Trápia ešte ľudí obdobia nudy napriek nekonečnému zaujatiu počítačmi, smartfónmi a tabletmi? Je tu, samozrejme, televízia, ktorú majú mnohí Američania zapnutú dvadsaťštyri hodín denne. Je čoraz ťažšie nájsť si pokojné miesto, kde sa dá sadnúť a rozmýšľať. Dokonca aj v miestnych baroch, dávnych útočiskách introspektívnych samotárov, dnes obrovské televízne obrazovky, striedavo naladené na šport a táranie odvádzajú pozornosť od myšlienok. Akonáhle univerzitní študenti vyjdú z učební, v rukách sa im zjavia mobily a iPody, a tie si od nich vyžadujú plné sústredenie, takže okamžite prestanú vnímať okolitý svet. Predstavujem si, akoby sa Romeo a Júlia dnes prechádzali po Verone a posielali si esemesky, hoci si neviem […]

Už je tu august a za celé leto som dostal len jednu pohľadnicu. Poslal mi ju priateľ, Európan, z cesty po Mongolsku (pokiaľ som to zo známky správne vydedukoval), proste mi napísal pozdrav a podpísal sa. Farebná fotografia na druhej strane zobrazuje púšť, prerušovanú niekoľkými vyprahnutými pahorkami bez akéhokoľvek náznaku vegetácie či známky života, a názov miesta je v písme, ktoré neviem rozlúštiť. Ale aj táto enigmatická pohľadnica ma nesmierne potešila. Môj známy, pomyslel som si, túto zásielku nechal na hotelovej recepcii, hodil do poštovej schránky alebo ju odniesol na miestnu poštu, a potom sa vydala na záhadnú a podľa všetkého veľmi […]

To, že v severnom Srbsku nečakane zatkli Ratka Mladiča, bosniansko-srbského generála, obvineného z masakry v Srebrenici roku 1995, je výborná správa. Ako v srbskej televízii povedala matka syna, ktorý zahynul v Srebrenici: Spravodlivosť je pomalá, ale nakoniec príde. Veľkou otázkou je, prečo srbskej vláde trvalo tak dlho, kým ho zatkli, pretože ťažko uveriť, že tajné služby celkom stratili jeho stopu po tom, ako stratil ochranu armády. Ako som povedal už pred rokom, zo série nedatovaných videofilmov jasne vyplývalo, že Ratko Mladič napriek tomu, že bol jedným z najhľadanejších mužov sveta, sa voľne pohyboval, hral pingpong, otváral fľaše šampanského, pripíjal si […]

Veľké i malé mestá krížom-krážom po celých Spojených štátoch zatvárajú verejné knižnice alebo redukujú ich otváracie hodiny. Pre niekoľkými dňami som sa dočítal, že v Detroite hrozí, že zatvoria všetky pobočky a v Denveri polovicu: v dôsledku týchto rozhodnutí stovky zamestnancov istotne prídu o prácu. Keď spočítame americké rodiny, ktoré nemajú počítače alebo si nemôžu dovoliť platiť za prípoj na internet a jediný prístup k inzerátom na pracovné miesta majú cez knižnice, následky budú ešte zúfalejšie. Občania sú z týchto rozhodnutí nešťastní, nešťastní sú aj primátori, ktorí sú nútení ich robiť. Ale v situácii, keď niet peňazí na opravu ciest a chodníkov, keď prepúšťajú učiteľov, […]

Nový americký pesimizmus. Máme sa smiať či plakať? Už sa ani nepamätám, kedy som sa naposledy stretol s naozaj optimistickým postojom k budúcnosti Spojených štátov. Nerátam politikov, investičných bankárov a generálov, keďže majú v pracovnej náplni podávať povzbudivé hlásenia o všetkom od našej upadajúcej ekonomiky až po naše samovražedné vojny, ani všakovakých narcisov, ktorí si zvykli zatvárať oči pred útrapami svojich rodákov. Otvorení prorokovia pohrôm boli ešte donedávna skôr zriedkavou odrodou medzi mojimi priateľmi a známymi. Keďže väčšinou patrili k staršej generácii, ktorá má za sebou nadmernú dávku tragédií a sklamaní, zdalo sa nám, že ich pochmúrny svetonázor sa na zbytok ľudstva nevzťahuje. Kedysi sa bežne vyskytovali […]

Mnohí si kladú túto otázku. Stručnú odpoveď však nikto nepozná. Ale, to nemôže byť pravda, hovoríte si. Čítali ste množstvo básní o básnikoch, ako sa prechádzajú po lesoch, kotúľajú v sene či dokonca absolvujú turistickú prehliadku pekla. Áno, je to tak. No napriek tomu si básnici málokedy vyzujú papuče, aj keď bojujú vo vojne. Nie je Homérova slepota potvrdením mojej tézy? Stavil by som sa, že všetky výpovede očitých svedkoch o tom, ako sa Gréci a Trojania navzájom vraždili, všetky úžasné dobrodružstvá, čo Odyseus zažil keď križoval Stredozemné more, si Homér vysníval kým čakal, že mu manželka podá obed. Iste, mnohí básnici to nechcú priznať. […]

„Každý, kto rozmýšľa, je nešťastný,“ hovorí Sergej Dovlatov v jednej zo svojich poviedok. Niektoré vrany krákajú celý deň, iné nemajú čo povedať. Vidím jednu z nich, ako sa kráča hore-dolu po mojom trávniku ako Hamlet po scéne. Trápi ju akýsi neriešiteľný problém, dačo, z čoho sa vrana nevie sama vysomáriť.  Ale zrejme jej to stojí za pokus, napriek randálu, čo robia jej príbuzní, čo jej poletujú nad hlavou, akoby cesta, nad ktorou majú dozor, nebola posiata len popadaným lístím a škvrnami ľadu, ale aj zvieratami, čo čerstvo prešli autá. Tajomný pocit Keď sa ľudia sťažovali na krutú zimu, môj nebohý otec, ktorý vždy […]

Nedávno som pri upratovaní pivnice narazil na staré číslo The New York Times z 13. apríla 1990. V titulkoch na prvej strane sa píše, že Východní Nemci sa ospravedlnili za zločiny nacizmu, Američania hľadajú výhovorky, prečo sa nechcú zúčastniť sčítania ľudu, prezidentovi Georgovi Bushovi zistili v oku začiatok zeleného zákalu a kto získal Pulitzerovu cenu. Centrá miest sú plné opustených budov, prázdnych výkladov obchodov. Zdá sa, že jediné, čo prekvitá sú zástavárne. Vnútri čísla sú články o sovietskej armáde, nespokojnej s prezidentom Michailom Gorbačovom, lebo zrušil vedúcu úlohu komunistickej strany; o dvadsiatich rodinách ortodoxných Židov v Jeruzaleme, ktorí sa presťahovali do domov v kresťanskej štvrti Starého mesta, čo vyvolalo […]

Nikoho zvlášť neprekvapilo rozhodnutie Medzinárodného súdneho tribunálu, že vyhlásenie nezávislosti Kosova roku 2008 bolo legálne. Dalo sa tiež očakávať, že pre srbskú vládu, ktorá kosovské vyhlásenie súdne napadla a do poslednej chvíle verila, že vyhrá, toto rozhodnutie príde ako šok, zatiaľ čo Albánci v Kosove ho privítajú. Rozhodnutie súdu však jednoducho len potvrdilo neveľmi spochybňované tvrdenie, že v medzinárodnom práve nie je zakotvený žiaden „zákaz vyhlasovať nezávislosť“; takéto vyhlásenie môže vydať každý, komu sa zachce. Zaujímavé skôr je, že súd sa nevyjadril k otázke, čo bude ďalej – či už medzinárodné spoločenstvo nový štát uzná či nie – a opatrne sa vyhol […]

Zvláštny súd v Haagu pred týždňom odsúdil dvoch príslušníkov bosnianskosrbskej armády za genocídu, ktorej sa dopustili v Srebrenici roku 1995. Ratko Mladić, ich veliteľ, ktorého svet pokladá za strojcu tohto zločinu, je však naďalej na slobode. Dobrá skrýša O Ratkovi Mladićovi nepočuť od senzácie, akú vyvolali domáce videá, ktoré vlani odvysielala bosnianska televízia. Snímky neboli najnovšieho dáta, no najhľadanejší muž sveta sa na nich voľne pohybuje, hrá ping-pong, otvára šampanské, pripíja si s priateľmi, húpe na kolenách vnúča, obdivuje krásy prírody, ba aj plače na pohrebe. Napriek tomu, že v Belehrade jedna vláda za druhou už roky sľubuje, že ho v najbližšom čase zatknú a napriek intenzívne […]