Klaustrofóbia verzus úzkosť z priestoru: rodina je paradox, ktorý nevyriešime. Ešteže existujú sviatky.
Beatles majú jednu dojemnú pesničku, She’s Leaving Home, príbeh dievčaťa, ktoré na úsvite uteká z domu, list na rozlúčku položí na kuchynský stôl. Je to o tom, čo cíti tínedžerka sklamaná z priemernosti rodičov, ale aj o tom, čo cítia rodičia zdesení z tej rozlúčky. Kedysi na nás rodina spočívala ako ťažké bremeno. Dnes pripomína skôr deravý stan, do ktorého prší a fúka. Tak aspoň znie všeobecne rozšírený názor na tento debakel spôsobený individualistickou revolúciou a rozvodmi. Každý desiaty malý Francúz žije v patchworkovej rodine, každého štvrtého vychováva len jeden rodič, väčšinou matka, a ustavične klesá počet sobášov. Objavil sa nový pojem “kvázičatá”, deti partnera, ku ktorým nemáme žiadny príbuzenský vzťah. Legislatíva hľadá pre tieto komplikované vzťahy právny status.
Podivuhodné na tom je, že tento fenomén sa vo Francúzsku časovo zhoduje s mierou pôrodnosti, v európskych pomeroch jedinečnou, za ktorú vďačíme múdrej politike detských jaslí a paní k deťom. Práca žien už tým pádom nie je nepriateľ, ale spojenec pôrodnosti. Francúzsko spojilo zamestnanosť a materstvo úspešnejšie ako jeho nemecký sused. A nie je rovnako pozoruhodné, že rozpad rodín zároveň korešponduje s potrebou mať rodiny u príslušníkov menšiny, ktorá z nej boli doposiaľ vylučovaná – homosexuálov a lesbičiek? Definitívne odložili status izolovaných páriov. Sexuálna orientácia už neznamená, že sa musia zrieknuť privilégií heterosexuálov. Lamentovanie konzervatívcov je tu zbytočným pesimizmom: demokracie nahrádzajú formy väzieb z minulosti novým pletivom vzťahov na dobrovoľnom základe.
“Nenávidím vás, rodiny!”, znel slávny výrok André Gidea. “Milujem vás, rodiny!”, odpovedá mu filozof Luc Ferry, ktorý touto formulkou vítal rozširovanie súkromnej sféry. Asi by sme mali rozlišovať jemnejšie: Rodiny, tiež vám milujem, ale len občas. Tieto malé skupinky totiž zo svojej ambivalentnosti nič nestratili: sú útočiskom a väzením zároveň, berú nám vzduch a dávajú bezpečie.
Nenahraditeľné momenty bezpečia, šťastné spomienky, milujúca starosť o potomstvo: rodina je jedinou vlasťou, pre ktorú sme ešte ochotní zomrieť, obetovať život. Ale minca má aj svoju druhú stranu: tieto bloky výhradnej solidarity často bývajú uzavreté ako pevnosti a nikoho nie sú ochotné vypustiť. Keď zdvihneme poklop, ktorým sa chránia, uvidíme hmýrenie patológií a skorumpovanosti. V najvnútornejších častiach rodín narazíme na bahnisté dno duší: násilie, zradu, incest, znovu a znovu rozohrievanú nenávisť. Myšlienka, že pochádzame z týchto ľudí, že s nimi zdieľame tie isté zvyky a gény, v nás vzbudzuje hnus. Potom sú tu iné domácnosti, ktoré upadli do sebauctievania a cudzinec v nich plní funkciu zrkadielka odrážajúceho lesk klanu. V ich očiach sme takí krásni: prosím, len príďte zasa, a hovorte nám to znovu a znovu. Aj tie najuvoľnenejšie kmene majú svoje temné stránky. Anarchistické drobné demokracie citov, ktoré svoje konflikty, tabu a účtovania skrývajú pod úsmevmi.
Čo vlastne príslušníkov kmeňa drží pokope? Rozhodne to už nie je autorita, skôr náklonnosť, spoločný záujem. Rodičom nič nebráni rozviesť sa, deťom nič nebráni zabuchnúť za sebou dvermi, bratom a sestrám nič nebráni, aby sa navzájom ignorovali. Biológia už nikoho k ničomu nezaväzuje.
Rodina – v sústredení na šťastie svojich členov – sa cestou permanentného dohadovania chce stať odrazovým mostíkom pre dieťa, ktorému poskytuje potrebnú ochranu, aby ho pripravila na svet. Lenže pri prvom vážnom probléme sa rodičia rozvádzajú, zostáva malý chlapec, malé dievčatko ako trápni svedkovia vyhasnutej túžby, a na druhej strane seniori, ktorých posúvame smerom k východu, kým ich nakoniec neodparkujeme v starobinci. Šťastie je neúprosné. Občas si žiada sebaobetovanie, inak sa nedostaví. Z niekdajšieho obmedzovania sa dnes stáva pocit vydanosti napospas. Filozof Isaiah Berlin videl vo viktoriánskej ére triumf klaustrofóbie: uzatváranie, strach a malosť. Pre dnešnú dobu vidí opak: strach z priestoru. Hrôzu z oceánu bez hrádzí, bez autority a bez smeru. Výchovu v chaose, chýbajúcich otcov, opustené deti a starých rodičov. Dohody by sme najradšej uzatvárali do času, stlačili gombík, a už nie sú.
Jedna z výhod našej doby: dobrovoľné združovanie pri príležitosti veľkých sviatkov. Vychutnávame si teplo domu plného jednotlivcov zo všetkých kútov sveta. Barack Obama povedal, že Vianoce u nich doma s príbuznými zo štyroch kontinentov sa podobajú na Valné zhromaždenie OSN. Ako keby sa rodina na jeden večer alebo týždeň dala do služieb indivídua, ktoré si môže vychutnať spoločenstvo bez toho, aby sa hneď muselo cítiť v jednom šíku. Cvrkot náklonností, rozmanitosť príslušností. Skutočná nezávislosť nevzniká z izolácie odľuda, ale z mnohorakosti väzieb. Totálneho uvoľnenia väzieb, ktoré nás vrhá do citovej púšte, sa desíme rovnako ako bremena dusivej lásky. Ak máme byť úprimní: chceme výhody jedného i druhého bez ich nevýhod: solidaritu, ale nie závislosť, autonómiu bez osamelosti, väzbu bez vodidla.
Virginia Woolf má nádhernú a hroznú vetu: “Žiadny človek nemá právo zacláňať inému výhľad.” Je v tom volanie po vyslobodení z patriarchálneho a manželského nátlaku. Ale čo keď je otáznou prekážkou dieťa, z ktorého sa stal rušivý faktor, ktorého sa chceme zbaviť, lebo nám bráni v ceste za krajším a väčším životom? Zázrak syntézy medzi spoločenským dobrom a starosťou o seba sa nekoná. Aj dnes sú ešte alternatívy tragické a my kolíšeme medzi protirečivými záujmami. Vzhľadom na našu potrebu slobody nás rodina príliš tlačí, a na našu potrebu útechy jej zasa máme málo. Je to paradox, ktorý nevyriešime.
Text vyšiel na stránkach Perlentaucher.