“Intelektuál nikdy nie je na správnom mieste.” Spisovateľ Václav Havel nijako nepatril medzi tých, čo by sa na túto svoju zásadnú neumiestnenosť snáď chceli sťažovať. Vykorenenosť moderny sa mu, tak ako Beckettovi, ako Ionescovi, tak ako Lou Reedovi, stala pravidlom života a stratégie myslenia. Nepózoval. Tvrdohlavý disident, bohémsky prezident – jeho niekdajších spolubojovníkov muselo rozčuľovať, ako sa odmietal považovať za mesianistického vodcu národov. Joseph de Maistre po Francúzskej revolúcii tvrdil, že Európu môže zachrániť jedine duchovná a svetská moc pápeža.
Občana paralyzuje neodvratnosť katastrofy a sťahuje sa do svojej ulity.
Zato šéfovia komunistov a ich nástupcovia, vodcovia a ajatolláhovia, dávali najavo svoju pápežskú neomylnosť. Na rozdiel od nich Havel, spisovateľ a zároveň hlava štátu, sa vo svojej rigoróznej skromnosti vzpieral spájaniu neba a zeme: “Prichádzam z krajiny plnej netrpezlivých ľudí. Možnože sú netrpezliví preto, že tak dlho čakali na Godota, až si teraz už myslia, že prišiel. To je presne taký obrovský omyl ako ich samotné čakanie. Godot neprišiel. A je to tak dobre, pretože keby prišiel Godot, bol by to len imaginárny Godot, komunistický Godot.”
Nemilosrdné 20. storočie obrátilo tie najšľachetnejšie presvedčenia v ich opak. Totálnym vojnám dalo nálepku mieru a spravodlivosti, v mene najšľachetnejších cieľov stavalo tábory smrti a gulagy. Zoči-voči tejto duchovnej katastrofe si 242 prvých signatárov Charty 77 zvolilo ‘negatívnu filozofiu’. Disidenti, hrdí na svoju rozdielnosť – boli to katolíci, protestanti, židia, ateisti, ľavičiari, pravičiari, nacionalisti aj kozmopoliti – sa nerozhodli pre niečo, ale proti niečomu. Spoločnou osamelosťou boli navzájom solidárni v nešťastí. “Niekedy musíme naraziť na dno biedy, aby sme spoznali pravdu, tak ako musíme zostúpiť až na dno studne, aby sme uvideli hviezdy.
Silu Václava Havla, silu disidentstva, túto moc bezmocných nazval filozof Jan Patočka solidaritou otrasených. On bol Havlovou inšpiráciou. A myslel tým: otrasených vo svojej viere v deň, v život, v mier…
Disident nie je pobúrený vo svojom ušľachtilom presvedčení, on nezúri z výšin svojej domnele bezchybne cnostnej mysle; ale vie nasmerovať svoje pobúrenie proti sebe samému a svojim sladkým snom, ktorými sa živí pasivita všetkých a spoluvinu každého. Nepriateľom nie je nejaký páchnuci čert alebo všemocný systém, ale naše dobrovoľné otroctvo, ten rozšírený sklon zatvárať oči a pokojne spať, nech sa deje, čo chce. Po páde Berlínskeho múru žiaril optimizmus od palácov až po chatrče, oslavovali sme koniec dejín, krvavých vojen a veľkých kríz, až naveky. Dnes tu máme totálny opak: občana paralyzuje neodvratnosť katastrofy (ekologickej, finančnej či morálnej), sťahuje sa do svojej ulity. Rovnako eufória ako depresia – ten údajne nezmeniteľný osud ho odsudzuje na bezmoc a ľahostajnosť.
Naproti tomu Václav Havel a disident stelesňujú Európu, vedomú si svojej zodpovednosti a schopnú pozrieť sa do očí tým najtragickejším situáciám a prekonávať ich.
Posledný okamih: Václav Havel veľmi zoslabnutý sa zakláňa vo svojom utrpení.
Posledná demonštrácia: Havel protestuje pred veľvyslanectvom komunistickej Číny proti uväzneniu Liu Ťiaobo a signatárov Charty 08.
Posledná výzva: Havel sa angažuje za Juliu Tymošenkovú, ktorú v Kyjeve uvrhli do postkomunistickej basy.
A už pripútaný na lôžko Václav Havel ešte raz vstane a verejne sa stretne a vyjadrí uznanie tým tŕňom v očiach – bol som tam, nie je to tak dávno: Dalajlámovi, ktorého by pekinská autokracia najradšej poslala do horúcich pekiel, a Gruzíncovi Michailovi Saakašvilimu, ktorého by Putin, ako naslovovzatý odborník, najradšej obesil za vajcia.
Disident sa neskláňa, z lásky k slobode zošalel. Môj priateľ ma opustil. Nenahraditeľne.
A víťazne: 10. a 24. decembra sa zdvihla ľudská vlna demonštrantov všetkých možných farieb a postavila sa Kremľu, pretože už nechcú žiť v lži. To bola reč Václava Havla. Jeho dediči sú v uliciach.