Medzi demokraciou a diktatúrou / Esej

Foto: ČTK

Foto: ČTK

Tri vedúce ratingové agentúry znížili hodnotenie maďarskej ekonomiky do najhoršej možnej kategórie, do pásma “junk”, čiže pásma harabúrd. Zharaburdená krajina s haraburdovou vládou a haraburdovým premiérom. A navyše, Viktor Orbán a jeho vláda nie sú riešením, ale hlavným problémom maďarskej ekonomiky. To by malo stačiť na to, aby sme sa ich zbavili a aby sme do najbližších volieb r. 2014 týchto poväčšine diletantských stúpencov straníckeho dvora nahradili vládou technokratov. Technokracia by Maďarsku dala šancu vybudova produktívne vzťahy medzi ľavicou a pravicou. Maďarsko je choré,  na domácej politickej aréne prebieha neustála občianska vojna  medzi pseudopravicou a pseudoľavicou, z ktorých ani jedna nemá skutočný historický rodokmeň (čím sa vysvetľujú zdanlivo nepreklenuteľné rozdiely medzi nimi).

Hlavnú rolu tu hrajú deti poväčšine nižších vidieckych straníckych kádrov, z ktorých mnohí boli kedysi funkcionármi komunistického zväzu mládeže alebo samotnej strany. Dalo by sa povedať, že všetci majú rovnaký pôvod, hoci sa riadia rozličnými resentimentami. Vidiecke Maďarsko neznáša kritiku mestských intelektuálov. Hoci sa občas ako usilovní žiaci snažia túto priepasť preklenúť, väčšinou sa cítia urazení a útechu hľadajú v snoch o pomste. Dychtivo stoja na špičkách a chceli by sa identifikovať s národom a pracujúcim ľudom. Neradi skláňajú hlavu pred európskym kultúrnym dedičstvom. Najradšej by sa klaňali vlastným sochám.

Osobne nie som prívržencom ani pravice ani ľavice, som zástancom demokracie, ktorá každému umožňuje prejaviť svoj názor a tým nám dáva možnosť vidieť na vlastné oči, čo za ľudia sa nás snažia viesť. Hlavnou výhodou demokracie je, že svojim občanovm poskytuje zákonom garantovanú ochranu ľudskej dôstojnosti a pred tým, aby ich ponižovali ich vodcovia. Chráni slabých pred samoľúbosťou moci a dáva im nástroje, ktorými sa môžu v prípade potreby sami brániť. Ako môže spoločnosť či jej vodca získať nad nami absolútnu moc? V dnešnom Maďarsku vďaka tomu, že dve tretiny poslancov pri každom hlasovaní automaticky prikyvujú prianiam svojho malého vodcu a tento protieurópsky členský štát Európskej Únie – toto päťnohé teľa – kladie svoju suverenitu nad príslušnosť k Európe a dáva prívlastok „národný“ všetkému, vrátane suverenity svojej vlády. Inými slovami, vlastnej samovláde.

Je veľmi ľahké skĺznuť do romantiky národného štátu. Táto neopopulistická, občas neofašistická inteligencia sa jej kŕčovite drží ako ideologického lešenia. Národný pátos je dobrý aj na umlčiavanie domácej kritiky a ochotne prijíma heslo Jeden národ, jeden štát, jeden vodca. Fašizmus môže existovať dokonca aj keď nie sú po ruke Židia. Stačí vyzdvihnúť štát nad všetko ostatné a nasadiť mu symbol, tisícročnú Svätú Korunu. Až na to, že sa pod ňou nenachádza žiadna hlava. No nie je ťažké predstaviť si, čia hlava by to mohla byť. V rozprávkach občas korunu dostáva najmladší syn ak dokáže zabiť šarkana. A keď šarkana nemáme, môžeme si ho vymyslieť. Môže ním byť napríklad náš súper, bývalý premiér. Do väzenia s ním. Ale ak ani to nezaberie a ak sa súd postaví do cesty politicky výhodného rozsudku, jednoducho prerobíme celé súdnictvo.

Víťazstvo musí byť totálne. Obnova za každú cenu!  Predseda vlády s takouto novou právomocou a cenzúrou nenechá na mieste nikoho, koho tam sám nedosadil. Takýto človek má zjavne svoj vlastný, „neortodoxný“ pohľad na dejiny, ekonomiku a politiku, prispôsobený určitému okruhu poslucháčov. Je to akýsi vulgárny machiavelliovský gýč. Hoci v Maďarsku väznenie sokov nie je na bežnom poriadku, nie je problém vybraným jednotlivcom nasadiť putá a dlhodobo ich držať vo vyšetrovacej väzbe. Variácie nie sú nekonečné. Koľko možností už má takýto malý človek, ktorému do lona padla absolútna moc alebo (presnejšie), ktorý ju získal pomocou rôznych právnických fínt?  Nový šéf je nafúkaný a pohŕda svojimi protivníkmi. Nie je ochotný vyjednávať, ani meniť kurz. Mstí sa a pre pomstu si vždy nájde dosť dôvodov. Nikdy neustúpi, pretože ústupky by zmenšili mýtus jeho moci. Nikto by mu viac neveril a znamenalo by to úplný koniec. Viktor Orbán už raz stratil moc a je rozhodnutý druhý raz ju už nestratiť. Nesmie k tomu dôjsť. Jeho ostrieľaný cit pre moc mu hovorí, že teraz je čas tvrdo zakročiť. Ak by spravil ústupky, ktoré žiada Európska Únia a Medzinárodný menový fond, rozbehol by proces rozkladu, porážky a servility, korá by znamenala koniec jeho vlastnej suverenity. Vy mi nebudete hovoriť, ako mám vládnuť. Ja viem, čo robím. Uvidíte,že nový Úrad pre médiá (ktorý pochopiteľne riadim) neúnavne zabezpečuje slobodu vyjadrovania! A skutočne, prešiel rok a jedinej nezávislej rozhlasovej stanici, ktorá mala stovky tisícok poslucháčov, pozastavili vysielanie na základe vykonštruovanej zámienky. V niektorých reláciách totiž kritizovala vládu.

Dvanásteho januára 2012 Viktor Orbán so svojou suitou oslavovali sami seba v budapeštianskej opere,  obklopení veľkým policajným kordónom. Orbán krstil svoju publikáciu, čerstvo vytlačené nové Základné právo, ktoré nahradilo ústavu. Tento dokument spravil bodku za Maďarskou republikou a demokratickým pluralizmom a v prípade, že bude platiť ďalej, dlhodobo zabezpečí moc súčasnému vedeniu. Významní hostia vchádzali do budovy za múrom dosák pokrytých čerňou a odchádzali zadným východom, pretože takmer stotisíc ľudí vpredu na Andrássyho triede demonštrovalo za demokratickú republiku, proti novej ústavnej diktatúre a premiérovi Viktorovi Orbánovi. Štátna televízia nič z toho nevysielala. Rozhlasové stanice, ktoré o verejnej kritike referovali na budúci mesiac umlčia, šikovnými manévrami ich pripravia o vysielacie frekvencie. Moja vlasť sa začína ponášať na postsovietske diktatúry v Strednej Ázii;  ľudia jej začínajú hovoriť Orbanistan. Čoraz viac mladých Maďarov sa chystá odísť, väčšinou do Západnej Európy. Sú to najmä odvážni, talentovaní ľudia, podobne ako ich predchodcovia roku 1956, ktorí pochopili, že ich vyhliadky zahalila tma. Väčšina tých, čo v Maďarsku ostávajú hovorí o tom, ako zachrániť svoje skromné úspory, keďže vláda už siahla na ich súkromné dôchodky.  Štát si privlastnil, čo mohol, a moc scentralizoval vo vlastných rukách. Maďarsko už nie je liberálnou demokraciou.

O čo ide v tom prešibanom texte, čo vyhlásili za novú ústavu, ktorá už nezaručuje intelektuálne slobody?  Jej cieľom je zabezpečiť, aby Orbán mohol vládnuť tak dlho ako kvázifašista Miklós Horthy či komunista János Kádár. Ja o to nestojím a nestojí o to ani mnoho ďalších maďarských občanov. Vytvára sa nová štátostrana a to je dôvod na obavy. Táto ústava je len figovým listom. Z dejín vieme, že každý systém, založený na propagande a naivite, je odsúdený skôr či neskôr stroskotať. S uspokojením som sledoval pád dvoch autoritárskych režimov, fašizmu a komunizmu. Koniec toho tretieho je na obzore. A keďže je postavený na falši, jeho pád nebude zvlášť elegantný. Mohli sme sa tejto choroby vyvarovať. Dúfam však, že si z nej aspoň vezmeme ponaučenie.

Maďarsku, ktoré sa teraz nachádza na pokraji defaultu, nechýbajú nadaní, vzdelaní ekonómovia, ktorí majú politické skúsenosti, sú doma na akademickej i vládnej pôde, sú obdarení praktickým realizmom, ovládajú jazyky a sú známi a uznávaní v Amerike i Európe. Zatiaľ sú ešte k dispozícii. Títo ľudia sa vedia zhovárať ako inteligentní kolegovia a vedeli by zblížiť pravicu a ľavicu. Nezľaknú sa toho, že majú vytvoriť konsenzus a budú sa mať kam vrátiť, k prednášaniu a písaniu, po tom, ako si odkrútia jeden či dva cykly pri moci, ktoré budú určite zaujímavé. Mám samozrejme na mysli vieryhodných ľudí.

Text vyjde v anglickom preklade v denníku The New York Times, v nemeckom preklade v denníku Frankfurter Allgemeine Zeitung a v dánskom preklade v denníku Politiken.