K najslávnejším postavám ruskej kinematografie patrí Goša, hrdina filmu Moskva slzám neverí, epickej melodrámy, vyznamenanej roku 1980 Oscarom za najlepší zahraničný film. Goša je priam neskutočný: slobodná osobnosť v neslobodných časoch. Je to intelektuál, ktorý nepracuje vo vedeckom ústave, ale ako robotník a keďže pracuje manuálne, nemusí znášať ideologické zásahy, čo ničia vedeckých pracovníkov a pripravujú ich o nádej. Je to hollywoodsky krásavec, je výrečný a dobre oblečený. Milujú ho ženy i muži, no nepatrí nikomu. Pije – ale väčšinou s mierou. Občas sa zapletie do bitky, stále však vyzerá rovnako dobre. Goša bol ideálom pre prinajmenšom dve generácie ruských […]

Na akom princípe funguje satira? Čo od nej môžeme očakávať? Tieto otázky sa nevdojak tisnú na jazyk po nedávnych udalostiach v Paríži. Presnejšie povedané, líši sa druh satiry, aký praktizuje časopis Charlie Hebdo – teda obrázky, ktoré si otvorene a niekedy oplzlo strieľajú z náboženských postáv (Otec, Syn a Svätý duch majú análny sex; Mohamed so žltou hviezdou v zadku) – zásadne od bežnej satiry? Nezaobíde sa západná kultúra bez toho, aby mohla takéto obrazy plodiť? A plnia skutočne funkciu satiry? Základom satiry je to, že apeluje na takzvaný zdravý rozum a spoločný morálny kódex. Satira nie je totožná s […]

V obrovskom tele Ruska sa hýbe nový život: slobodná Ukrajina. Čo si počne ríša s týmto nechceným tehotenstvom? Ukrajinská revolúcia, ktorá sa konala vo februári na kyjevskom Majdane a priniesla so sebou celú reťaz nezvratných udalostí, mystickým spôsobom prispela k niečomu, čo je vzhľadom na svoj dosah ešte nezvratnejšie: Rusko otehotnelo Ukrajinou. Modro-žltá spermia Majdanu za výbuchov granátov, blýskania Molotovkoktailov a hvízdania dymiacich gulí urobila svoju mužskú prácu. Rusko ten horúci mesiac presedelo pred rozžiarenými obrazovkami a ostalo oplodnené. V jeho obrovskom tele sa začal hýbať nový život: slobodná Ukrajina. Mocipánov sa zmocnila hrôza, liberálov závisť a nacionalistov nenávisť. No […]

Ako prví začali v novembri protestovať proti režimu na kyjevskom Majdane študenti. To boli Ukrajinci, ktorí mohli najviac stratiť: mládež, ktorá sa – prenáhlane – považovala za európsku a chcela pre seba a svoju ukrajinskú vlasť lepší život. Mnohí z nich boli politicky naľavo, niektorí aj radikálni ľavičiari. Po rokoch vyjednávaní a mesiacoch prísľubov vláda prezidenta Janukovyčom v poslednej chvíli zlyhala, a nepodpísala hlavnú obchodnú dohodu s Európskou úniou. Keď koncom novembra nastúpila poriadková polícia a študentov porazila, prišla na Majdan nová skupina: afganskí veteráni. Muži stredného veku, pôvodne vojaci a dôstojníci červenej armády, mnohí zjazvení z bojiska, prišli, ako […]

Na papieri je Ukrajina odteraz diktatúrou. Prezident Viktor Janukovyč si pre seba uzurpoval rozhodujúcu politickú moc balíkom mimoriadnych zákonov, ktorý mu odhlasovali poslanci jeho Strany regiónov. Státisíce Ukrajincov trávili týždne v mraze, demonštrovali za základné ľudské práva a pevnejší vzťah s Európou. Prezident im odpovedal: porušením ľudských práv a dosť smutnou imitáciou Ruska. Čo sa týka postupu a samotného obsahu, zákony “schválené” Ukrajinským parlamentom v uplynulom týždni sú v rozpore s najzákladnejšími právami moderných konštitučných demokracií: slobodou prejavu, slobodou zhromažďovania a právom na politickú reprezentáciu. Tieto opatrenia neprešli dokonca ani len tými najelementárnejšími parlamentnými procedúrami, a to aj napriek tomu, […]

“Koľkí ľudia v Bostone pred dvomi týždňami asi ľutovali, že nemajú pušku?“ opýtal sa začiatkom mája Wayne LaPierre, predseda Amerického zväzu držiteľov strelných zbraní (National Rifle Association, NRA) uchvátených účastníkov zjazdu NRA v Houstone. Obrovská sála, plná fanúšikov strelných zbraní, ktorí si hovoria “najväčšia armáda slobody, jej najväčšia a najžiarivejšia nádej” nadšeným potleskom ocenila, že im pomohol pochopiť, že všetko mohlo dopadnúť inak, keby štyri milióny Bostončanov a všetci maratónski bežci boli vyzbrojení, vytasili zbrane a začali strieľať akonáhle sa ozval prvý výbuch. “Koľkí Američania si teraz kladú túto otázku života a smrti?” kričal Wayne LaPierre. A každý, kto vám bude tvrdiť, že sme bezpečnejší, čím viac […]

“Les zapotrošeného inventára,” oznámil mi hlas vo sne, ktorý som mala včera. “Nemal by byť problém opísať ho!” A k zvuku ešte obraz štósu červených vrchnákov zo smetných košov, zabalených do fólie, na stojane zo zelených smrekov. Musel to byť sen o písaní. Občas ich mávam. Ale čo mi chcel naznačiť? Sny sa často uchyľujú k slovným hračkám: žeby tým kľúčovým slovom bola invencia? Žeby môj invenčný inventár bol zapotrošený kdesi medzi výhonkami mojich symaptických neurónov? Dozviem sa to neskôr? V románe by som sa to asi dozvedela, ale život nie je román a vice versa. V mojich najhorších snoch sú ľudia, ktorých poznám mŕtvi. Najlepší spisovateľský sen […]

Z aprílovej prezidentskej kampane Venezuelčanom asi najviac utkvel v pamäti moment z jej úplného začiatku. Bola to chvíľa, keď sa Nicolás Maduro Moros, ktorého si nebohý Hugo Chávez vybral za svojho nástupcu, zveril televíznemu publiku, že hlavný comandante ho navštívil v podobe vtáčika a zaštebotal mu, že musí vyhrať voľby. Zapamätali si aj jeho sľub, že každého, kto bude hlasovať za kandidáta opozície, Henrique Caprilesa Radonskeho, postihne starodávna indiánska kliatba a nezabudnú ani na mítingy, na ktorých sa Maduro pokúšal dodať váhu sloganu “Chávez žije!” tým, že ťahal na tribúnu nešťastníka, skutočne ako vajce vajcu podobného Chávezovi. Nezabudnuteľný bol aj pohľad na […]

Ako všetci básnici mojej generácie má za sebou stovky stretnutí s čitateľmi. Za posledných štyridsaťpäť rokov som navštívil univerzity, stredné školy, knižnice, kníhkupectvá, základné školy, bary, starobince, džezové kluby, kaviarne, kiná, opustené nákupné strediská a miesta, ktoré nepatria do žiadnej z týchto kategórií, ako napríklad obchod, kde som vystúpil spolu s kúzelníkom a miestnou rockovou skupinou. Pamätám sa, že bolo nabité, množstvo drsných mladých ľudí si prišlo vypočuť kapelu a hoci kúzelník ako prvé číslo im nevadil, začali sa búriť, keď zistili, že po ňom vystúpi básnik. Len preto som v panike nezobral nohy na plecia, že som zúfalo potreboval tých sľúbených […]

Koľko slov by mal mať tento blog? 1000? Presne? K vymoženostiam internetovej éry patrí aj to, že sa novinárčina vymanila z obmedzení tlačenej stránky. Autor sa už nemusí prispôsobovať konvenciám stĺpčeka, štvrťstrany či polstrany – obmedzeniam, ktoré si často vyžadovali poľutovaniahodné škrty v poslednej sekunde – a môže svojmu príbehu dať dĺžku, akú pokladá za vhodnú. Blogosféra so svojou nádhernou, ale nebezpečnou flexibilitou sa môže kruto vypomstiť na autorovom vzťahu k čitateľom. Čo je však správne? Ako pravidelnému čitateľovi online vydania Guardianu sa mi často zdá, že články, ktoré tam uverejňujú sú únavne dlhé a rozvláčne. Posuniem si text ďalej v nádeji, […]