Foto: Michal Korta
Hrdinovia Sienkiewiczových Križiakov hovorili po goralsky. Spisovateľ zjavne zdieľal názor svojich súčasníkov, že Gorali sú tí etnicky najrýdzejší Poliaci. Ich dialekt a kultúra si zachovali akúsi nedotknutú prapoľskosť. To, že sú aspoň čiastočne potomkami potulných pastierov z Balkánu, z rumunských Karpát, nikomu nevadilo. Nie je vylúčené, že v tom čase táto skutočnosť nebola všeobecne známa. O samotných Goraloch ani nehovoriac. Všetci tí ich bačovia, bryndze, žinčice a valasi pochádzali skôr z rumunčiny alebo dokonca aj z taliančiny, no to už nikto nahlas nespomínal. Len skúste povedať Goralovi, že je Rumun.
Samotní Gorali – mimoriadne podnikavé a zďaleka nie na hlavu padnuté plemeno – na tento mytologický dopyt okamžite zareagovali. Stali sa dvojnásobne goralskými, superpoľskými a ešte malebnejšími, aby sa čo najlepšie predviedli v očiach meštiakov, túžiacich po silných dojmoch. Dojmoch národných ako aj etnografických. Dá sa povedať, že Gorali začuchali konjunktúru a vytvorili jedinečnú národnú značku. Neopakovateľný brand. A hoci ju vyrobili predovšetkým na základe projektu zvonka, využili v nej množstvo domácich prvkov, čiže všetky tie krpce, parenice a zbojnícky kolorit. V našej krajine niet inej skupiny, ktorá by predstavovala tak dokonalú zmes reálnej existencie s mytologickým a estetickým projektom. Gorali sú istým spôsobom fikciou, ktorá sa stala silnejšou než realita. Dostali šancu a koncom 19. storočia ju majstrovsky využili. Talent sa však dedí.
Začína sa to už o niekoľko kilometrov skôr. S krajinou sa deje čosi čudné. Poľsko je bezohľadné, prinútilo nás zvyknúť si na všeličo, no kdesi medzi Šaflármi a Bielym Dunajcom sa človek neubráni pocitu, že vstupuje do ešte poľskejšieho Poľska, do dvojnásobného, trojnásobného Poľska, do Poľska hard. Stupeň vizuálnej zasratosti popri ceste č. 47 evokuje plánovanú, cielene a precízne naplánovanú vraždu, spáchanú na krajine, vraždu na zázraku sveta, ktorý sme dostali do daru. Za dobrého počasia v diaľke vidieť hory, tých pár či pár desiatok skutočne skalnatých štítov, ktoré nám osud či dejiny uštedrili, aby sme ich mohli obdivovať a ukryť sa v tieni ich krásy. My sa však na ne musíme pozerať cez obskúrny prízrak, cez ten neopísateľný bordel, porozkladaný na jednej i druhej strane cesty. Takto sme si predstavovali veľký svet a tak sme si ho aj postavili: z drôtu, profilovej ocele, krytiny, preglejky, farby, plechu a umelej hmoty. A teraz sa vezieme po akejsi nedonosenej Doline Jóšafata a zrenice nám krvácajú zo všetkých tých zaliečavých táranín, z toho dotieravého chválenkárstva, že byty, že koliby, že zbojnícke, že klobásky po 6,50, a tam len po 5,00, že pajntbol a sralbazén, že spodky, že ohrady, že soľná jaskyňa, že jama z hovna, že také, hentaké, ovaké, meter po metre, plachta za plachtou, výveska za výveskou, lákadlo za lákadlom, banner taká jeho mať za bannerom kam až oko dovidí, bezmedzná ponuka, nekonečnosť spokojnosti a uspokojenia.
A potom prichádzame do mesta, do ktorého kedysi putovali najlepšie hlavy éry (ktoré to mesto vlastne do istej miery vymysleli), odstavíme niekde auto a vyberieme sa na hlavnú ulicu. Žiadna ulica tam však nie je. Je tu len pokračovanie cesty č. 47, ibaže bez aut. Farebného smetia je tu viac, lebo sa zhutnilo, skvapalnilo a steká po múroch, po okenných tabuliach, po stromoch, strechách, schodoch, plotoch, po všetkom. Všetko je tým malomocenstvom zakryté. Tým kuraťom po 5,60, tou hudbou od 20.00 do 22.00 a tým čímsi tretím zadarmo.
Pretože talent neprepadne. Talent sa dedí a prispôsobuje sa potrebe. Pred takými sto rokmi vznikla potreba národnej identity, prikorenenej etnografickou exotikou. Teraz túžime po splnení všetkých snov – najmä tých po 7,50 alebo 9,99, pretože je to tak na celom svete, dobre to vieme a konečne do toho sveta patríme. Najmä na úpätí najkrajších hôr na najškaredšom mieste štátu a medzi jeho obyvateľmi, najpodnikavejšími na celom svete.