Pred haagskym tribunálom sa musí zodpovedať čoraz viac vojnových zločincov. Skutočne sa tým dáva do pohybu kolektívny proces trúchlenia a morálneho prebúdzania? Alebo v novej generácii povstáva z prachu ďalší štát zla?
“I’m not a monster, I am a writer!” Radovan Karadžič
Foto: Christopher Anderson / Magnum Photos
Devätnásteho a dvadsiateho júla 2008 sa po Key West na Floride špacírovalo stoštyridsaťjeden Hemingwayov! Zhromaždili sa tam surogáty Hemingwaya z celej Ameriky. Zisťovalo sa, kto z nich sa na slávneho spisovateľa podobá najviac. Na fotografii, ktorá obletela svet, bola skupinka veselých starcov, ktorí vyzerali ako vypustení Santa Clausovia, niektorí prípadne mierne pripomínali Hemingwaya. Starí páni, ktorí sa každý rok zhromažďujú na Hemingwayove narodeniny, súťažili v Key Weste v rybárčení a písaní poviedok.
Nasledujúci deň sa v chorvátskej tlači objavila fotografia starého muža, ktorý nemal nič spoločné so stoštyridsaťjeden mužmi z Key West. Dvadsiateho prvého júla 2008 totiž zomrel osemdesiatsedemročný Dinko Šakič.
Kto to bol? Dinko Šakič bol veliteľ ustašovského koncentračného tábora Jasenovac, v ktorom režim likvidoval Židov, Srbov, Rómov a chorvátskych komunistov. Po vojne utiekol do Argentíny a až roku 1999 bol vydaný Chorvátsku, kde ho odsúdili na dvadsať rokov väzenia. Veľa Chorvátov pociťovalo ten rozsudok ako nespravodlivý, pretože nezávislý chorvátsky štát (v ktorom Dinko Šakič tak efektívne vraždil) bol, ako povedal kňaz Vjekoslav Lasič pri príležitosti Šakičovej smrti, “základom našej dnešnej vlasti, Chorvátska”. “Preto je každý pravý Chorvát hrdý na Dinka Šakiča,” vysvetľoval kňaz tlači a dodal, že ho naplnilo hrdosťou, keď na Šakičových márach uvidel ustašovskú uniformu.”
Na záhrebskom cintoríne Mirogoj odprevádzalo 24. júla Dinka Šakiča na jeho poslednej ceste približne tristo ľudí. Zostarnutí zločinci majú podľa všetkého stále veľa priateľov.
V ten istý deň sa na titulky novín dostal aj ďalší starec. Zvonko Bušič Tajko, “chorvátsky Mandela” alebo “najslávnejší chorvátsky emigrant” – ako o ňom stálo v titulkoch chorvátskych novín – pristál 24. júla na záhrebskom letisku, kde ho nadšene vítalo asi sto ľudí. Zvonko Bušič Tajko sa, obrazne povedané, vrátil z hrobu, presnejšie povedané z americkej väznice, kde 32 rokov sedel. Spolu so svojou americkou manželkou Julienne a zopár priateľmi uniesol v sedemdesiatych rokoch americké lietadlo, “aby upozornil svet na nespravodlivé postavenie Chorvátska vo vtedajšej Juhoslávii.”
Tá politická akcia zle dopadla, jeden americký policajt zahynul, iný prišiel o oko, a manželský pár Bušičovcov nakoniec skončil vo väzení. Teraz ho na záhrebské letisko prišli privítať chorvátski politici, vlastenci, hviezdy popu, kňazi, deti, ktoré sedeli otcom na pleciach a v rukách držali uvítacie nápisy, mladí ľudia, ktorí revali ustašovské heslá a ustašovské piesne. “Chorvátsky Mandela” predniesol vlastenecký prejav a citoval slávny verš Ivana Gunduliča o kolese šťastia, ktoré sa otáča a otáča, a teraz, vďaka Bohu a slobodnému Chorvátsku, ho znovu dostalo nahor a jeho odporcov dolu.
Dvadsiateho prvého júla 2008, v deň smrti Dinka Šakiča, vyšla vo všetkých novinách sveta fotografia iného starca s dlhou bielou bradou a bielymi vlasmi, koketne uviazanými na hlave do samurajského účesu. Nemal nič spoločné s Hemingwaymi z Key Westu ani s nebohým Šakičom, ani so Zvonkom Bušičom. Tento starec skôr vyzeral, ako keby vypadol z albumu hollywoodskeho agenta, pripomínal treťotriedneho herca, špecialistu na Merlina alebo Gandalfa vo filmových rozprávkach. Zatkli ho v Belehrade, keď sa viezol autobusom 73. Volal sa Dragan Dabič, respektíve Radovan Karadžič.
Od tohto zatknutia sa to v médiách hemží anekdotami hraničiacimi s fraškou. Dozvedeli sme sa o Karadžičových neúspešných pokusoch uspieť vo futbale, o jeho prezývke Fantóm, o jeho výroku: “Jásir Arafat bol kedysi svetoznámy terorista, ale o dvadsať rokov neskôr dostal Nobelovu cenu,” (pri ktorom si mnohí spomenuli, ako sa Fraňo Tudžman, prvý chorvátsky prezident po Paveličovi, hrdil tým, že mu na povolanom mieste povedali: “Pán generál, keby ste neboli Chorvát, dostali by ste Nobelovu cenu,”) o plamennom prejave študenta Radovana Karadžiča zo strechy univerzitnej budovy pri nepokojoch roku 1968, o jeho špicľovaní pre políciu, o sprenevere, o jeho veršovanej knižke pre deti Zázraky sa dejú, zázraky sa nedejú, o jeho údajnej milenke, ktorá takisto žije pod dvomi menami, o jeho internetovom obchode, kde si môžete kúpiť zázračné kyvadlo v rôznych veľkostiach a na rôzne účely, o logu na jeho webovej stráne v tvare trojramennej menory, ktorá vlastne symbolizuje tri srbské pravoslávne prsty, o jeho lacných aforizmoch, o ktorých by ste si mohli myslieť, že ich opísal od Paula Coelha.
Tieto triviálne odpadky, čo cirkulovali v médiách, sa Radovanovi Karadžičovi, prekvalifikovanému z notorického zločinca na klauna, aby vzal vietor z plachiet eventuálnemu hnevu davov, len zišli. A naozaj, fascinovaní jeho prezliekacou fraškou mnohí zabudli, že ten istý Karadžič – Dabič s pokojnou mysľou sedí na hore anonymných mŕtvol a že existuje légia tichých, bezmenných svedkov vrátane žien zo Srebrenice, pre ktoré je tento mediálny cirkus soľou do rán.
V dokumentárnom filme Pavla Pavlikovského Serbian Epics z ďalekého roku 1992, ktorý je zatiaľ najlepším a najdokonalejším portrétom Radovana Karadžiča, je všetko doložené tak jasne, že Radovana Karadžiča mohli postaviť pred súd už vtedy. Spis s jeho zločinmi je medzitým známy v celej šírke, a nové detaily, ktoré sa dostali do médií po jeho zatknutí, len potvrdzujú, čo všetci vedeli – že je to chladnokrvný vrah, ktorého zaujíma len jediná otázka: ako zostanem nažive?
Podporuje ho v tom obrovská ľudská sieť, tá istá, ktorá roky udržovala pri živote aj Slobodana Miloševiča: stúpenci, duchovní spriaznenci, uctievači, drobní a veľkí zločinci, politici, vrahovia, pacienti, ženy, priatelia, veriaci, cirkev, polícia, štátny aparát.
Teraz veľa Srbov zapaľuje sviečky a modlí sa za svojho haagskeho obžalovaného. Obyčajní občania, odkvitnuté rockové hviezdy (ako Bora Dordevič), príslušníci ultrapravicovej skupiny Obraz, prívrženci Šešeľa, Nikoliča a Karadžiča pochodujú s deťmi Belehradom, vykrikujú heslá za Karadžiča, hrozia srbskej vláde, haagskemu tribunálu a celému svetu. Veľa Srbov, ktorí inak len horko-ťažko zvládajú údery osudu vo svojom súkromnom živote, objavili v sebe odrazu organizačné schopnosti a politickú dynamiku. Pretože jeho zatknutie pociťujú ako úder svojmu srbstvu a ten pôsobí ako injekcia adrenalínu.
Keď sa roku 2001 objavila falošná správa, že Karadžiča chytili, v jeho rodnej dedine v Čiernej Hore okamžite usporiadali “zhromaždenie solidarity”. Zišli sa sympatizanti zo Srbska a Čiernej Hory, nôtili četnické piesne, popi mávali kadidlami, dav v tranze oslavoval Karadžiča ako “hajduka”, básnika, bojovníka, svätca, ako “symbol srbstva”. Prítomným rozdali Karadžičove masky, a s nimi z tejto odľahlej dediny v Čiernej Hore oznámili celému svetu: “My všetci sme Radovan Karadžič.”
Inými slovami, za maskami ľudia smelo uznávali svoju spoluvinu na skutočnej či mentálnej genocíde. Aj teraz bolo na belehradských uliciach vidieť heslá Obrazu “Každý Srb je Radovan!”
Je Radovan Karadžič naozaj výlučné srbské monštrum? Nezabúdajme, s akou ľahkosťou prekračoval hranice medzi “nezmieriteľne odlišnými” národmi, ako sú Chorváti, Srbi, Bosniaci, Čiernohorci, a že poslednú dovolenku trávil v Chorvátsku. Už pre jeho pokročilý vek a schopnosť ako Fénix vstávať z popola si musíme položiť otázku: koľko občanov bývalej Juhoslávie je Radovanom Karadžičom?
To, že nedošlo k symbolickému lynču – teraz, keď k nemu dôjsť mohlo – znamená, že tu ide o hlbokosiahlejší problém, ktorým nie sú len tí mnohí “Karadžičovia”: podvodníci, proroci a tí, čo z toho majú zisky, liečitelia duší, nekrofili, vyciciavači kostí, násilníci, podnecovači kolektívnej hystérie, miestni “mäsiari” a “upíri”, ktorým ostatne mnohí občania bývalej Juhoslávie už takmer dve desaťročia ochotne pridržiavajú krky.
Nebezpečný na týchto zaľúbených služobníkoch fašizmu vrátane Karadžiča nie je len rozsah zla, ale semeno, ktoré zanechali: ich deti, ich vnúčatá. A tieto deti, vnúčatá, mutanti za posledných dvadsať rokov vyrástli. To sú tí mládenci, čo so srbskými lodičkami na hlavách demonštrovali proti zatknutiu Radovana Karadžiča. Je to víťazka Eurosongu Marija Šerifovič, ktorá Európe v eufórii ukazovala tri vztýčené prsty, ale nevedela povedať, čo znamenajú (“In the name of mother, father, and you know,” rozhnevane sa pokúšala vysvetľovať holandskej novinárke.) Sú to nadšení stúpenci vodcu radikálov Tomislava Nikoliča (“Boh stvoril svet za šesť dní, ja ním otrasiem za dva.”) Je to rozhnevaná mládež, ktorá na uliciach Belehradu mláti Rómov a homosexuálov. Je to dav v extáze na koncertoch Arkanovej vdovy Cecy Ranjatovičovej.
Títo mladí mutanti sú deti z Bosny, ktoré besnia na futbalových štadiónoch a halia sa do chorvátskych, srbských a tureckých zástav ako do ochrannej placenty. Sú to žiaci gymnázia v Makarskej, ktorí sa na záver štúdia “pre zábavu” dali odfotografovať pred hákovým krížom (“To nie je hákový kríž, ale indický symbol mieru a lásky,”) a predvádzali sa v tričkách nápisom Über alles. Mladí ľudia, čo na koncertoch Marka Perkoviča Thomsona chodia v ustašovských uniformách a s vystretými pravicami, zatiaľ čo ich starí otcovia – chorvátski členovia akadémie, spisovatelia, novinári, lekári, generáli a filozofi – sa v otvorených listoch angažujú za toho treťotriedneho predstaviteľa turbofolku a odvolávajú sa na právo na necenzurované ustašovstvo v “slobodnej chorvátskej vlasti”.
Sú to mladí príslušníci obskúrnych profašistických strán v Srbsku, mládež, ktorá si dáva vytetovať na telo Paveliča, sú to zákazníci obchodov s fašistickými suvenírmi. Sú to mladí návštevníci kostolov a mešít, ktorí sa nenávidia navzájom alebo nenávidia niekoho tretieho a všetci spolu zúria na Rómov, Židov, černochov a homosexuálov. Sú to mladí chatteri, bratia mladých maďarských fašistov z Maďarskej gardy, čo bránia “hodnoty a kultúru Maďarska” alebo mladého bulharského fašistu Bogdana Rasata, ktorí ochraňujú “hodnoty a kultúru Bulharska” a z ideologických dôvodov bijú Turkov a Rómov, alebo brutálna ruská mládež, ktorá utlčie na smrť všetkých, čo majú kožu tmavšiu ako Vladimir Putin.
Sú to členovia Obrazu a podobných ultrapravicových zoskupení, ktorí zvádzajú mladých ľudí heslami o láske k Bohu a vlasti, o trpiacom národe a srbskom Srbsku. Mladí Chorváti, Srbi, Čiernohorci a Bosniaci, ktorí na internete rozsievajú svoju nenávisť a zvestujú, že vojna sa ešte neskončila.
A Radovan Karadžič zatiaľ môže pokojne vystupovať v haagskej súdnej sieni vo svojich oblekoch od Huga Bossa. Svoju prácu si urobil.
Naproti tomu práca haagskych sudcov spočíva v tom, aby vojnovým zločincom z bývalej Juhoslávie dokázali individuálnu vinu. Určite nebudú ochotní súhlasiť s emocionálnou a vágnou tézou kolektívnej zodpovednosti. A aj tak sa zdá, že procesy s vojnovými zločincami samotné nemôžu
vyvolať skutočnú katarziu, skutočnú spoločenskú zmenu. Bez kolektívnej zodpovednosti niet účinnej denacifikácie. Pre mnohých občanov bývalej Juhoslávie sú vždy na vine tí druhí: podľa Chorvátov Srbi, podľa Srbov moslimovia, kosovskí Albánci, Chorváti, celý svet… Pre jedných i druhých najmä komunisti, Tito a partizáni. A Američania, Rusi, Židia, Európa, svet, zlé postavenie hviezd, osud.
Všetci vnímajú udalosti, ktoré sami zapríčinili, ktorým nezabránili, či na ktorých sa dokonca podieľali, ako prírodné katastrofy, ktorých obeťami sa stali výlučne oni. V tomto zmysle je Karadžičova schizofrenická rozštiepenosť hráča na gusle, psychiatra, neúspešného futbalistu, udavača, četnika, vraha, politika, politika, básnika, guru z lesov a lúk, pravoslávneho mystika, Radovana Karadžiča a Dragana Dabiča typickým fenoménom bývalej Juhoslávie, výsledkom všeobecnej politickej lži, hlbokou morálnou a mentálnou poruchou, šialenstvom, ktoré všetci tvrdošijne ďalej podporujú, pretože ho považujú za zdravie.
Ale je tu nádej, že navzdory tvrdeniu mladých mutantov sa s Karadžičovým zatknutím vojna predsa len skončila. Je tu detinská nádej, že jedného dňa v tlači narazíme na nasledovnú noticku: “Dvadsiateho prvého júla 2018, na výročie zatknutia Radovana Karadžiča, ktorý bol odsúdený za genocídu v Bosne na 100 rokov väzenia, sa v čiernohorskej obci Meljine, známej svojimi tradičnými festivalmi guslí, konala ‘procesia kolektívnej hanby’, na ktorej sa zúčastnilo 141 starcov. Účastníci s falošnými bielymi bradami a falošnými zopätými bielymi vlasmi sa nechali dobrovoľne opľúvať publikom, ktoré aj tento rok prišlo vo veľkom počte. Autobusovým rituálom chcú starci (sú to každý rok noví dobrovoľníci, každý sa smie zúčastniť len raz, aby prišiel rad na všetkých záujemcov) vyjadriť, že sú si vedomí zločinov spáchaných v ich mene, s ich vedomím, ba dokonca za ich účasti. Priznávajú vinu a v pokore sa skláňajú pred obeťami.”