Pojem islamofóbia sleduje tri ciele: vyhlásiť kritiku náboženstva za rasizmus. Postaviť rovnítko medzi diskrimináciu moslimov a antisemitizmus. A podkopať status singularity holokaustu, ktorý mu závidí. “Zrodil se nový fenomén: nárůst nové intolerance. Šířila se po zemském povrchu, ale nikoho nezajímala. Byl stvořen nový svět, který měl pomoct slepým zůstat slepými: islamofobie. Kritizovat militantní svárlivost tohoto náboženství v jeho současné formě znamenalo vysloužit si nálepku fanatika. Člověk trpící fobií zastává extrémní a iracionální názory, takže chyba je na jeho straně, nikoliv na straně systému víry, která se chlubí více než miliardou stoupenců po celém světě.” Salman Rushdie: Joseph Anton: Vzpomínky. Paseka, […]

Foto: Sébastien Soriano / Le Figaro Čo vo vás vzbudzuje atentát spáchaný na Charlie Hebdo? Som zdrvený, ako všetci Francúzi. Pretože bolo chladnokrvne zabitých dvanásť ľudí, uprostred Paríža, pretože sú tam vážne zranení, pretože medzi nimi boli priatelia veľké postavy tlače a novín. Georges Wolinski bol priateľ. Pred tromi mesiacmi som bol v divadle spolu s Cabuom. Bernard Maris bol jemný, kultivovaný človek, otvorený, odvážny. Každý z nich bol svojím spôsobom stelesnením drzosti, humoru, provokatívnosti. Pre moju generáciu je Charlie Hebdo symbol. Noviny narodené s baby-boomermi. Vo Francúzsku dnes máte právo si robiť srandu z Ježiša, z Budhu, z Mojžiša, […]

Erotický kŕč Spojených štátov a pakt feministiek s extrémnou pravicou. Od našich amerických priateľov sa môžeme naučiť všeličomu, ale umeniu milovať rozhodne nie. Pred pár rokmi sme boli na rodinnej dovolenke na jednej pláži na Floride. Moja dcéra mala vtedy dva roky a keď vyšla z vody rozhodla sa, že si vyzlečie plavky, lebo jej prekážali. Ostatných opaľovačov a kúpačov sa veľmi rýchlo zmocnil akýsi nekľud. Znepokojene sa nás pozerali. O pár minút sa objavil po zuby ozbrojený šerif s arzenálom, s ktorým mohol vystrieľať celé mosty, a vyhlásil: ak malú okamžite neoblečieme, hrozí nám pokuta. Ale ona to považovala za hru a začala okolo nás pobiehať. Začali sme ju […]

Dvadsiatehoprvého augusta 1670 predniesol Jacques Bossuet, biskup Meaux a oficiálny kazateľ na dvore Ľudovíta XVI pred kniežaťom z Condé smútočný prejav za princeznou Henriettou Anglickou. Vojvodkyňa Orleánska zomrela vo veku 26 rokoch po tom, ako vypila pohár cikórie, ktorý bol možno otrávený. Na prahu smrti si mladá žena nezavolala lekárov, ale kňazov, objala kríž, požiadala o sviatosť a volala Boha. Zázrak smrti, povedal Bossuet, odvolávajúc sa na Sv. Antonína, spočíval v tom, že „neukončuje život kresťana, ale hriechy a nebezpečenstvá, ktorým bol jeho život vystavený. Boh spolu s našimi dňami skracuje naše pokušenie; obmedzuje tým množstvo príležitostí, ktoré by nás mohli pripraviť o ten pravý, večný život; pretože […]

Kritika náboženstva nie je rasizmus. Je to pojem, ktorý má zastrašiť. Predovšetkým chce však umlčať moslimov, ktorí by chceli spochybňovať Korán a dožadovať sa rovnosti pohlaví. Prejavy rasizmu Koncom sedemdesiatych rokov vynašli iránski fundamentalisti pojem islamofóbia, čiastočne si ho požičali od „xenofóbie”. Jeho cieľom je vyhlásiť islam za čosi nedotknuteľné. Kto prekročí túto hranicu, je už rasista. Tento pojem hodný totalitnej propagandy zámerne ponecháva otvorené, či je zacielený na náboženstvo, na sústavu vierouky alebo na veriacich. Vierovyznanie podobne ako nejakú svetskú ideológiu nemôžeme stotožňovať s rasou. Ale vierovyznanie podobne ako nejakú svetskú ideológiu sotva môžeme stotožniť s rasou. K islamu, […]

O nenormálnosti evropské sebekritiky jsem začal přemýšlet v době, kdy vznikla doktrína, podle níž za zaostávání zemí třetího světa je odpovědný Západ. Sebekritický proud dále přiživili francouzští i jiní evropští politici a intelektuálové ve svých reakcích na zničení newyorských Dvojčat a posléze na atentáty v Madridu a v Londýně. V případě Twin Towers se ozvaly názory, že za tragédii nesou přímou odpovědnost Spojené státy a že arogantní a pánovitá supervelmoc dostala to, co si zasloužila. Možná víte, že nedávno zesnulý francouzský intelektuál Jean Baudrillard o atentátech z 11. září 2001 napsal, že při sledování události zajásal nejenom proto, že celý […]

Klaustrofóbia verzus úzkosť z priestoru: rodina je paradox,  ktorý nevyriešime. Ešteže existujú sviatky. Beatles majú jednu dojemnú pesničku, She’s Leaving Home, príbeh dievčaťa, ktoré na úsvite uteká z domu, list na rozlúčku položí na kuchynský stôl. Je to o tom, čo cíti tínedžerka sklamaná z priemernosti rodičov, ale aj o tom, čo cítia rodičia zdesení z tej rozlúčky. Kedysi na nás rodina spočívala ako ťažké bremeno. Dnes pripomína skôr deravý stan, do ktorého prší a fúka. Tak aspoň znie všeobecne rozšírený názor na tento debakel spôsobený individualistickou revolúciou a rozvodmi. Každý desiaty malý Francúz žije v patchworkovej rodine, každého štvrtého vychováva […]

Západ po bleskovej vojne v Gruzínsku: nejednotný a ochromený strachom. Mali by sme si namiesto toho spomenúť na nadradenosť demokracie. Táto scéna sa odohráva 2. apríla v Bukurešti: Prebieha summit NATO. Michail Saakašvili si je istý, že veľké krajiny po štyroch rokoch lobovania prijmú Gruzínsko medzi seba. To by bolo Gruzínsko ochránilo pred ruským susedom a opäť zakotvilo Abcházsko a Južné Osetsko ako jeho pevnú súčasť. Michail Saakašvili mal troch zástancov: Georgea W. Busha, pobaltské krajiny a Poľsko. Ale na večeri šéfov vlád sa Nicolas Sarkozy s Angelou Merkelovou dohodli, že prijatie Gruzínska budú vetovať s tým, že Tbilisi najskôr […]