Po šoku, ktorý v nás všetkých vyvolalo vraždenie v redakcii Charlie Hebdo, nastala chvíľa, kedy by sme mali nabrať odvahu a zamyslieť sa. Samozrejme, jednoznačne musíme tieto vraždy odsúdiť ako útok na samotnú podstatu našich slobôd, a musíme tak spraviť bez akýchkoľvek skrytých námietok (toho typu ako Charlie Hebdo moslimov predsa len priveľmi provokoval a ponižoval). Nestačí však, aby sme sa nechali unášať všeobecnou solidaritou – musíme sa zamýšľať ďalej. Tieto úvahy nemajú absolútne nič spoločné s lacnou relativizáciou zločinu (ako trebárs často opakované tvrdenie, že my na Západe máme na svedomí príšerné masakry v treťom svete, a preto nemáme […]

Keď Barack Obama prisahá, že zničí znamenie zla – Islamský štát, a David Cameron vyhlási, že Islamský štát je organizáciou zla, ktoré musí byť vyhladené, znie v tom ozvena verdiktu Tonyho Blaira nad Saddámom Husajnom: Veď to je výnimočne zlý človek, či nie? Blair vyslovil tento svoj komentár v novembri 2002, štyri mesiace pred inváziou do Iraku, keď si na Downing Street pozval šesť expertov, ktorí ho mali nabrífovať o možných dôsledkoch vojny. Experti varovali, že Irak, ktorému Saddám 35 rokov vládol, je komplikovaná krajina, drásaná hlbokým vzájomným nepriateľstvom medzi komunitami. Že zničenie režimu prinesie vákuum; krajinou začnú otriasať vzbury […]

Bolo správne, že jedným z prvých, kto zareagoval na masakru Charlie Hebdo, bol práve Salman Rushdie, muž, ktorý po dlhé roky vzdoroval iránskej fatwe a hrozbám smrti, vyvolaných údajným bohorúhačstvom. Rushdie síce nepatrí k mojim najobľúbenejším spisovateľom, vždy som však obdivoval jeho pevný postoj za slobodu slova a privítal som, že britská vláda v sebe našla dosť odvahy brániť jeho práva. Takisto nemám ani v najmenšom v úmysle upierať mu právo na vyhlásenie, ktoré spravil pred niekoľkými dňami, hoci s ním hlboko nesúhlasím. Pripomínam, čo povedal: Náboženstvo, stredoveká forma bláznovstva, sa v kombinácii s modernými zbraňami stáva skutočnou hrozbou pre […]

Dvanásť tvárí. Dvanásť mien. Niektoré z nich boli výslovne vyvolané, ako sa volajú mená odsúdených bezprostredne pred popravou. Dvanásť symbolov slobody a myslenia, zavraždených o oplakávaných celým svetom. To najmenšie, čo týmto dvanástim dlžíme, Charbovi, Cabuovi, Wolinskému, Tignousovi, Robertovi Marisovi a ostatným, týmto martýrom humoru – toľkokrát sme skoro umreli od smiechu nad ich kresbami, a práve za to sú teraz mŕtvi – to, čo sme im dlžní, je byť na výške ich nasadenia, ich odvahy a teraz už aj ich odkazu. Kompetentní v našej krajine majú za úlohu pozrieť sa do očí vojne, ktorú nechceli vziať na vedomie, no […]

Útok na Charlie Hebdo bol faktom vojny. Až na to, že novinári, ktorí zahynuli, neboli vojaci. Boli bez nenávisti, bez predsudkov. Boli to básnici, vtipálkovia, blázni slobody, géniovia, mali zbrane – farebné ceruzky, inteligenciu, fantáziu a osvietenosť. Je to vojna proti slobode písania, kreslenia a proti slobode tvorby. Vojna bez tváre proti laicite, proti tradícii satiry, humoru, výsmechu, príkrej, trefnej kritiky. Najradšej by boli vykopali Voltaira, Montaigna a Rabelaisa a ich knihy spálili vo vražednej vatre. Francúzsko sa dostalo do týchto dôležitých bojov. Je terčom tých, s ktorými bojuje v mene hodnôt, ktoré sú jeho dedičstvom a jeho pýchou. Jeho […]

Foto: Sébastien Soriano / Le Figaro Čo vo vás vzbudzuje atentát spáchaný na Charlie Hebdo? Som zdrvený, ako všetci Francúzi. Pretože bolo chladnokrvne zabitých dvanásť ľudí, uprostred Paríža, pretože sú tam vážne zranení, pretože medzi nimi boli priatelia veľké postavy tlače a novín. Georges Wolinski bol priateľ. Pred tromi mesiacmi som bol v divadle spolu s Cabuom. Bernard Maris bol jemný, kultivovaný človek, otvorený, odvážny. Každý z nich bol svojím spôsobom stelesnením drzosti, humoru, provokatívnosti. Pre moju generáciu je Charlie Hebdo symbol. Noviny narodené s baby-boomermi. Vo Francúzsku dnes máte právo si robiť srandu z Ježiša, z Budhu, z Mojžiša, […]

Som autor či jeden z autorov nového systému v Rusku, oznámil nám hneď na úvod Vladislav Surkov. Bolo to na jar 2013. Mal na sebe bielu košeľu a koženú bundu, pripomínajúcu Joy Division v kombinácii s komisárom z tridsiatych rokov. V Kremli a vo vláde som mal na starosti ideológiu, médiá, politické strany, náboženstvo, modernizáciu, novátorstvo, zahraničné vzťahy a… – tu spravil prestávku a usmial sa – moderné umenie.  Vyhlásil, že neprednesie referát, ale dá možnosť doktorandom, profesorom, novinárom a politikom, ktorí sa zišli v prednáškovej sále London School of Economics, klásť otázky a otvorene diskutovať. Po prvej otázke hovoril […]

Rok 2014 vojde do európskych análov ako rok vratkého západného konsenzu o tom, ako obmedziť na minimum škody, ktoré spôsobilo Rusko svojím znovuzrodením ako revizionistickej mocnosti. Udalosti na periférii Európy skoncovali so snahou o pozitívnu geopolitiku, postavenou na presvedčení, že pád berlínskeho múru v roku 1990  položil základ pre nové permanentné usporiadanie Európy. V roku 2014 anexia Krymu – prvý krok k špecifickému návratu Ruska do Európy – asi aj tých najzapálenejších optimistov vyliečila z predstavy, že ešte žijeme v tejto ére. Síce sme ešte naplno nepocítili dopad toho, že do Európy sa opäť vrátila vojna, no v Novom roku […]

Salman Rushdie, autor Satanských veršov, na ktorého iránsky Ajatoláh roku 1989 za túto knihu vyhlásil fatwu, reagoval na vraždenie v redakcii parížskeho časopisu Charlie Hebdo: “Náboženstvo, stredoveká forma bláznovstva, sa v kombinácii s modernými zbraňami stáva skutočnou hrozbou pre naše slobody. Tento náboženský totalitarizmus zapríčinil smrtiacu mutáciu v srdci islamu a my dnes v Paríži vidíme tragické následky. Stojím pri Charlie Hebdo, my všetci musíme, na obranu umenia satiry, ktoré odjakživa bolo silou slobody proti tyranii, nečestnosti a hlúposti. ‘Úcta k náboženstvu’ sa stala kódom, ktorý znamená ‘strach z náboženstva’. Náboženstvá, tak ako iné myšlienky, si zasluhujú kritiku, a áno, […]

Všeobecná deklarácia ľudských práv, ktorú Organizácia spojených národov schválila 10. decembra 1948, sa začína vetou: Všetci ľudia sa rodia rovní v dôstojnosti a právach. V preambule sa ľudská dôstojnosť tiež uvádza jedným dychom s ľudskými právami. Hovorí sa v nej o viere v základné ľudské práva, v dôstojnosť a hodnotu ľudskej osoby. A aj v medzinárodnom ľudskoprávnom diskurze a legislatíve má dnes ľudská dôstojnosť prominentné miesto. Začnem známym príkladom. Nedotknuteľnosť ľudskej dôstojnosti bola v nemeckej spoločnosti veľkou témou, keď roku 2006 Spolkový ústavný súd zamietol zákon o vzdušnej bezpečnosti ako protiústavný. Parlament mal pred očami scenár jedenásteho septembra, teroristický útok […]