Mám motoricko-neurónovú chorobu, variant amyotrofickej laterálnej sklerózy (ALS), zvaný Lou Gehrigova choroba. Motoricko-neurónové ochorenia sú dosť bežné: patrí k nim Parkinsonova choroba, skleróza multiplex a celý rad menej vážnych chorôb. ALS sa vyznačuje jednak tým, že človek nestráca cit – čo je aj dobré, aj zlé – a jednak tým, že je bezbolestná. Na rozdiel od takmer všetkých vážnych či smrteľných chorôb má človek príležitosť dosýta a bez veľkej námahy sa vynadívať na katastrofálne zhoršovanie svojho stavu. ALS je v podstate progredujúce väzenie bez možnosti odvolania. Najprv stratíte vládu nad jedným či dvoma prstami; potom nad končatinou; a nakoniec nevyhnutne […]

Transformácia Číny na modernú, slobodnú spoločnosť prebieha veľmi pomaly. Veľkosť nenásilného odporu spočíva v tom, že aj keď sa človek  stane obeťou veľkej tyranie s jej žalostnými následkami, odpovedá na nenávisť láskou, na predsudky znášanlivosťou, na aroganciu pokorou, na ponižovanie ľudskou dôstojnosťou a na násilie rozumom. To znamená, že svojou zdržanlivosťou a dôstojnou láskavosťou obeť preberá iniciatívu a vyzýva páchateľa, aby sa vrátil k rozumu, k mieru a súcitu a aby tým rozbil zařarovaný kruh, v ktorom jedného tyrana prichádza vystriedať ďalší. Preto čínska cesta k slobodnej spoločnosti bude mať podobu postupného zlepšovania zdola a nie revolúcie zhora. Pre revolúciu zdola je potrebné, aby obyvatelia boli uvedomelí, aby iniciatívne prejavili vytrvalosť a postupne narastajúcu […]

Text listu Herty Müller Nobelovskej nadácii Vážený pán Storch, Uplynuli už naozaj dva mesiace od Nobelovho týždňa v decembri? Každopádne Vám prajem všetko najlepšie v roku 2010 a dúfam, že sa onedlho zas uvidíme v Berlíne. Dnes sa na Vás obraciam so súrnou prosbou. Ako viete, Václav Havel nominoval čínskeho spisovateľa Liu Siao-poa na Nobelovu cenu mieru roku 2010. Liu Siao-po je od roku 2003 predsedom čínskeho PENu, združenia nezávislých spisovateľov a patrí k iniciátorom Charty 08, ktorá žiada demokratizáciu spoločnosti – v stopách Charty 77 v Československu. Siao-po sa už roky zasadzuje za dodržiavanie ľudských práv v Číne, so všetkými rizikami, ktoré to obnáša. […]

Pan redaktor Zídek mě přímo nebo nepřímo nutí, abych psal něco o kultuře. Žiju v Pankově skoro vesnicky – vše se tu koncentruje kolem kostela a nákupního střediska, hned za humny máme i dost zelené. Kultuře se ale úplně vyhýbat nemůžu. Přesto se mi pokaždé chce psát o něčem jiném. Dnes například o tom, že mezi Čechy v ciziné patřím k těm posledním blbům. V rychlosti to vysvětlím: Nejchytřejší Češi šli samozřejmě do Ameriky, ti trochu méně chytří někam do západní Evropy – a jen idioti jako já odcházeli do Enderácka. Ale já s tím ohodnocením jakž-takž souhlasím. Když jsem […]

Střední třída v Británii upadá. Jedním z důkazů tohoto smutného vývoje je prý fakt, že už přes sedmdesát let žádný britský tenista nevyhrál tenisový grandslam. A když se letos konečně Andy Murray (budiž mu odpuštěno, že je Skot) probojoval do finále Australian Open, ten Švýcar mu nedal šanci! Z našeho pohledu jsou Britové možná trochu divní, když tak rádi hledají souvislost mezi tenisem a stavem společnosti, ale jejich debata není úplně nesmyslná. Tato hra byla od svého zrodu v 19. století sociálním jevem a dodnes jím je. Dobří tenisté pocházeli většinou z lepších rodin, neboť jen ty mohly svým dětem […]

Bernard-Henri Lévy sa háda so Slavojom Žižekom o budúcnosti ľavičiarov a návrate komunistickej myšlienky. Bernard-Henri Lévy, nedávno ste definovali ľavicu jej sociálnymi vymoženosťami, jej parlamentnými zápasmi a odbormi. No predsa len, nedá sa povedať, že by sociálna otázka bola vo vašom verejnom angažovaní zas až tak prítomná, a to ani v jeho začiatkoch. ľavicoví intelektuáli ako ste vy opustili tento terén, no neotvorili tým širokú cestu pre návrat radikálnych progresivistických paradigiem, nad ktorými dnes nariekate? (Video tu) Bernard-Henri Lévy: Zrejme to nemyslíte zle, ale mýlite sa. Nedávno som napísal, že fundamentálnou otázkou dneška je otázka novej biedy a že nám chýba nový Coluche. Naozaj […]

Cez Vianoce som sa vybral k východným hraniciam Poľska. Mám ten kraj rád. Sem tam vidieť na hraničnú rieku, Bug. Nie je tu veľká premávka. Len občas sa objaví nejaké staré auto. Prejdete tucty kilometrov, a nenatrafíte na benzínovú pumpu. Z cesty vidíte pásť sa srnky. Neboja sa. Zodvihnú hlavy, chvíľu sa dívajú a zasa sa vrátia do svojho sveta. V dedinách stoja pravoslávne kostolíky. Toto je odjakživa poľsko-ukrajinské pohraničie. Tu hraničí pravoslávie s katolicizmom. Okrem pravoslávnych a katolíckych kostolov tu nie je nič. Toto bol vždy kraj dedín, boli z dreva a minulosť zanechala len zopár stôp. Dominujú primitívne postkomunistické domy – kocky. O týchto regiónoch sa hovorí, že […]

Vďaka pokroku lekárskej vedy a rozvinutému sociálnemu štátu ľudia v priemyselných krajinách kontinuálne starnú. Dlhý život stojí na vrchole hodnotového rebríčka. Ale čo z toho vyplýva – ak mladí majú čoraz menej času a energie starať sa o starých? Keď Boh stvoril svet, všetkým tvorom chcel stanoviť dĺžku života. Somárovi, psovi, opici a človeku dal po tridsať rokov. Somár vedel, že ho čaká úmorný život, tak Boha poprosil, aby mu ho Boh skrátil. A tak mu Boh osemnásť rokov ubral. Aj pes a opica sa žalovali, že sa im ušiel pridlhý život, a tak aj im Boh život skrátil – […]

Múdry človek neciká proti vetru. Vybrala som sa so svojou nemeckou priateľkou na prechádzku po Amsterdame. Vo štvrti La Balie sme narazili na akési klasicistické podlubia, dodatočné prifarené k typickej architektúre 17. storočia.  Na priečnej lodi podlubia sa skvel nasledovný nápis, vyrytý ozdobným písmom: Homo sapiens non urinat in ventum, čo znamená, že rozumný človek neciká proti vetru. Stáli sme v úžase nad týmto heslom nad našimi hlavami. Priateľka povedala, že keby v Nemecku postavili takúto klenbu, istotne by na nej vyryli niečo z Goetheho, nejaký múdry aforizmus. Ja som nepochybovala, že v Poľsku by sa tam objavil citát pápeža Jána […]

openDemocracy (Veľká Británia), 15.01.2010 Román Paranoja bieloruského spisovateľa Viktora Martinoviča zmizol z domácich kníhkupectiev už dva dni po tom, čo sa tam dostal, rozpráva Natália Leščenko. A tuší aj dôvod. “Román veľmi presvedčivým a pútavým spôsobom hovorí o niečom, čo v literatúre venujúcej sa politickým režimom býva tematizované len málokedy – o tom, že diktatúry sa neopierajú len o tajnú políciu a represívny štátny aparát, ale aj o samotných ľudí. Je o tom, že reálne strachy sa miešajú s tými namýšľanými, spôsobom, ktorý rozkladá individuálnu autonómiu a dusí slobodu. Že zmena režimu sa nezačne za plentou pri voľbách, ale v hlave. Je to zriedkavé poznanie, a Bielorusi ho dokážu sprostredkovať svetu na základe svojej skúsenosti.” […]