Dlžníci a veritelia / Esej

Keď sa ľudia prestanú potácať ako v hmle, vyhrnú si rukávy a začnú dávať veci do poriadku. Väčšiu hodnotu nadobudnú veci, ktoré nesúvisia s peniazmi – priatelia, rodina alebo prechádzka v lese.

Zaseknuté úvery sa zas rozhýbali, čo sa hneď pozitívne prejavilo na burze (aspoň zatiaľ sa to tak javí) a všetci sme si vydýchli v nádeji, že banky zas nadobudnú dôveru v stabilitu finančného systému.

Klamali by sme sa však, keby sme si mysleli, že na to, aby sme sa ľahko a bez problémov vyhrabali z krízy roku 2008, bude stačiť, keď sa budeme prizerať, ako sa Dow-Jonesov index pomaličky štverá nahor. Rany sú oveľa hlbšie. Na to, aby sa zahojili, musíme najskôr znovu nastoliť narušenú morálnu rovnováhu, ktorá má celý tento chaos na svedomí.

Dlhy – kto komu alebo čomu čo dlží a ako svoj dlh spláca – je téma, ktorá ide oveľa ďalej než peniaze. Ide v nej o náš základný zmysel pre spravodlivosť, ktorým je poznačený každý náš kontakt s inými ľuďmi.

V určitom okamihu sme však prestali vnímať dlhy ako obyčajné osobné vzťahy. Ľudský faktor stratil na význame. Možno to súvisí s tým, že vďaka počítačom sme schopní vykonávať neuveriteľné množstvo transakcií. Zdá sa však, že sme pri tom zabudli, že dlžník je len jedným z dvoch siamských dvojičiek a že sa nikam nepohne bez svojej dvojičky, teda veriteľa. A celá táto stavba stojí na niekoľkých základných princípoch, ktoré máme v sebe hlboko zakódované.

Sme spoločenské bytosti a kontakt s inými bytosťami je pre nás vzájomne užitočný, rovnako ako, naopak, prechovávame nenávisť voči tým, čo sa k nám správajú neférovo. Keby nebolo zmyslu pre spravodlivosť a istej miery dôvery, určitého vzájomného altruizmu, keď všetci očakávame niečo za niečo – v dobrom i v zlom – nikto by nikomu nič nepožičal a nikto by neočakával, že mu dlh splatia. A ľudia by odušu klamali, podvádzali a kradli, pretože takéto správanie by bolo beztrestné.

Malé deti, ešte než sa začnú vyznať v peniazoch, hovoria: „To je nespravodlivé!“; odmalička si vymieňajú pozornosti, hračky a buchnáty podľa svojho vlastného výmenného kurzu. Takmer žiaden ľudský kontakt sa nezaobíde bez nejakého dlhu a tieto dlhy sa buď splácajú, a v tom prípade je rovnováha znovu nastolená, alebo nie, a v tom prípade pociťujeme hnev. Jednoduchý príklad: idete autom a dovolíte inému autu, aby sa zaradilo do premávky pred vami, ale druhý šofér neprikývne, nezamáva rukou ani nezatrúbi. Nenahnevá vás to?

A keď sa na život začnete dívať cez tieto okuliare, ukáže sa, že vzťahy medzi dlžníkmi a veriteľmi majú množstvo zaujímavých podôb. Vezmime si napríklad niektoré náboženstvá. V anglickej verzii Otčenáša, ktorý som sa ako dieťa naučila naspamäť, sú riadky: „Odpusť nám naše viny, tak ako i my odpúšťame svojim vinníkom.“ Znejú „Odpusť nám naše dlhy, tak ako i my odpúšťame svojim dlžníkom.“ Aramejčina, jazyk, ktorým hovoril sám Ježiš, má to isté slovo na „dlh“ a „hriech“. A hoci si mnohí myslia, že v tomto kontexte sa pod „dlhmi“ myslia duchovné dlhy alebo priestupky, dlh sa tiež pokladá za hriech. Ak nezaplatíš, čo dlžíš, škodíš iným.

Zmysel pre spravodlivosť ako základná súčasť dlhu a vykúpenia sa odráža v posmrtnom živote, ako ho chápu mnohé náboženstvá, v ktorých ťa na tamtom svete stihne trest za hriechy spáchané v tomto svete. Napríklad v Danteho Božskej komédii je peklo miestom, kde si týrané dušičky pamätajú absolútne všetko. Naproti tomu v nebi môžeš zabudnúť na svoje vlastné ja a na to, kto ti ostal dlžný stovku, a namiesto toho sa môžeš venovať meditácii o večnosti bytia.

Zväzok medzi dlžníkom a veriteľom je ústredným prvkom deja mnohých románov – najmä v literatúre 19. storočia, keď bezuzdný kapitalizmus a prudko sa striedajúci cyklus konjunktúry a krachu v priemyselnej výrobe bol ešte novým úkazom, ktorý mnohým naháňal strach a mnohých zničil. Sú to príbehy o tom, čo sa stane, keď človek nezaplatí, nechce zaplatiť alebo nemôže zaplatiť, z čias keď do repertoáru oficiálnych trestov patrilo väzenie dlžníkov a dlžnícke otroctvo.

V Chalúpke strýčka Toma napríklad predávajú ľudí, aby splatili nerozvážne dlhy. V Pani Bovaryovej sa provinčná manželka v snahe uniknúť nude zamotá nielen do osídel lásky a nemanželského sexu, ale aj, čo je ešte nebezpečnejšie, do výdavkov nad svoje pomery. Otrávi sa, keď jej veriteľ hrozí, že jej dvojaký život odhalí. Keby sa Emma Bovaryová naučila podvojné účtovníctvo a urobila si rozpočet, mohla sa ešte dlho oddávať svojmu cudzoložnému koníčku. Lily Bartová v Dome radovánok Edith Whartonovej si zas neuvedomuje, že keď jej nejaký muž požičia peniaze a neberie za to žiaden úrok, bude sa dožadovať úhrady iného druhu.

Pokiaľ ide o našu vlastnú budúcnosť, nepoznám jednoznačné riešenie. Ak vytvoríme systém spravodlivej regulácie a ak sa podarí znovu nastoliť dôveru, ľudia sa prestanú potácať ako v hmle, vyhrnú si rukávy a začnú dávať veci do poriadku. Väčšiu hodnotu nadobudnú veci, ktoré nesúvisia s peniazmi, ako priatelia, rodina alebo prechádzka v lese. Menej sa bude používať slovíčko „ja“ a vráti sa slovo „my“, lebo ľudia si uvedomia, že existuje čosi ako spoločné dobro.

Na druhej strane, ak nedôjde k spravodlivej regulácii a my nedokážeme dať veci do poriadku, môžeme sa dočkať spoločenských nepokojov, aké sme už roky nezažili. Dá sa v tom všetkom nájsť niečo pozitívne? Možno zas získame trochu priestoru, ktorý nám umožní prehodnotiť svoje ciele a nanovo zhodnotiť svoj vzťah k živej planéte, z ktorej čerpáme všetku svoju výživu a bez ktorej všetky dlhy stratia význam.

Text vyšiel v denníku The New York Times.