Nerozumiem cestovaniu. Je to trochu tak, ako keby som polozadusený povedal, že nerozumiem dýchaniu, pretože, hoci necestujem zriedkavejšie než kedysi, cestujem kratšie a bližšie.
Na jeden a pol mesiaca na Sibír či do Mongolska sa už nevyberiem.
Viem len, že musím cestovať — len preto, aby som sa zakaždým vrátil. Toto samozrejme nie je môj výrok, povedal to markíz v Piesni o láske a smrti Korneta Christopha Rilkeho. Až na to, že ja sa vraciam, no markíz sa nevrátil.
A keď sa raz človek vráti, je doma viac než keby nebol nikam cestoval. Ale toto nie je zmysel cesty, je to len zmysel jej zakončenia a ja viem, že samotná cesta má čosi viac do seba, a tomuto práve nerozumiem.
Viem, že je dôležité nenáhliť sa a že je dobré nenavštevovať veľa pamiatok. Dôležité sa mi vidí aj premárniť množstvo času prechádzkami bez cieľa, vysedávaním v cudzích kaviarňach a reštauráciách, lebo takáto márnotratnosť je vznešená a dôstojná. Nejde predsa o to, aby si človek v kaviarni oddýchol, veď tak isto si možno oddýchnuť aj zadarmo v parku a dať si k tomu žemľu z fastfoodu. V kaviarni sa sedí bezcieľne a márnia sa peniaze, neslúži to ničomu, možno okrem vydávania sa za predstaviteľa „záhaľčivej triedy“, o ktorej uštipačne píše Veblen, no ja jeho uštipačnosť nechápem, pretože mám pocit, že v tejto záhaľčivosti a márnotratnosti sa odohráva akýsi dôležitý prvok ľudskosti.
Každá skutočná cesta má v sebe čosi ušľachtilo zbytočné. Skutočná cesta nemá cieľ. Cestovanie je nezmyselné plytvanie času a nedávno som sa práve takto zbytočne a nezmyselne vybral do mestečka Wilfingen z titulu.
Je to malá dedinka v historickom Hornom Švábsku, dnes administratívna súčasť Badenska-Württenberska. Mne skôr pripomína malé mestečko, dedinu v poľskom chápaní tohto slova som tam nevidel. Pre Šlonzáka takáto mikromestskosť nie je žiadna exotika, Wilfingen sa zvlášť neodlišuje od mojich Pilchowíc, až na veľkosť, v prospech Pilchowíc, a na zámožnosť so všetkými jej dôsledkami, v prospech Wilfingenu. Tu i tam na seba podobne hľadia zámok, kostol a napoly murované a napoly dedinské domy, podobne lúčovito sa rozchádzajú uličky. A keď sa pozriem na predvojnové fotografie Pilchowíc alebo počúvam spomienky svojich starých rodičov, je podobnosť ešte väčšia.
Wilfingen nebol cieľom mojej cesty, zastavil som sa tam po ceste odniekadiaľ, no v tejto ceste bolo čosi ušľachtilo absurdné, pretože na to, aby som sa tam dostal, som si musel spraviť obchádzku takmer tristo kilometrov. Lepšie povedané, museli sme, keďže po odovzdaní našich potomkov zástupným rodičom sme sa tejto absurdite oddávali sami v dvojici, moja žena a ja sme takto cestovali snáď prvý raz po dvoch rokoch.
Do Wilfingenu sme sa priblížili od západu. Precestovali sme kúsok Lotrinska a Alsaska, prekročili sme Rýn a vstúpili sme do hôr Čierneho lesa, ktoré sú skutočne čierne a zalesnené a veľmi nemecky hmlisté a romantické. Až tak, že keby som takéto platne nosieval v aute, hneď by som si pustil dáke Schubertove Lieder, počúval klavír a ženy, spievajúce po nemecky o kráľovi v Thule, o dievčati a smrti alebo o pstruhovi; našťastie Schuberta v aute nevozím. Ani kukučkové hodiny, miestnu špecialitu, som si nekúpil.
Potom už namiesto hôr a lesov boli najmä pahorky, pokryté poľami a lúkami, mestečká, ponášajúce sa na seba ako kvapky vody s koncovou -ingen v názve, v každom dáky hostinec, všetko už takmer po rakúsky gemütlich. A nakoniec nás dvojnásobne vedľajšia cesta priviedla do Wilfingenu, ktorý sa ničím neodlišuje od okolitých mestečiek.
Pochopiteľne sme sa tam nevybrali náhodou. Absurdita nie je náhoda. Vybrali sme sa do Wilfingenu, pretože som chcel vidieť miesto, kde vyše pol storočia žil Ernst Jünger, spisovateľ, ktorého knihy sú pre mňa dôležité. Dorazil som teda do Wilflingenu. Stojí tam dom, v ktorom Jünger žil vyše pol storočia a potom umrel, mŕtvemu autorovi v dome zriadili múzeum, no ja som no nenavštívil, lebo bolo zatvorené — a vôbec to neľutujem, pretože to len dodalo absurdite celej tejto cesty väčšiu ušľachtilosť.
Poprechádzal som sa tam ako taký veselý bláson, a kládol si otázku: no čo si tu len chcel vidieť, čo také? Oproti stál zámok barónov Schenk von Stauffenberg, pozrel som sa naň len cez plot a išli sme ďalej, do hostinca Zum Löwen, kde sme prenocovali. Dali sme si pečenú jeleninu, jeleňa vraj zastrelil sám barón. Majiteľ hostinca, ktorý nechápal, že my v tejto ceste nehľadáme zmysel, telefonoval do zámku a spýtal sa, či by pán barón nemohol otvoriť múzeum a spraviť nám prehliadku, pretože aj tým sa zaoberá, okrem strieľania na jelene, keďže sme špeciálne pricestovali, z takej diaľky. Ale pán barón otvoriť nemohol, musel ísť práve k lekárovi a tak som našťastie múzeum predsa len nevidel. Ani pána baróna.
Jeleninu sme zapili veľkým množstvom priezračného švábskeho Schussenriedera, a potom sme si sýti a trochu pripití ľahli spať. Na druhý deň sme sa ešte vybrali na Jüngerov hrob, ale načo? Snáď nie vyvolávať duchov. Mŕtvy spisovateľ spočíva pod nízkym náhrobkom z bieleho kameňa, na skromnom malom cintoríne, spolu s dvomi manželkami a dvomi synmi. Opodiaľ rastie lipa, ktorú sám zasadil dvadsať rokov pred smrťou. A okolo pahorky, polia a lesíky. A to je celý Jünger, načo som si teda nadišiel tých tristo kilometrov, poľutovaniahodný ako tínedžerka, ktorá putuje k domu svojho idolu v nádeji, že zazrie aspoň jeho tieň v okne? Nechcel som sa predsa nič dozvedieť, nič pochopiť, nehľadal som nič na povzbudenie predstavivosti, ani múzeum ma nezaujímalo. Jeleniu pečienku som si mohol dať v mnohých iných hostincoch, a v Nemecku je kopa iných miest, kde sa možno dať dobré dobré piva. Na čo teda?
Na nič. A bolo to úžasné.“
Text vyšiel v týždenníku Polityka.