Foto: Visar Kryeziu / Associated Press
Raz veľmi dávno povedal jeden veľký vodca ubiedenému ľudu svojej krajiny: Radšej budeme jesť trávu, ako by sme sa vzdali!. Tá krajina sa volala Albánsko a bolo to v šesťdesiatych rokoch. Vtedajší diktátor Enver Hodža práve zrušil spojenectvo so Sovietskym zväzom, čo malo za následok, že Moskva prestala posielať do Albánska obilie. Albánsko sa teda priklonilo k Číne. Jesť trávu je odvtedy na Balkáne príslovečný výraz pre hrdú zaťatosť, ale aj ochotu režimu obetovať blaho obyvateľstva vyššiemu princípu, či už izolacionizmu, marxizmu alebo nacionalizmu. Vyzerá to, že Srbsko si práve na zvyká na chuť trávy.
Budú Srbi nútení jesť trávu? Nie celkom.
Nedávno, na návšteve jedného pravoslávneho kláštora v Kosove, prezident Srbska Boris Tadič vyhlásil, že Kosovo ako nezávislý štát nikdy neuzná. Nota bene, ten istý prezident Boris Tadič, ktorého si Európska únia dlho predchádzala ako vzdelaného, prozápadne orientovaného politika, akí sú na Balkáne vzácni, ten istý Boris Tadič, ktorý pred pár mesiacmi ešte hovoril o tom, že je o Kosove ochotný vyjednávať. Sklamal nádeje, ktoré doňho Západ vkladal, očividne sa od neho odvrátil. Otázka znie, prečo.
Keď odrazu príde do módy nacionalizmus, môžeme si byť istí, že sa blížia voľby, či už je to Srbsko, Belgicko, Maďarsko alebo Chorvátsko. Ešte aj v Chorvátsku, kde dve tretiny všetkých voličov len nedávno povedali, že sa chcú stať súčasťou Európskej únie, si konzervatívna strana HDZ tesne pred decembrovými voľbami spomenula na starý, agresívny nacionalizmus Tudžmanovej éry. Výsledok ľudového hlasovania je povzbudivý, ale nacionalizmus na Balkáne ešte zďaleka nie je porazený.
Preto by sme mali brať vážne práve nacionalistický slovník v Srbsku. Situácia je tam iná ako v Chorvátsku: tam sa nacionalistické tóny dajú chápať ako posledný zúfalý pokus odporcov Európy, ktorí boli zatlačení do kúta. Zato v Srbsku, kde sa tento rok bude znovu volič parlament aj prezident, je najnovší obrat Borisa Tadiča veľavravným znakom. Plno Srbov sa vzpiera uznať nezávislosť Kosova. V prieskumoch verejnej mienky bodujú ultranacionalisti Toma Nikoliča. A prezident Tadič na tento trend reaguje. Zjavne má pocit, že ho k tomu táto silnejúca nálada núti. Rozhovory medzi Belehradom a Bruselom boli odsunuté.
Vyzerá to teda, že v Srbsku sa v dohľadnom čase nič nezmení k lepšiemu. Ba horšie: že nacionalizmus bude ešte viac eskalovať. Sporný status Kosova je pre Srbsko dôvodom ešte viac sa vzdialiť Európskej únii – a pre Brusel predsa len neprichádza do úvahy vzdať sa uznania Kosova na nátlak Srbska. Keď sa prizrieme zblízka, tak nie iba jedna, ale obidve strany, čo sa tu preťahujú, sa nevedia pohnúť.
A problematiku ešte zostruje, že v EU uprostred všeobecnej krízy a nacionalizmu, ktorý sa rozbieha aj tam, nie je práve veľká ochota prijímať nových členov. Zostane tým pádom v Európe izolované tak ako Albánsko?
Budú Srbi nútení jesť trávu? Nie celkom. Keby Srbsko záviselo od dodávok obilia z EU, iste by to bolo inak. Ale tak ako sa komunistické Albánsko kedysi dalo dokopy s ďalekou Čínou, má dnešné Srbsko už dobré vzťahy s menej vzdialeným Ruskom.
Keby EU Srbsku kládla príliš tvrdé podmienky, tak tu ešte stále sú slovanskí bratia, čo zmiernia utrpenie Srbska a dodajú k tráve na prilepšenie aj nejaké tie zemiaky a možno aj mäso. A srbská tráva, okorenená Ruskom, by určite chutila lepšie, než voľakedy albánska. Srbsko-ruská sympatia a solidarita majú za sebou dlhú históriu. Za sovietskych čias sa v Srbsku hovorilo: S Rusmi je nás 300 miliónov.
Netreba pochybovať o tom, že Rusko dnes predstavuje veľkú moc, a aj ctižiadostivú. Rusko by nepomohlo Srbsku z čistej dobroty srdca. Rado by vložilo medzi nohu medzi dvere do Strednej Európy.
Len z perspektívy Západu nie je silná politická a ekonomická prítomnosť Ruska v možnom budúcom členskom štáte EU žiadna lákavá predstava. Slovinsko už členom EU je, Chorvátsko sa ním stane onedlho, Čierna Hora čoskoro začne predvstupovové rokovania. Ešte aj Macedónsko, ostrakizované Gréckom, má lepšie šance na budúce členstvo než Srbsko – pokiaľ Belehrad ani naďalej nebude ochotný riešiť problém Kosova.
A napokon Bosna-Hercegovina? Je to síce nezávislý štát, ale zďaleka nie naozaj fungujúci. Jeho časť s názvom Republika Srpska je dávno de facto samostatný štát. Bosna je v skutočnosti rozdelená krajina, organizovaná pozdĺž nacionalistických deliacich čiar – v ktorej koniec koncov vládne to, čo sa nazýva medzinárodné spoločenstvo, menovite jeho osobitní vyslanci.
Územie bývalej Juhoslávie je aj dnes, aj toľko rokov po konci rôznych vojen, potenciálnym ohniskom konfliktov v Európe. Pritom nacionalistická rétorika sa tu medzičasom využívať prevažne na vnútropolitické ciele – dávno už nie je taká rigidná ako sa zdá. V prípade Srbska sa zdá, že Orwellova myšlienka doublespeaku je ešte stále načisto reálna.
Bola reálna za Tita, aj za Miloševiča. A je ňou aj dnes, keď Boris Tadič nechce nikdy uznať nezávislosť Kosova. Nikdy neznamená nutne nikdy.
Zatiaľ čo Chorvátsko sa pripravuje na cestu do EU, Srbsko sa, podľa všetkého, izoluje.