Chcieť ľúbiť nesmrteľného / Esej

Nacionalizmus je v krajine, v ktorej žijú najrôznejšie národnosti, cestou k rozpadu krajiny. Tá sa ocitá v úplnej izolácii, stráca posledných spojencov. Ako tu rozlišovať rusofóbiu a rusofilstvo?

S Ruskom sa v poslednom čase stalo čosi čudné. Prestalo rozlišovať dobro a zlo. Fascinované starou myšlienkou svojej národnej nadradenosti si nárokuje neomylnosť a žiada, aby túto neomylnosť  uznali iné krajiny od Spojených štátov až po Ukrajinu. No ak právo na pravdu Sovietskeho zväzu bránila na celom svete známa ideológia, zameraná na komunistický raj na Zemi, tak terajšou ideológiou sa stala ideológia sibírskej ropy a plynu, sila pravovernej ruskej duše, no a okrem toho pravoslávne hodnoty spolu s raketami.

Z diaľky to vyzerá ako nebezpečné blúznenie, vo vnútri krajiny to vzbudzuje protikladné city – hrdosť u tých, čo súhlasia s mocou, a u tých, čo s ňou nesúhlasia, hnev. Ak sa človek pozrie na situáciu v našej krajine dostatočne triezvo, musí uznať, že bez ohľadu na to, že Rusko v období vysokých cien ropy relatívne zbohatlo, máme ešte čo robiť (napríklad postaviť aspoň slušné cesty), ak si chceme robiť nárok byť jednoducho len normálnou civilizovanou krajinou.

Smrť hrdinky

V Moskve sa v polovici zimy odohralo politické zemetrasenie: vari nedávna dvojnásobná vražda mladých opozičníkov nie je potenciálnym spúšťačom krvavého občianskeho konfliktu? Ruská spoločnosť, navyše rozohriata aj finančnou krízou, sa prudko polarizuje, rozbíja na nezmieriteľných nacionalistov a obrancov všeľudských hodnôt. Mocenská špička sa ponorila do mlčania. Uznávam, z kvantitatívneho hľadiska je nacionalistov viac a mnohí cítia ešte „vlasteneckejšie” ako sama vláda, takže niektorí predstavitelia osvietenej triedy sú toho názoru, že je už lepší Vladimir Putin než fašistické šialenstvo, no kvalita ľudí podľa môjho názoru zostáva na strane demokraticky naladenej časti inteligencie a mládeže.

„Chcem byť nesmrteľná a ľúbiť nesmrteľného,” napísala si do svojho blogu Nasťa Baburovová, mladá ruská novinárka s napuchnutými, polodetskými perami. Keď som stál pri jej hrobe na panychíde v Moskve, myslel som na to, že zamaskovaný vrah, ktorý zastrelil dvadsaťpäťročné dievča v samom strede mesta, neďaleko katedrálneho Chrámu Krista Spasiteľa, nemieril ani tak na ňu ako na budúcnosť Ruska. Keď som si čítal jej osobný blog, poznámky jej kolegov, keď som sa rozprával s dekanom fakulty žurnalistiky, jasne mi to došlo: Rusko potrebuje presne takýchto mladých ľudí. A že my ich chvalabohu máme, a… čím bola Nasťa. Nasťa odvážne vystupovala v tlači proti svojim rovesníkom a ich nacistickým či polonacistickým názorom. Nedávno bola vo Švédsku a vrátila sa povzbudená slobodnými možnosťami európskej civilizácie.
Nasťa zahynula ako hrdinka. Podľa všetkého sa vrhla zadržať človeka, ktorý zabil jej spoločníka, známeho tridsaťštyriročného advokáta Stanislava Markelova, čo dôsledne obhajoval obete zvole moci. Na maličkej ruskej trikolóre, pripevnenej k múru budovy, pri ktorej ich zastrelili, som uvidel nápis: „Zahynuli za slobodu Ruska.” To sa píše len v čase vojne. To sa píše vtedy, keď nám slobodu vzali.

Stupeň podlosti

Myslel som si, že po vražde Anny Politkovskej v októbri 2006 sa Rusko pokryje červenými fľakmi – zabiť ženu, novinárku, za články o vojne v Čečensku sa mi vtedy zdalo ako najvyšší stupeň cynizmu a podlosti. Ale stalo sa čosi iné: prišlo obdobie ospalej politickej apatie, ako keby sa svedomie v Rusku zmenilo na okrajový jav, vlastný len hŕstke ochrancov ľudských práv. Namiesto svedomia prišla nenávisť k „zradcom Ruska” – moc pootvorila nacionalizmu dvere do spoločenského života a on doňho vtrhol s volaním „Rusko Rusom!”

Nacionalizmus je v krajine, v ktorej žijú najrôznejšie národnosti, kde popri pravosláví ľudia vyznávajú islam, budhizmus, judaizmus, očividnou cestou k rozpadu krajiny. Napriek tomu však prekvitá – opiera sa o protizápadné, antiliberálne vyhlásenia moci.

Rusko sa ocitá v úplnej izolácii, stráca posledných spojencov. Ako tu rozlišovať medzi rusofóbiou a rusofilstvom?

Skoro až rituálne vraždy študentov a gastarbajtrov z rôznych bývalých sovietskych republík a mlátenie vôbec akýchkoľvek cudzincov mladými ľuďmi s vyholenými lebkami, ktoré sa teraz stalo takmer každodenným javom ruského života – čo to je? Je to rusofilstvo?

Misky váh

Okrem toho, akosi sa vždy stane, že misky váh zľutovania moci sa priklonia výhradne na stranu tých, čo majú blízko k podobným predstavám o rusofilstve, napríklad na stranu nedávno podmienečne prepusteného plukovníka Budanova, násilníka a vraha mladej Čečenky. To sa vzbúrilo ešte aj oficiálne promoskovské Čečensko! Ale aj keď sa osemdesiat známych postáv kultúry nedávno snažilo otvoreným listom prezidentovi Medvedevovi zastať tehotnej ženy Svetlany Bachminovej, ktorá sedí vo väzení v súvislosti s kauzou Jukos, podmienečného prepustenia sa stále nedočkala.

A Nasťa a jej protestujúce vedomie, Nasťa, ktorá bojovala za príťažlivý obraz Ruska vo svete – to je rusofóbia? Keby som bol na mieste pravoslávnych archijerejov, úbohú Nasťu by som skôr vyhlásil za svätú než za nepriateľa Ruska, ale aj naša cirkev si rusofóbiu a rusofilstvo občas pletie.

Text vyšiel v anglickom preklade v denníku Interntional Herald Tribune.