Jacek Dehnel pripravil štyri hádanky pre čitateľov Polityky – pastiše literárnych štýlov svojich literárnych kolegov.
Foto: Peter Župník
Čítanie kníh nie je nevinná ani beztrestná činnosť. Čím viac a čím dlhšie človek číta, tým viac filtruje to, čo vidí cez to, čo videli a rozprávali iní. Snáď najviac na cestách, pretože tam oko nachádza najviac nového a hľadá vzor v dačom skôr poznanom. Bežíme si s P. večer po nábreží Hudsonu a akoby som za uchom počul:
Večer ma Dehnel núti behať, ale kde by som behal, on si behá a robí kolečká a ja sa prechádzam, a pritom sa opatrne rozhliadam okolo seba, lebo každý muž, ktorého stretnem sa mňa díva tak túžobne, akoby mi hneď chcel naliať najlepšej slivovice a zblížiť sa so mnou viac než slovanským spôsobom. A tak krivím pysk do grimasy, ako sa len môžem, pysk ma z toho bolí, masírujem si ho, ale neprestáva. Prešlo by odd slivovice, ale kde ju tu vezmem. Bývame totiž s Dehnelom v buzerantskej štvrti, vlastne buzerantiskej, lebo sú to všetko, jeden ako druhý, veľkí chlapi, buzerantiská. Všetci rovnakí ako klony, prekročili už hranicu tieňa, ale dávajú to na sebe znať, každý s hrudníkom ako sovietska pancierová loď, v tielku na ramienka, ponevierajú sa po štvrti ako vši po lone, a každý má psíka. Čím väčší hrudník, tým menší psík.
Tu klub, tam klub, všade samí ponevierači – a Dehnel beží, leje z neho potom, leje z neho predtým a mňa myká ako na výletnej lodi na Vltave, pyskom robím grimasy a rozmýšľam, čo asi robia s tými psíkmi, keď príde na vec? Vzájomne sa navštevujú s psíkmi? Možno majú pre psíky dáke izby alebo sexopsopatrovateľov (hádam nie opatrovateľky). Možno sa tu pre mňa nájde robota, Herr Rudnicki si tu možno dačo nájde. Mám nutkanie opýtať sa, ale nemôžem k nim predsa len tak podísť a spýtať sa: „Čo robíte so psami počas sexu?“, ešte vyfasujem po papuli, a ja už som si svoje zlízol, ďakujem pekne.
Po nábreží sa zakrádajú potkany a zo smetiarskych aut tiahne silný puch a spolu s ním slová ďalšieho prozaika:
Každé mesto má svoj vlastný smrad, typický pre seba, usadený, multigeneračný. S tým novým a umelým sa tu spájajú archaické arómy, známe z pravekých, predmestských čias. Iný je smrad Hamburgu, skladajúci sa s rybacieho bahna, zlievajúceho sa s ostrým zápachom kožených búnd srbských gatarbajtrov, a iný je smrad továrenských miest. Tu, v New Yorku, z čiernych vĺn, udierajúcich do hnijúcich čiernych stĺpov sa vznáša smrad prístavu, kde pristávali a pristali všetky národy, nomádi z celej zemegule: patrili k nim aj baníci z Bukoviny, aj sedmohradskí pastieri, z ktorých razilo baraním lojom a nitôčkami dákych kostolných kadidiel.
Ten smrad mi na rozdiel od navoňaných metropolí západnej Európy pripomenul, že mesto kedysi zapáchalo, bolo kloakou, kde morálny rozklad mal svoj náprotivok v hnijúcich útrobách rýb a kopách hnoja. Zastal som a vdychoval som pach blata, mora, smetí, unášaných vodou. Dopil som Jima Beama, ktorého som si kúpil za jednu z bankoviek 600-dolárového honoráru a zahodil som fľašku do vody. Na protest akéhosi domáceho som pokrčil plecami a povedal som: “Istern Jurop aj kam from.” Aj on pokrčil plecami, akoby rozumel.
Na druhý deň ideme nakupovať, a tam zas:
Prebudil som sa vo veľkom nepokoji, nevysvetliteľnom, snáď to súvisí s časovým rozdielom, či s akýmsi smútkom nevyjadreným, neutíšeným, smútkom po… ach, čo už. Večer je recepcia, ale dovtedy treba vybaviť záležitosti: majú tu vyberané vlnené ponožky, mimoriadne elegantné, z kvalitnej vlny. Pomyslel som si, že by som mohol pár priniesť Staškovi Filutzckému, ale Staško už predsa dávno zabudol na tie naše predvojnové stretnutia. Listy, listy temné a súčasne iskrivé, zhoreli na Kredytowej, a možno je to tak aj lepšie. Mesto je sklené, zakláňam hlavu, potom ma celý večer bolí krk. Hovorím o tom istej milionárke, je pobavená. Zvykla si.
Dolu ľudia, vulgárni, lebo celá táto Amerika ešte len vzniká, je ešte neotesaná, všetko je vo výpredaji, samá naháňačka, ale súčasne je to urastená rasa, ich ramená pripomínajú trochu Vikingov, aj tie široké sánky – no stáva sa tiež, že sa zľahka kolíšu, bude to možno dáky južný vplyv, sicílsky, ako vánok z Agrigenta, gde som s Leškom… ach, čo už… Vysokí, širokí. Sú aj ženy. Odrážajú sa v tých výkladoch, len nebo je rovnaké: v New Yorku, nad Sicíliou, aj nad ukrajinskou stepou.
Z nákupov je to len skok do Metropolitan Museum, a tam sa ozýva ďalší:
Vstúpili sme s J. do sály s gréckymi mramorovými sochami a zmocnil sa ma pocit, akoby som o tom nedokázal napísať báseň, akoby som sa to musel znovu naučiť: od farby kameňa, od tvarov, od – predovšetkým – svetla. Zdá sa, že som posledným básnikom, ktorý ešte chápe svetlo. Snáď ešte Ryszard Krynicki, snáď Stanisław Barańczak, ale asi nie, asi už len ja. Osamelý, tvárou tvár s tou mramorovou stenou – ktorá možno sníva o Duine a Rilkem, veru, jasne to vidím. No o gréckom sochárstve sa vôbec nedá uvažovať v izolácii od Stredozemného mora, ktoré prúdi našimi spoločnými európskymi žilami. Osamelý, lebo mi tu nikto nerozumie: Američania sa už dávno vzdali umenia, mladšia generácia mi závidí, že možno dostanem Nobelovku, liberáli proti mne intrigujú, aby som nedostal Nobelovku, konzervatívci by mi možno i dali Nobelovku, ale idú radšej na Eiffelovku.
V sále je zrkadlo – zaľúbil som sa do tejto miestnosti, do tejto steny. Na perách som pocítil soľ, soľ Stredozemného mora. Ale možno to bol zbytok ravioli z kafetérie múzea. Neporovnateľných s tými z Amalfi.
A takto to ide stále. Pokiaľ ide o mňa, som tu proste na dovolenke, pohľadnice neposielam.
Od redakcie: Úloha pre čitateľov. Uhádnite, ktorých poľských spisovateľov autor v pohľadniciach napodobňuje.