Som legenda! Nie je prirodzené, že ak som (čo aj nechcenou) súčasťou legendy, aj ja som legenda? Napriek tomu, že človeka po úprimných silvestrovských bozkoch od štyridsiatich dvoch ľudí schváti chrípka, sa, súc legendou, môže cítiť povznesene.
Legendou má byť bývalý Vysokoškolský klub Socialistického zväzu mládeže v Bratislave, kam sa priemerný vysoškolák dostal len po obskúrnej známosti s púšťačmi alebo s normalizačnými funkcionármi vo vedení klubu. Alebo ako ja s rozzúrenou odmietnutou partiou rozbitím brány či z Kolárskej ulice cez okno.
Legendou má byť úzka, škaredá a špinavá kaviareň u Michala na bratislavskom korze, jediná kaviareň na okolí okrem hotelových a preto počas pracovnej doby už od rána preplnená normalizačnými ako aj duševne nepracujúcimi. Skoro popoludní bolo v opare lacnej kočiš vodky počuť už len ožraté mrmlanie budúcich bardov, uslintané nadávky dokonca nacionalistické, ba sem tam aj zauchá.
Legendou má byť bratislavský Park kultúry a oddychu, ktorý čoskoro po otvorení prestal prevádzkovať záhradu, golfové ihrisko, detské ihrisko, lunapark a ani čaje o piatej a rozoprávkové popoludnia pre deti dlho nevydržali. Vydržali však monštruózne normalizačné hudobné festivaly, na počudovanie tanečné a preto neškodné preteky a konferencie od výmyslu komunistoidného sveta – od partajných cez mezinárodné mierové po vojenské a pionierske. Vydržala športová hala.
Legendou je vraj muzika, ktorú človek chtiac-nechtiac so zúfalstvom počúval nielen na úradoch z rozhlasu po drôte, kvôli čomu jeden z kamarátov, kunsthistorik, vyletel z konečne nájdeného zamestnania vo výrobnej hale na telefónne súčiastky. Po troch dňoch chytil amok a zo všetkých nosných pilierov pozhadzoval rádiové debničky s jedným voliacim gombíkom a jedinou stanicou s kvičaním stredného prúdu.
Dobre. A čo to teda tá legenda je? Pôvodne “to, čo sa má čítať” – súhrm vysvetliviek, napríklad na mapách, na grafoch a podobne. V prenesenom slova zmysle je legenda správa alebo rozprávanie, vychádzajúce len nepriamo zo skutočnosti, väčšinou založené iba na domnienke. Napríklad v renesancii či v osvietenskej českej literature bola legenda obľúbeným literárnym žánrom. A pochopiteľne je legenda spracovaný príbeh zo života mučeníkov, sprevádzaný opisom zázrakov a kultu.
O akú legendu ide teda v prípade PKO, véčka, kaviarne Michal či slovenskej populárnej hudby? Súhrn vysvetliviek? Rozprávanie, založené na domnienke? Príbeh zo života mučeníkov?
Veď hej, uznajme, každú odpoveď predchádza otázka, ale nie každá otázka musí mať odpoveď. Svoju odpoveď si nechám pre seba. Po prvé, nechcem škaredo hovoriť. Po druhé: prečo by som sa aj ja nepriživila a nebola súčasťou aspoň nejakej legendičky.