Foto: AFP
Je čudné byť dospelý. Už si si mal na to zvyknúť, ale stále je mi to trochu čudné. Nejde len o to, že treba pracovať a zarábať, dodržiavať termíny. Napríklad byť spolumajiteľom nehnuteľnosti je čudná záležitosť. Platia sa dáke dane z pôdy, ktoré prídu po dvoch rokoch na kuse papiera, zjavne nespokojné s nedoplatkami a dačo si nárokujú, dane akési. Nečakane a rozhodne. Alebo správne rady. Nehnuteľnosť treba spravovať, kedysi to robili špeciálne firmy, ale odnedávna sa náš dom musí spravovať sám, to znamená že užívatelia si musia vytvoriť správnu radu. Na schôdzi. Schôdzka užívateľov je mimochodom téma na samostatný fejtón, na krvavý, bolestný fejtón, písaný na pokračovanie, plný prekvapujúcich dejových zvratov, zúfalých súbojov a tirád, ktoré nemajú seberovných od čias Cicera.
V našom dome bývajú predovšetkým starčekovia a gejovia. Zbytok sú rôzne menšiny. A tak sa správnej rady ujali dve väčšinové skupiny (samozrejme, fungujúce so zreteľom na práva menšín) a keď jej už ujali, tak sa rozhodli vynoviť dom. A tu, prosím pekne, sa začínajú problémy. Čiže remeselníci. To nie je len tak, že si človek jednoducho povie, teraz si niečo vynovím. Nakydám dáku omietku, niečo namaľujem, objednám dáku bránu. Kdeže. A je celkom jedno, že sa zozbierali peniaze, že banka dala úverový prísľub, že človek má chuť podpisovať a realizovať zmluvy. Nech by to bola tá najlegálnejšie zvolená správna rada, s tromi podpismi pod rezolúciou, s podpísanou zmluvou – je to celkom jedno. Duch Poľskej Ľudovej Republiky totiž krúži po hlavnom meste Varšave, prevtelený do remeselníkov.
Prijali sme rezolúciu. Začali sme hľadať stolára, ktorý by vyrobil poriadnu drevenú bránu – doteraz sme mali povojnovú ohavu, kovové mreže, o ktorých naša susedka, povolaním advokátka, hovorieva, že jej pripomínajú len jedinú vec: bránu väzenia v Białołęke. A keďže sme nechceli zbytočne vyhadzovať verejné prostriedky, rozhodli sme sa pohľadať tri konkurenčné ponuky. Koľká naivita! Po niekoľkých týždňoch prezerania inzerátov v sieti sme ako v zabudnutom programe „Rande naslepo“ vybrali troch potencionálnych kandidátov. Kandidát č. 1 mal na konte realizáciu vynikajúcich projekty v pamiatkových budovách, kandidát č. 2 mal výborné referencie, a kandidát č. 3 bol síce až sponad Baltiku, ale mal imponujúcu webovú stránku. Č. 1 napriek trom pripomínaniam neposlal žiaden návrh; č. 2 prestal dvíhať telefón. Č. 3 pricestoval, vymeral, poslal návrhy, vyjednával, posielal nové návrhy zmlúv, a z informácií, ií, ktoré sme o ňom získali, účtoval prijateľné ceny. Nebolo o čom uvažovať: podpísali sme zmluvu a vyplatili zálohu. A teraz sa súdime, aby nám túto zálohu vrátil, pretože kandidáta č. 3 chytil amok, prestal odpovedať na maily a dvíhať telefón a zapadol ako kameň do vody (tej Baltickej).
Ale čo tam dom! Do vlastného bytu sme si bez rezolúcií, bez výborov, chceli objednať skriňu na mieru, lebo byť je vysoký, obyčajná firma Skriňovésteny a spol. to nespraví, nevie ako — a tak sme dostali kontakt na pána K. Získali sme ho papučovou poštou, ako podobne ako na renomovaného kardiochirurga či advokáta, s upozornením, že „má svoje muchy, občas preťahuje termíny, ale ako robí! Ako poriadne, s akou dôkladnosťou!“
A tak sa začala naša odysea s pánom K, s ktorým sme našťastie uzavreli zmluvu s minimálnou pokutou za každý deň meškania; skriňu mal vyrobiť za dva mesiace a nainštalovať za dva dni. Z pána K. sa však vykľul dnešný Hiób, čo sme nemohli tušiť, keď sme zmluvu uzatvárali. Začalo sa to hroznými bolesťami chrbtice, ktoré mu znemožnili akúkoľvek prácu. Potom sa mu pokazilo auto, bez ktorého, ako bez dláta, sa nemohol pohnúť ani na krok. Potom mal matku v nemocnici. V polovici decembra sa jej stav prudko zhoršil. Vyslovili sme mu sústrasť, hoci sme vedeli, že pán K. už matku pochoval trikrát: pri príležitosti stola pani X, skrine manželov Y. a kuchyne pána Z.
V marci zas ozvala chrbtica a v apríli – keďže o matku už prišiel – choroba svokry. Práca sa začala v júni a trvala desať dní (nečudo, keďže pracovný jeho deň mal tu dve hodiny, tu zas štyri, a pri práci sa nešiel roztrhať); koncom tretieho dňa nás pán K. požiadal, aby sme mu zaplatili za časť vykonanej práce a keď sa dozvedel, že polovicu výplaty už dostal ako zálohu a že zmluvne dohovorená pokuta za pol roka zhltla dve tretiny zbytku, zdúpnel. A zhasol. Robil ďalej, ale bez presvedčenia. Trpel. Sťažoval sa na nás, že ‚si sedíme pri písacích stoloch‘ a teraz ‚by sme ho chceli vykorisťovať‘.
Vyrazilo nám to dych. Veď predsa aj my, drahí páni K. z iného sveta, máme termíny – vedeckých prác, prekladov, fejtónov a textov do katalógov. Aj my prijímame objednávky a uzatvárame zmluvy. Až na to, že keby niekto v našom obore k práci pristupoval s takouto hulánskou ľahkomyseľnosťou, po pol roku by jedol len omietku (pretože git z okien by si už nemohol dovoliť) a mal by navždy po vtákoch.“
Lebo všetci tí darmožráči, inteligentíci, perozhryzi, ktorých poznám, makajú po desať hodín denne, berú zákazky navyše, odriekajú si rôzne hlúpe inteligentné zábavky, len aby dodržali termíny. A zatínajú zuby, keď páni remeselníci už desiaty deň nenáhlivo montujú to či ono, lebo dom — čiže naše pracovisko — je rozbúraný, okupovaný ľuďmi s celkom inými hygienickými návykmi, slovníkom a pracovnou etikou.
Lenže my si po tých bohviekoľkých hodinách, premárnených s remeselníkmi vyhrnieme rukávy a vraciame sa k práci. Nemôžeme si totiž dovoliť luxusné podmienky, aké zaviedli páni od fachu.