliteľná od národnej identity, že Európa, inými slovami, sa prejavuje, utvrdzuje rôznosťou svojich profilov, to mi pomohli si uvedomiť českí, maďarskí a poľskí intelektuáli. Navždy budem mať v pamäti ten drásavý príbeh, ktorým sa začína článok Milana […]

Do očí bijúci paradox: Povážlivé množstvo občanov Francúzska má plné zuby Európy, vinia ju všetkých hriechov. A zároveň: Ukrajinci, ktorí povstali na námestí Majdan, o nej snívajú a chcú s ňou byť plne integrovaní. Treba povedať, že Európu si až príliš často pletieme s jej byrokraciou. A o tento dojem sa nepostarali len protieurópske populizmy – ktoré, ako nám dnes hrozí, môžu výraznou mierou sfarbiť blížiace sa európske voľby 25. mája. Európa, ktorú sme ešte nedávno stavali na ruinách Druhej svetovej vojny – Už nikdy viac!, sa len horko-ťažko spája okolo nového projektu. Pretože práve najväčší duchovia Starého kontinentu dnes […]

Erotický kŕč Spojených štátov a pakt feministiek s extrémnou pravicou. Od našich amerických priateľov sa môžeme naučiť všeličomu, ale umeniu milovať rozhodne nie. Pred pár rokmi sme boli na rodinnej dovolenke na jednej pláži na Floride. Moja dcéra mala vtedy dva roky a keď vyšla z vody rozhodla sa, že si vyzlečie plavky, lebo jej prekážali. Ostatných opaľovačov a kúpačov sa veľmi rýchlo zmocnil akýsi nekľud. Znepokojene sa nás pozerali. O pár minút sa objavil po zuby ozbrojený šerif s arzenálom, s ktorým mohol vystrieľať celé mosty, a vyhlásil: ak malú okamžite neoblečieme, hrozí nám pokuta. Ale ona to považovala za hru a začala okolo nás pobiehať. Začali sme ju […]