Ak za mnou príde žena s otázkou: – Am I sexy? – bez rozmýšľania jej poviem „áno“. Jednoducho, tak som vychovaný. Nech sa necíti zle. Ale v okamihu, keď jej poviem „áno“, strácam záujem. Ba čo viac, začne ma odpudzovať. Nie, iste, môžem sa s ňou vyspať, ale len tak, bez veľkého nadšenia. Ženy, ktoré sa mi páčia, nekladú takú otázku. Tá otázka sa kladie v troch prípadoch. Kladie ju mladá hlupaňa, ktorá si prvýkrát v živote namaľovala pery krikľavým rúžom s leskom a pritom ním trošku ogebrila prsty. Alebo –je to otázka prostitútky, keď sa objaví v dverách bordelu nasvietená červeným svetlom. Keď sa už odtrhla od bordelového televízora, chce zo mňa vyžmýkať peniaze. Alebo – nakoniec, je to otázka starnúcej ženy, ktorej sa zmocní strach z veku. Viem, že vo výstrihu má povädnuté prsia, ale s ľútostivým úsmevom je ešte pripravená páčiť sa a zabojovať.
Ak dnes Poľsko kladie otázku – Am I sexy? – čím teda je? Ťažko si ho viem predstaviť s namaľovanými perami. Hoci pred tridsiatimi rokmi, v celkom inom historickom kontexte som v Poľsku stretával takéto „panienky“, a vôbec to neboli hlupane. Naopak, bolo to avantgardné dievčiny, priekopníčky sexuálnej revolúcie, so žiarivými očami, čo neskrývali svoje priania, a tie priania boli zvodné.
Páčili sa mi – vidím, že si protirečím, ale veľmi sa mi páčili: prvotriedne sa s nimi bozkávalo, kadečo si nechali hneď na prvýkrát, pravdupovediac, nechali si všetko, ako prvé s veselým mňaukaním vliezli človeku do nohavíc, ale potom, už nadránom, sme dlho rozoberali teoretické problémy a pritom sa odvolávali na argumenty súčasnej francúzskej filozofie: aký konkrétne typ sexu sa dá považovať za intímnejší.
To bolo mladé, rozpálené, bláznivé, odviazané Poľsko, ku ktorému sa evidentne hodil jej zakliaty priateľ Sovietsky zväz. Bol mocný, ale ťarbavý, hrozivý, ale pritom na smiech, a na jeho pozadí vyzeralo Poľsko ako oslepujúca kráska, čo nosila krátke sukničky, tancovala rock, v nedeľu sa v kostole modlila po neprespatej sobotnej noci. Mohla umrieť už pri pohľade na americkú zástavu.
Toto Poľsko už dávno neexistuje, pretože toto Poľsko sformoval idiotský nepriateľ, chvastavý „kacap“, a ten zhnil a rozpadol sa ako nos syfilitika. S nepriateľmi Poľsko strácalo aj slobodu a strácalo dušu, prišlo o množstvo krvi a teraz ho čaká boj so sebou samým – táto pre mnohých nepredvídaná vojna bude oveľa vážnejšia než všetky ostatné. Poľsko postihol zvláštny druh sovietizmu po tom, čo sovietizmus zmizol. Zrodil sa a zmohutnel grobiansky typ Poliaka – niektorí moji poľskí priatelia predpovedali jeho zrod už v sedemdesiatych rokov, čo znamená, že Poľsko má prorokov. Čosi podobné bolo aj v Sovietskom Rusku. Až po Stalinovej smrti, už za Chruščova, sa sformovalo monštrum – sovietsky človek: predrevolučné spôsoby prežili gulag, ale potom podľa genetických zákonov bytia vymreli.
Druhé Poľsko je ako prostitútka, čo sa ma pýta – Am I sexy? – býva dodnes v berlínskych bordeloch. To sú ženy, ktoré z najrôznejších dôvodov vybehli na Západ a ocitli sa na dne. Keď ich porovnám s dnešnými ukrajinskými prostitútkami, ktoré vytláčajú poľské kolegyne z tých istých bordelov, povedal by som, že je medzi nimi citeľný rozdiel. Ukrajinské prostitútky necítia pri práci žiadne výčitky svedomia, k svojej činnosti majú jednoduchý vzťah. Naopak, poľská prostitútka má zapálenú, zmrzačenú dušu. Tam kdesi v Legnici má dcéru alebo syna. Je to taká poloeurópska duša. Duša na križovatke. Je plná mravnej hystérie. Zažiadaná za peniazmi, vypočítavá, ale nedarí sa jej, neprirodzene sa smeje a hocikedy plače. Viete si predstaviť, aká je „sexi“? V starej Európe vyzerá skoro ako provinčná aziatka (čo už to len je, stredná Európa!), ukrajinským kurvám pripadá šibnutá. „Nebude zo psa slanina, ani z Poľska cudzina“ – heslo sovietskych turistov mi už dnes v historickej perspektíve nepripadá až také sprosté, ako sa mi kedysi zdalo. To ani nehovorím o tom, že Poliaci sú jediný národ, ktorý vládze piť vodku rovnocenne s Rusmi a potom sa pokúša spievať. Keď som trocha pracoval na univerzite v Los Angeles, všimol som si, že Američania vôbec nevidia rozdiel medzi Rusmi a Poliakmi. Čo je pravdaže, pre všetkých zúčastnených trápne.
Dnešné Poľsko sa však zrejme, aspoň pre mňa, zo všetkých najviac podobá na tretí typ žien, čo kladú otázku: – „Am I sexy?“
Túto ženu, ako som už povedal, prikvačil strach. A rozpaky. Nikdy si nepomyslela, že raz bude taká. Ani ja som si to nikdy nemyslel. Nejde o to, že zostarla. Ale o to, že zostarla škaredo. Existujú takéto ženy bez veku – je s nimi nuda. Sú nedôverčivé. Poľsko sa stalo nudným príveskom Európy. Predtým malo Poľsko pozitívnu nedôveru – k Rusom. Najnedôverčivejším typom človeka v Poľsku bol sedliak. Nadával do „kuriev-materí“ na každom kroku. Rozveseľoval ma. Ale teraz si myslím, že v tomto type korení dnešná bieda. Sedliacka uvzatosť, vášeň k poľovačke, neláska k múdrym ľuďom a nekonečná láska k cirkvi – tak ako bola v Sovietskom zväze láska ku komunistickej strane, to všetko sa teraz zmenilo na politickú zástavu.
Len čo Wojtyla, Milosz, Lem umreli, všetko, ako v divadle, sa prevrátilo. Holé hlavy s ľstivými úsmevčekmi, starými jazvami typu nacionalizmu a antisemitizmu, a s provinčným mesianizmom začali vŕšiť osudy Poliakov. Poľsko sa zmenilo na plytkú karikatúry Orwellových románov. Morálka, spravodlivosť, poriadok sú otočené hore nohami. Európa mlčí: poľského nacionalizmu sa bojí menej ako poľského inštalatéra. A pozícia poľskej inteligencie sa stala pozíciou starnúcej dámy. Škandál je tu, ale na odpor nie je dosť sily, pretože za roky slobody inteligenciu zničila tá najbanálnejšia konzumná spoločnosť.
Za čo prišiel takýto trest?
Existuje stará sovietska anekdota. Gomulka chce od Chruščova, aby otvoril Poliakom hranice.
„Daj pokoj! To chceš, aby sme tu zostali sami?“
Ten vtip je trocha sexuálny. Homosexuálny. Každý autoritárska či k autoritárstvu spejúca moc sa stáva homosexuálnou. A to aj vtedy, ak bojuje proti homosexualite. Že by to bola budúcnosť Poľska? Povedz, braček: „Am I sexy?“ To je cesta k incestu.