Aby bolo hneď na začiatku jasné, už to je do neba volajúca hlúposť, že v štáte, ktorý sa deklaruje ako demokratický, navyše multikultúrny, zložený z viacerých národností, sa vôbec politici starajú do toho, z akých učebníc sa majú učiť deti menšinového národa a riešia, či sa menšinový žiačik môže učiť zemepisné názvy vo vlastnom jazyku.
A keď sa navyše, tak ako na Slovensku, pokúsia prijať zákon, ktorý by priamo reguloval používanie maďarčiny a nepriamo aj jej všeobecné pravidlá, lebo väčšinové obyvateľstvo má pocit, že žitnoostrovský Slovák je „pomaďarčovaný“ tým, že jeho maďarský sused hovorí namiesto Dunajská Streda Dunaszerdahely a namiesto Vysoké Tatry Magas Tátra, potom takýto štát nemá čo hľadať na mape civilizovanej Európy.
Slovenský prezident Ivan Gašparovič odmietol podpísať zákon regulujúci používanie menšinových jazykov na školách. Iste, keby to bol odmietol na základe takejto úvahy, museli by sme konštatovať, že je to jediný normálny politik na Slovensku.
Lenže pán prezident vrátil zákon do parlamentu pravdepodobne preto, že sa bál, že jeho podpísaním by mu v prezidentských voľbách budúci rok prišiel o hlasy ešte skalopevnejších nacionalistov, ktorí by z nevedomosti alebo akejsi nepochopiteľnej vrodenej namyslenosti najradšej vyhnali zo Slovenska všetkých, čo hovoria iným jazykom ako oni.
Iste, Ivan Gašparovič si pre svoju trošku hungarofóbie nemusí chodiť k SNS. Svoju politickú nevzdelanosť zvykne maskovať povrchnými deklaráciami národného zanietenia. V tom sa ani veľmi nelíši od čvargy, pre ktorú je každá príležitosť zanadávať Maďarom do kuriev, dobrá.
Staňme sa však na chvíľu, trochu aj v šľapajach klasikov, prognostikmi a skúsme predpovedať možnosti ďalšieho vývoja. Podľa všetkých pravidiel a zvyklostí spomínaný zákon Ficov Smer, SMK a prípadne opoziční poslanci znova schvália. Pri tomto scenári budú aj Maďari celí, aj SMER sýty, a prezident si môže umyť ruky. Môže sa však stať, že Ficovci si vec medzitým rozmyslia, alebo že sa im bude zdať, že prezident nedá neposedným Maďarom zelenú, a tak iba pokrčia plecami a povedia: tak na dnes toľko, ostatné je na pánovi ministrovi. A ten bude mať zasa voľnú ruku.
V tomto prípade by Maďari a Slováci naďalej cerili na seba zuby: pošta by doručovala listy z Budapešti do Bratislavy od Gyurcsánya, Katalin Sziliovej, Zsolta Németha. Môže prísť zásielka aj z Ópusztaszeru, kde sa musela uchýliť Maďarská garda po svojom zrušení – napríklad zdobený konský postroj s árpádovskými pentličkami, predsa Slovenskej maďarskej koalície Pál Csáky znova zdôrazní, že kto nie je s nami, je proti nám. Jóška Berényi, podpredseda tejto strany a predkladateľ zákona spolu v niekoľkými pedagógmi a rodičmi spácha rituálnu samovraždu.
Ale karavána pôjde ďalej. Médiá to všetko napíšu, ukážu viackrát z každej strany. Kriticky a tvrdo, kde treba – spredu, zozadu, postojačky, poležiačky – budú posielať politikov, pedagógov a rodičov, kam chcú. Trebárs aj do hája. Až kým sa nevynorí nejaké ďalšie, nové svinstvo, a to bude ešte väčšie, a potom ďalšie, ešte väčšie a ešte väčšie a ešte väčšie.
Text vyjde v najnovšom čísle časopisu Listy.