Charles Darwin je považovaný za korunného svedka neoliberálnej ideológie: prežije silnejší. Jeho koncepcia prírody však dáva tie najlepšie argumenty práve proti trhovým radikálom.
Čo sa môžeme naučiť od Charlesa Darwina o terajšej kríze neoliberálnej ideológie trhu? Pokiaľ ide o konkrétne hospodárske mechanizmy: nič. Samotný Charles Darwin píše v liste Karlovi Marxovi, v ktorom mu ďakuje za druhé vydanie Kapitálu, ktoré mu autor poslal, s poznámkou, že ekonómii, žiaľ, veľmi nerozumie, a tak nemôže jeho analýzu kvalifikovane oceniť.
Veľké nedorozumenie
Z hľadiska ideológie sa však zaoberať Darwinom vyplatí. Práve teraz. Pretože v rozpore so zaužívaným predpokladom Charles Darwin dáva argumenty proti neoliberálnej ideológii. Aj napriek tomu, že všade, kde sa kapitalizmus bez zábran činí a vzťahy konkurencie stupňuje doslova až do boja o prežitie, prichádzajú neoliberáli s Darwinom ako svojím korunným svedkom. Táto súvislosť totiž spočíva na veľkom nedorozumení. Jednoducho si spojili spoločenské pomery kapitalizmu laisser-faire, ktorý za Darwinovho života vládol, s jeho teóriou.
Aktuálny príklad tohto osudného nepochopenia nám dáva biologička a laureátka Nobelovej ceny Christiane Nüsslein-Vollhardová. Vo svojom príspevku k darwinovskému roku oznamuje, že „príroda funguje svojím spôsobom ako kapitalizmus”. To sa dá jednoduchým spôsobom vyvrátiť – pomocou Darwinovej teórie „konštatovania rozmanitosti”.
Vezmime si náhodne zostavenú skupinu ľudí, povedzme z obyvateľov nemeckého Frankfurtu nad Mohanom. Pozrime si ju z hľadiska variability veku, fyzickej veľkosti a príjmov. Ani u jedného zo skúmaných parametrov nenájdeme také veľké rozpätie medzi najvyššími a najnižšími hodnotami ako u príjmov. To však s prírodou ani trochu nesúvisí – na rozdiel, napríklad, od veku. Obrovská nerovnosť v ľudských spoločnostiach je len dôsledok kapitalistického systému, nie prírody či jej potrebných nerovností.
Pod kontrolou
Aby sme mohli správne posúdiť túto diferencovanosť a jej účinky na spolužitie v rámci spoločnosti, musíme najskôr desakralizovať vlastné myslenie. To znamená nehľadieť na rozdiely v príjmoch ako na Bohom či prírodou dané, ale ako na rozdiely dané ľuďmi. Práve to sa môžeme naučiť od Darwina.
Charles Darwin je totiž podnes tým najdôslednejším desakralizátorom prírody – a tým aj ľudského spoločenstva. Presvedčivo popiera akúkoľvek predstavu o stabilite, akúkoľvek myšlienku o pokroku a akúkoľvek logiku vytyčovania cieľov ako základu prírodných dejov. Namiesto toho ukázal, ako sa príroda vyvíja a mení: permanentne a bez ustania, ale nevyvíja sa smerom k pokroku a nehojdá sa v kyvadlovej rovnováhe. Robí si, čo chce – respektíve čo jej účastníci za im daných vonkajších okolností dokážu. Ani viac, ani menej. Charles Darwin je presvedčený, že prírodné deje nikto neriadi a nikto o nich nemôže mať suverénny prehľad. „Neviditeľná ruka”, ktorá všetko riadi, neexistuje.
„Ale veď presne to tvrdí aj neoliberalizmus o trhu!” zvolá teraz zľahka podráždený prívrženec Michela Foucaulta. „Dobre,” dalo by sa odpovedať. Liberalizmus a neoliberalizmus neveria na suveréna, vládcu, ktorý by dianiu na trhu rozumel, a dokázal ho tým pádom ovládať, a teda aj plánovať. To dokáže len takzvaný trh sám.
Táto teória však korení v hlboko sakrálnom presvedčení: nad trhom či v trhu sa totiž u mysliteľov liberálnej ekonómie vznáša oná „neviditeľná ruka”, ktorá má akýmsi svojím spôsobom fungovanie trhu pod kontrolou. Nie je síce viditeľná ani pochopiteľná, ale musíme s ňou počítať, inak bude všetko len horšie. Tento názor zastáva aj ekonóm a hlavný ideológ neoliberalizmu Friedrich von Hayek. Hayek však nikdy nesľuboval, že ak bude vládnuť len trh, bude nám lepšie. Hovoril: keď sa pokúsime ho regulovať, vymkne sa zo svojich koľají – a všetko sa len zhorší.
„Neviditeľná ruka” je myšlienková a pojmová figúra, ktorá je v textoch zakladateľa liberalizmu Adama Smitha približne rovnako dôležitá ako myšlienka „ekonomiky prírody” u Darwina.
Nadbytočný počet
„Ekonomiku prírody” nevynašiel Charles Darwin, je to jedna z predstáv 18. storočia. Veda zaregistrovala, že napríklad zajace produkujú oveľa viac potomkov než je počet dospelých jedincov. Predpokladalo sa, že nadbytok potomkov je čosi ako daň prostrediu, ktorú zajace platia orlom, líškam či vlkom, aby aj ony mohli žiť. Rovnako sa vysvetľovalo vymieranie niektorých druhov: ak niekde zanikali zvieratá alebo rastliny, na inom mieste vznikali iné formy. Celkový súčet stále zostával rovnaký.
S touto predstavou Charles Darwin dôkladne skoncoval, keď dokázal, že predpokladaný rovnovážny stav prírody neexistuje. Že príroda sa vyvíja zásadne nepravidelne a nevypočítateľne. Nadbytočný počet potomkov u mnohých živočíchov teda nie je žiadnou daňou iným živočíchom, ale princíp na všetky strany bujnejúcej prírody.
Ak to podmienky dovoľujú, môžu do fázy dospelosti dorásť všetci potomkovia. No živočíchy musia spravidla čeliť podmienkam, ktoré bránia ich bezhraničnému šíreniu. Môžu to byť klimatické pomery, ponuka potravy, dravci alebo jednoducho len pritesný životný priestor. Pre Darwinovo ponímanie prírody je však rozhodujúce, že podmienky brzdiace alebo podporujúce život, ktoré ako celok zhrnul v termíne „prirodzený výber”, nie sú vo vnútri, ale mimo organizmov. Musia žiť v pomeroch, ktoré sú im dané a pri hrozbe zániku sa prispôsobiť. Preto pre Darwina život nemá veľa spoločného ani s výkonom. Všetko, čo žije, je už tým, že to žije, prispôsobené. To, čo prirodzený výber odmieta, vôbec nepríde na svet.
Ale ak fakt, že nejaký organizmus žije, stačí na legitimizáciu jeho existencie, potom sa vôbec nedá Darwinom zdôvodniť, že by prirodzenému výberu nejakým spôsobom slúžilo, keď živočíchy umierajú predčasne. Naopak: Darwinovmu chápaniu prírody sa blíži celkom iná morálka, protichodná voči neoliberalizmu: prirodzené by bolo meniť životné podmienky tak, aby všetky živočíchy nachádzali svoje miesto a možnosť vývoja.
Z tohto pohľadu je vzorec boja o existenciu vo svojich účinkoch zrejme touto najstrašnejšou mylnou formuláciou Darwina. On ju totiž myslel ako metaforu a nie ako ideál boja na liberálnom trhu: neoliberalizmus je skrz-naskrz umelá záležitosť. S procesmi v prírode nemá nič spoločné.