Nikdy vám to neodpustím / Stĺpček

Foto: Pavol Čurčo / TASR

Foto: Pavol Čurčo / TASR

Vážený a milý pán Balcerowicz,

dotkli ste sa podstaty veci – debaty o stave školstva v našej krajine. Mám rovnaké právo ako Vy prihlásiť sa do tejto debaty: takmer pätnásť rokov som pracoval v školstve, od základnej školy cez gymnázium a odborné učilište a nakoniec na dvoch vysokých školách: na Lekárskej akadémii v Gdańsku a na Gdańskej univerzite.

Povolanie učiteľa som mal veľmi rád, napĺňalo čo sa týka ambícií, ale aj emócií. Odišiel som, pretože som nemohol z jedného, poctivo zarobeného platu pokryť rastúce náklady na obživu rodiny. Ako mnohí kolegovia od fachu som musel neustále hľadať zárobky navyše, len aby sme sa vyžili. Väčšina mojich kolegov doučovala. Ja som mal to šťastie, že príjmy z literárnej práce v istom momente začali tvoriť hlavnú položku domáceho rozpočtu.

Uisťujem Vás, že sme ani nerozhadzovali, ani sme nežili na dlh. Neboli sme, ako rád hovoríte – požadovační. Nemal som v tom čase vlastné auto ani byt. Žili sme u rodičov: v jednej izbe, na necelých 20 štvorcových metroch, so ženou a dieťaťom. Domáce úlohy svojich žiakov som opravoval v noci, v kuchyni, keď už všetci doma spali; aj všetky povinné správy – ktorých počet z roka na rok narastal – som písal v tej istej kuchyni, neraz do svitu. Moje romány a poviedky boli v tom čase doplnkom k tejto práci – tiež nočným, dalo by sa povedať koníčkom.

Áno, mal som v rámci zamestnania úväzok tých slávnych osemnásť hodín do týždňa. Ale neviem, či si uvedomujete, že k tým osemnástim pedagogickým hodinám bolo treba prirátať prinajmenšom ešte raz toľko na opravy písomiek a slohových úloh. Na stretnutia s rodičmi. Na písanie povinných náčrtov hodín. Popoludňajšie pedagogické porady. Prácu so školským psychológom v prípadoch takzvaných ťažkých žiakov. Hodiny tejto práce nikto nikdy nepočítal: v školskom priestore to bola samozrejmosť, hoci každý – ako teraz Vy – mohol tvrdiť, že učitelia dosť nepracujú na svoju výplatu.

Je to poburujúce: Vás, ekonómov, nikto nevolá na zodpovednosť za dôsledky vašich mylných predpovedí, za miliónové bankové príplatky, za premárnené fondy, za neúspešné investície. Tak kedysi šľachta – za prvej Poľskej republiky – ste nad zákonom. Tvoríte elitu. Dobre, tvorte si – ale prečo ste si Vy, ako predstaviteľ tejto elity – vzali do hlavy, že musíte kritizovať práve učiteľov?

Môj prastarý otec Tadeusz Fiedler bol profesorom na Ľvovskej Polytechnike. Dvakrát ho tam zvolili za rektora. Jeho príjmy – ešte za čias Rakúsko-Uhorska – výdatne stačili na priemerne blahobytné živobytie. Nemusel brať fušky. Ak písal posudky – napríklad pre ropný priemysel – robil to preto, lebo ho to zaujímalo, pretože mu ležal na srdci priemyselný rozvoj krajiny, lebo sa v tom vyznal. Učiteľ – či už na základnej či na strednej škole (o vysokej ani nehovoriac) – za Druhej poľskej republiky zarábal toľko, že mohol zo svojho platu uživiť štvorčlennú rodinu.

Dnes funguje iný model, ktorý si vynútila ekonomická realita. Učiteľské zamestnanie je samozrejme základom, ale človek potrebuje ešte dve, tri ďalšie miesta, aby vyžil. A tak vzniká situácia, akú vidíme na mnohých školách: stále zamestnanie je kotva, zbytok je súčet rozličných fušiek, inej roboty, druhého a tretieho zamestnania.

Toto pokladáte za správne? Za dobré pre poľské vyučovanie? Vzdelávanie? Školstvo? Koľko má podľa Vášho názoru zarábať učiteľ strednej školy, aby sa mohol naplno venovať svojej práci a aby nemusel byť potulným doučovateľom? A aby jeho prestíž – veru áno, prestíž, pretože štátny učiteľ ju musí mať – nebola zneuctená?

Veľmi si Vás vážim – rovnako ako milióny Poliakov, ktorí svojím Červeným morom prešli vďaka Vašim smelým reformám, a ktorí na tom získali. No ak chcete privatizovať verejné školstvo, treba povedať – nie. Najlepšie, najúžasnejšie úspechy v tejto oblasti sa vždy viazali s verejným priestranstvom. Počínajúc Szymonom Konarským či Rytierskou školou. A končiac vynikajúcimi štátnymi školami Druhej republiky.

Obaja moji rodičia – z veľmi rozličných rodín – sa začali chodiť do školy v predvojnovom Poľsku, ich vzdelávanie prerušila vojna a okupácia. To, čo sa stačili naučiť pred vojnou im vystačilo na veľa povojnových rokov. Ale práve preto sa učitelia tešili dôvere poľského štátu, boli na veľmi vysokej úrovni a nikto im – tak ako Vy teraz – nezazlieval tie v podstate drobné privilégiá. Nikto – ako teraz Vy – nespochybňoval ich schopnosti a nesnažil sa vytiahnuť im z vrecka poctivo zarobené groše. Prečo ste si zasadli na učiteľov?

Uvedomujete si, že priemerná poľská učiteľka – veľmi ťažko pracujúca, po rokoch praxe, stáží, školení – dostáva na ruku maximálne dvetisícštyristo zlotých (560 eur) mesačne? A nehanbíte sa za to? Pretože ja sa hanbím. Hanbím sa za poľský štát, ktorý doteraz nedokázal účinne staviť na vzdelávanie. Koľko dostáva poslanec, nech je to akýkoľvek idiot? Taký ten pasívny, pokorný, no verný? Mali by ste si to prebrať so svojim svedomím, skutočne spravodlivo ako Sokrates a až potom by ste sa mali púšťať do reformy učiteľského stavu.

A ešte niečo: súčasné demografické minimum vedie k znižovaniu počtu pracovných miest v školách. Vždy som bol presvedčený, že čím menšia trieda, čím menej učiteľov, tým lepšie výsledky vyučovania. Je to základ vyučovacieho procesu: individuálny kontakt so žiakom, možnosť osobného kontaktu, opráv, individuálnej práce. No poľský štát to nechápe. Keďže je menej žiakov, zlučuje ich do veľkých skupín, prepúšťa „nepotrebných“ učiteľov, zmenšuje výdavky na jedného žiaka. Lebo veď sa na tom dá ušetriť. Prečo nie? Prečo, vážený pán Leszek, nemôžeme šetriť v iných oblastiach? Veď možností je neúrekom!

Ako skvelý ekonóm by ste mohli predložiť dlhý, reálny zoznam. Ale Vy ste si zasadli na učiteľov. Ako bývalý dlhoročný učiteľ, pracujúci za groše, Vám to nikdy neodpustím. Slabší sa nebijú. Nepatrí sa to. Skutočne sa to nepatrí.

Text vyšiel v denníku Gazeta Wyborcza.