Hrdina nášho smútku / Esej

August, vychádzam krídlovými dverami / z budovy pošty. Listy, hockam preč. / Jannings, napadne mi naraz / V: Posledný muž. Potom sa otočím/ Hockam preč. Predo mnou je Jan/ Jan, ktorý sa upálil.

Tak sa začína báseň, ktorú sa mi roku 1979 podarilo publikovať v bukurešťskom časopise Neue Literatur. Vďaka komplicom redaktorom Gerhardtovi Csejkovi a Anemone Latzina. Text je nasledovne datovaný: august 1978 – október 1978.

Jan je Jan Palach, ktorý sa 16. januára 1969, na protest proti potlačeniu reformného hnutia Pražskej jari sovietskymi tankmi verejne upálil na Václavskom námestí. Na svojej zranenia zomrel o tri dni neskôr. Mal dvadsať rokov.

Ja som mal v šesťdesiatom deviatom sedemnásť a bol som vášnivý prívrženec Alexandra Dubčeka a Janis Joplin. Žil som v zabudnutom Banáte, a radšej by som bol v Prahe a ešte radšej vo Woodstocku. Woodstock, to bola pre nás, v zarígľovanej krajine, veľká sloboda, tá americká, nedosiahnuteľná. Tak potom aspoň Prahu, malú slobodu. Tú sme si chceli dať. Aspoň tú.

Ak bol Dubček hrdinom mojich snov, tak Jan Palach sa stal hrdinom môjho smútku. V Rumunsku roku 1968 sa nový šéf strany Ceausescu, najmladší v Ostbloku, solidarizoval s Dubčekom. Keď v jednom spontánnom prejave, z balkóna budovy Ústredného výboru v Bukurešti odsúdil práve prebiehajúci vpád vojsk Varšavskej zmluvy, bol na chvíľu hrdinom môjho nadšenia.

Nadšenie trvalo krátko. O tri roky neskôr už bol maoista, zaviedol svoj povestný osobný kult podľa čínskeho a kórejského vzoru. Woodstock preňho zjavne neznamenal nič. Tak sa naše cesty z roku 1968 naširoko rozišli.

Keď som desať rokov potom napísal báseň Exkurz cez rádio boli sme už dávno rozvedení duchovia. Jan Palach bol pre mňa symbolom vzopretia sa. O báseň o ňom a o nás, čo sme beznádejne zostali trčať v zatemňujúcej sa krajine, sa teda zaujímala tajná polícia, Securitate. V spise, ktorí o mne ochrancovia utópie viedli od roku 1972, a do ktorého som mohol pred pár mesiacmi konečne nahliadnuť, referuje jeden novinár a básnik, kolega o aspektoch nepriateľstva k štátu v mojej básni, ktorú odvysielal rozhlas. Referoval o tom síce na nízkej úrovni, na úrovni svojho vedúceho dôstojníka, ale úplne správne.

Bola to báseň o Janovi Palachovi a tiež o životnom pocite v Rumunsku koncom sedemdesiatych rokov, o neslobode. Referujúci výslovne poznamenáva, že Jan je narážka na inváziu sovietskych vojsk do Prahy. Až sem to zašlo: Ceausescuov prejav z augusta 1968 sa v jeho zobranom propagandistickom diele, ktoré čoraz častejšie zdobilo výklady kníhkupectiev, nedalo nájsť. Akoby ten prejav nikdy nebol. Teraz bol diktátorom, a diktatúra neurčuje len prítomnosť, ale často aj minulosť.

Moc mala svoj výklad a ja svoju báseň. Mal som rádio, z ktorého som sa dozvedel všetko o Woodstocku a skoro všetko o Prahe. Aj s Janom Palachom som sa stretol cez rádio. Jeho a Janisa a všetkých ostatných. Mňa vyslobodil a tlak, ktorému som bol vystavený, ukázal s totálnou jasnosťou: “Summertime. You’’re gonna spread your wings.”

Jan Palach bol symbol, až do konca. V osemdesiatom deviatom, v januári, keď v Prahe, po olovenom čase normalizácie, nastali protesty a keď zatvorili Václava Havla, stalo sa to v takzvanom Palachovom týždni. Ešte trištvrte roka a pevnosť utópie sa zmenila na filmovú príšeru.

Naraz tu bola sloboda, veľká a aj malá. No ja som bol dávno preč, pakoval som sa, už dávno, hocikam preč, v osemdesiatom siedmom, do Berlína, do Západného Berlína. Vyhnali ma odtiaľ, z Ceausescuovho Rumunska, na moje šťastie. Bolo to, ako keby som nevdojak otočil. Lebo dverami prešiel Jan Palach. Jan, ktorý sa upálil.

Text vyšiel v denníku Neue Zürcher Zeitung.