V historickom kalendári Slovenska je zopár dátumov, ktoré nevedia, ako sa majú tváriť. Na jednej strane tam evidentne patria. Na druhej strane, vzťah spoločnosti k nim je zložitý. Nejednoznačný. Protirečivý. … zbabelý. A tak sa nám mstia. Namiesto toho, aby pomáhali budovať pocit identity, traumatizujú našu historickú pamäť a podkopávajú sebavedomie krajiny a jej obyvateľov.
Takýmto dátumom je aj 14. marec. Bolo by lepšie, keby vôbec nebol? A keď nie, tak kde? V historickom kalendári? V dejinách Slovenska? Lenže on bol. A je. Aj tam, aj tam. Dejepis hovorí, že sa to stalo takto: 13. marca 1939 povolal Adolf Hitler do Berlína Jozefa Tisa a Ferdinanda Ďurčanského. Ponúkol im vyhlásenie samostatného štátu výmenou za rozbitie ČSR. V opačnom prípade bude slovenské územie Česko – Slovenska rozdelené medzi Maďarsko a Poľsko. Slovenský snem v Bratislave 14. marca bez hlasovania vyhlásil slovenský štát. Jozef Tiso sa stal prvým predsedom vlády samostatnej republiky.
Bolo by smiešne, keby sme z tohto javu obviňovali dejinné udalosti prítomné v našom aj tak ešte stále dosť riedkom historickom kalendári. Teda v tej jeho časti, ktorú sme si už ako-tak osvojili. Napriek tomu to robíme. Krivo zazeráme na väčšinu pamätných dní a štátnych sviatkov. Raz jedni, raz druhí, vlastnej histórii nevieme prísť na meno. Druhý najrozšírenejší postoj je túžba škrtnúť ich. Takýto postoj je práve taký smiešny, ako pochopiteľný. Silou školského príkladu nás usvedčuje z toho, že sme, ako spoločnosť, pričasto náchylní podliehať detinským záchvatom snivého prístupu ku skutočnosti, pre ktorý je také typické, že želanie je otcom myšlienky.
Nie je jednouché pohľadať účinné slová zoči-voči nepriestrelnej logike nacionalistov. Sú takí hrdí na tento dátum! Zo zorného uhla, pod ktorým túto udalosť vidia oni, majú to, čomu tak radi hovoria historická pravda. Okrem toho im imponuje ideológia, na ktorej toto štátotvorné gesto stojí. Bola to ideológia neznášanlivosti a totalitarizmu á la fašizmus. A tu sa začína toto výročie problematizovať. Aké teda bolo? Hrdinské? Márne? Zločinné? Škodlivé? Užitočné? Asi sa nezhodneme. Dnes ešte určite nie.
Nebezpečenstvo totalitného myslenia spočíva v tom, že sľubuje „konečné riešenie“. Prakticky akejkoľvek otázky. Má recepty na sociálnu biedu, národné sebauvedomenie, Sľubuje blaho pre všetkých. Lenže to vôbec neznamená, že každému. Namiesto rešpektovania plurality východísk a prístupov ohlupujú jeho nositelia seba aj svojich dychtivých poslucháčov prísľubom jediných správnych odpovedí na protirečenia doby.
Uniformy sú pre totalitné a intolerantné myslenie symptomatické. Tie v roku 1922 dali dohromady Mussoliniho chlapcov, frustrovaných veteránov z Prvej svetovej vojny, v roku 1933 národných socialistov v Nemecku. A aby sme nezabudli na rok 1917 a všetky jeho ozveny po celom svete. Maova kultúrna revolúcia v Číne sa odohrávala v montérkach, čo je teda už naozaj vulgo esencia uniformy. Uniformy československého Víťazného februára ´48 boli šedivé, až do tej miery, že sa ich nositelia zlievali do neidentifikovateľnej masy. Súdruh milicionár bola vždy veľmi problematická figúra. Dalo sa mu veriť len potiaľ, že mohol na pleci nosiť nenabitú pušku z vyradených vojenských zásob. Ale ľudové milície – to už bola pozoruhodná autorita. Keď vmašírovali do ulíc, šla z nich hrôza. Pamätáme sa ešte, ako sme sa v decembri 1989 obávali, že budú povolané na rozohnanie generálneho štrajku? V čom bola ich sila? Veď tie pušky mali naozaj nenabité…
Čo ponúknuť novodobým romantikom s prebúdzajúcim sa pocitom vykorenenosti rozjatreným túžbou patriť do hniezda, z ktorého by mohli načerpať sebavedomie a silu, ktoré tak bytostne potrebujú? Čím ich vybaviť na boj proti pocitu márnosti a rozplynutia sa v anonymných prúdoch globalizmu namiesto lacných hesiel a ohlupujúcich pseudomýtov? Je to škoda, že nám chýba bohatá mýtotvorná vrstva kultúrnej pamäte. To, že ju supluje úsilie o zámernú tvorbu mýtov, je však škoda tisíckrát väčšia. Lebo aj v tomto prípade platí, že želanie je otcom – spoločenskej objednávky. Z útržkov histórie si snaživo lepíme imitáciu dejín. Výsledok však nevypovedá o tom, akú máme minulosť, ale o tom, kto ju zliepal. A prečo. Je to pochabá a primitívna snaha. Keď sa spojí s osobnou frustráciou aktivistu, ktorý sa vydal na skusy ďaleko za hranice faktov, rozpor medzi jeho túžbami a realitou je priveľký na to, aby ho múdro zvládol. Lebo čo je múdrosť? Schopnosť správne používať rozum. Lenže ten je, chudák jeden uniformovaný, permanentne ohlušovaný dupotom čižiem, ozvenou skandovaných hesiel a revom svojich ideových vodcov.
Čo s tým? Poďme sa o tom porozprávať… Precíznosť formulovania postojov je úplne iná v režime monológu, než v polohe dialógu. Verejné vystúpenia aktivistov nacionalistických zoskupení, či fašizmom fascinovaných fanklubov, pochody a demonštrácie sú len znásobením monológov ich ideových vodcov. Sú ozvenou vystúpení ich ideologických vzorov z minulosti. Súdnemu človeku pripadajú smiešne? Svojou okázalosťou, rituálnosťou a argumentačnou bigotnosťou pravdepodobne áno. Práve v tom spočíva ich nebezpečenstvo. V konečnom dôsledku primitívnosť ich prejavov, papagájovanie naučených hesiel a postojov, uhrančivý – lebo primitívny, rytmus pochodujúcich čižiem, či skandovania, majú za úlohu učičíkať zdravý – rozumej kritický rozum nielen u prizerajúcich sa, ale hlavne u účastníkov rituálov zasvätených totalitarizmu. Prebúdzajú najnižšie city, aby dosiahli najvyššie ciele. Ovládnutie životného priestoru je jedným z nich. Vlastne jediným, ak si uvedomíme, že totalitné ideológie považujú za sféru svojho vplyvu aj dušu a myseľ človeka.
Čo teda robiť, keď vidíme ulicami pochodovať uniformy odkazujúce svojimi insígniami a strihom na totalitné režimy? Zorganizovať niečo podobné živené odvolávaním sa na tradície demokracie, humanizmu a slobody a stretnúť sa s nimi? Kde? Na najbližšej križovatke… dejín? To z povahy zdrojov demokracie a humanizmu jednoducho nie je možné. Pomôže vložiť im „kvetiny do hlavní“? Na chvíľu azda…
Dnes sa, chvalabohu, nenachádzame v situácii, že by bolo potrebné stať sa mučeníkom kvôli verejne prejavenému názoru. To však neznamená, že verejne prezentovať postoje založené na vecnej analýze našej histórie je menej potrebné. Nechcem, aby to vyznelo ako zvyšovanie si vlastnej dôležitosti, ale predsa mi len nedá ostať ticho, keď vidím, že moji „názoroví protivníci“ neváhajú vyjsť do ulíc. V uniformách, v pochodových formáciách a s jasným cieľom. Nie v horizonte dňa, ktorý sa rozhodli využiť na zvýšenie spoločenského dosahu svojho počínania.
Desí ma predstava dobrovoľníka v uniforme. Ochromuje ma jeho uvažovanie. Ráno si oblečie uniformu, vpochoduje do ulíc a neprestane, kým nebudeme v uniformách pochodovať všetci. V jeho uniforme. Kým si nebudeme všetci a každý myslieť a hlavne nahlas hovoriť to, čo je dnes považované za kultúrnu kuriozitu, operetne kostýmovaní nacionalistickí nadšenci nepoľavia. Možno to vyzerá, že preháňam, poháňaný vlastnou fantáziou, lenže bohužiaľ to také jednoduché nie je. Naposledy to začalo dekadentne sa tváriacim mašírovaním pod jednotne vyšívanými fangličkami na Rím, potom na Berlín a skončilo to Druhou svetovou vojnou. Vlastne neskončilo, prišla studená vojna… A dnes sa zase raz zdá, že „koniec dejín“ je v nedohľadne.
Cieľ stanovený pre ten deň splnili už len tým, že si ich verejnosť všimla. Hovorím o cieli, v ústrety ktorému kráčajú. Rezko, odhodlane, nekomplikujúc si plán pochodu mnohohlasom. Kráčajú za cieľom takým jasným a žiarivým, ako len preludy dokážu byť. Chcú nám dobre. Všetkým. Aj za cenu likvidácie každého, kto sa im postaví do cesty. Na našom území sa takéto sily dali do pohybu práve 14. marca 1939. Nastráž! Nestraš!! Nestraším. Ale ani sa nechcem nechať strašiť.