Odpusťte nám, národy tejto Zeme! / Esej

Ulanbátar bez varovania vstúpil do hlavných správ sveta krvavým prvým júlom. Davy strhnuté do víru násilia a voľby, v ktorých všetci všetkých podviedli.

Foto: Carl De Keyzer

Foto: Carl De Keyzer

Začiatkom júla sa v mongolskom Ulanbátare udialo niečo, čo všetky politické sily v krajine dodatočne a jednohlasne označujú za čiernu škvrnu v dejinách krajiny. Presne na poludnie niekoľko stoviek ľudí prúdilo s vlajkami a transparentmi k budove mongolskej komunistickej strany. Demonštráciu viedli dvaja známi opoziční politici, Jargalsachan a Magnai. Tvrdili, že v mene ľudu protestujú proti volebnému podvodu a žiadali nové voľby. Niekoľko tuctov policajtov s ochrannými helmami a obuškami im zatarasilo vstup. Skandovalo sa: nech príde šéf strany a premiér Bajar, nech predstúpi pred demonštrantov!

Či niekto v dave čakal, že volaný muž naozaj príde? Nie. Na to všetci komunistov pridobre poznajú. Osemdesiatšesť rokov – s drobným prerušením po kolapse svetového komunizmu – sú pri moci. Západ sa rýchlo rozhodol, že privrie obidve oči a krvou postriekanú a slzami zmáčanú komunistickú minulosť na Ďalekom východe nechá na pokoji. Ochotní sluhovia víťazov, ochotní za omrvinky pre vlastné vrecká ťahať z pokladnice štátu veľké priehrštia, už deň pred tým, ako boli oznámené oficiálne výsledky, s radostným hurá vyhlasovali svoje víťazstvo. Môžete od takto spitých víťazov čakať, že budú hovoriť s protestujúcimi porazenými? Nie.

Teraz, po tom, čo šesť životov vyhaslo, stovky ľudí je zranených, dve z mála honosných budov v centre mesta spolu s miliardovou hodnotou dobrého mena osemnásťročnej mongolskej demokracie – ktorá už mala byť končene plnoletá – rozbité, vidieť všade zhrozené tváre a ustarostené hlasy. Znovu a znovu sa ozýva tá istá otázka: “To sa nemohol aspoň na päť minút objaviť?”
Lebo všetci si myslia, že potom by sa demonštrácia po hodine-dvoch rozišla, tak ako sa v predchádzajúcich rokoch rozišli stovky demonštrácií bez toho, aby sa objavila čo len kvapka krvi. Ale namiesto ústretového gesta zasiahli policajné jednotky, ukázala sa štátna moc. Aj tu, v závetrí svetovej politiky, sa ukazuje tučná samoľúbosť mocipánov, sú si príliš istí. Čoskoro ich však polícia nedokáže ochrániť.

Lebo už letia prvé kamene, hrubé sklené tabule vchodových dverí aj s okennými tabuľami dolných poschodí sa lámu. Magnai, mladší z dvoch organizátorov, akoby sa spamätal. Snáď sa zoči-voči prepukajúcemu násiliu davu zľakol, a tak znovu a znovu reve do mikrofónu: “Mongolčuud aa!” Výkrik “Mongoli!” je posledným prostriedkom zo žargónu nacionálno-demagogického kúta. Potom zakričí: “Policajti sú deti ľudu! Neprišli sme sa biť s vami!” Ale je už neskoro. Výtržnosti nasledujú zákon násilia, bitka vrie. Všetko sa vymklo spod kontroly. Vzduchom lietajú kamene, fľaše, kusy dreva a železa. Rinčí sklo. Praskajú dosky. Krvou zafŕkané tváre. Rastie dym. Šľahajú plamene. To najzločinnejšie uprostred tohto zločinu: vodcovia tu odrazu nie sú. Že by ušli od strachu?

Kto sa díva na ten priebeh tragédie, všeličo pochopí. Ľudia sú prekvapení, čo naraz vzniklo z demonštrácie, ktorá vyzerala úplne rutinne – všetkých vťahuje vír neslýchaného násilia. Štát nie je taký silný, ako sa tvári. Výtržníci premohli strážcov poriadku. Vojaci, ktorí sa im ponáhľajú na pomoc, na tom dlho nedokážu nič zmeniť. Prejavujú sa následky slepého velebenia vlastnej lúpežnej minulosti novým, z včera nadnes prepísaným dejepisom, umením a kultúrou – mladí ľudia bez akýchkoľvek zábran hrajú roly pochybných hrdinov. Konečne môžeme byť tí, o ktorých sme počúvali a čítali a ktorých vidíme znovu a znovu na plátne a na obrazovke: hrdinovia, čo nepoznajú strach ani váhanie, ani zľutovanie, ale zato vedia zo svojich tiel nechať vystreknúť tú nádherne jednoduchú, surovú silu svalov a vrhnúť sa na odrazu viditeľného protivníka, tĺcť a kopať, aby sme si potom mohli zastať vo víťazných pózach.

Zvlášť mi v tých scénach slepo ničivej drámy udiera do očí nebojácnosť hráčov. Vidia predsa, že sú pozorovaní zo všetkých strán, že ich dokonca nakrúcajú! Akoby si z toho nič nerobili; bez zaváhania ukazujú tváre, dokonca mám pocit, že hrdo a dôstojne. Chladnokrvne rozbíjajú v rabovačke ulúpené fľaše s vysokopercentným alkoholom a polievajú všetko horľavé.

Hovorí sa o krádežiach miliónových hodnôt. Kto ich mohol spáchať? Výtržníci? Iste, ale nielen tí, čo hádzali kamene, nielen špinaví a unavení, ale aj čistí, pekne poobliekaní a v tmavých okuliaroch a hlavne motorizovaní, ba vyzbrojení, tí celkom určite. Inými slovami, organizovaná banda, ktorá zrejme prišla na tento nápad až v priebehu výtržností.

Náš minister spravodlivosti sa teraz dušuje, že štát všetkých zločincov pochytá. V podstate by nemalo byť zas také ťažké identifikovať podpaľačov a vrhačov skál, veď existuje množstvo videozáznamov. Ale čo veľkí, neviditeľní zlodeji a vrahovia – že by si niekto trúfol polapiť aj ich? Pozornosť budí primitívne vykonaná, ale stále ešte nevyjasnená vražda Zoriga, vodcu demokratického hnutia.

Sú ďalšie otázky. Čo výpovede svedkov? Sú v poriadku? A závery, ktoré z nich vyplynú? Zostanú mimo politických taktík a stratégií? Hlasy, čo zaznievajú v týchto dňoch výnimočného stavu, v tieni vojny a vojakov patrolujúcich v uliciach hlavného mesta, sú jednoznačné: strana komunistov je obeť a opozícia páchateľ. Ani slovkom nechcú spomenúť príčiny nepokojov. Príde teraz na ohováračské kampane proti všetkým inak zmýšľajúcim, ktoré znovu posilnia komunizmus?

Keď to domýšľame ďalej, dostaneme sa až k požiaru Ríšskeho snemu vo vzdialenom čase a vzdialenej krajine. Nespracúvajú vo väzniciach práve teraz niekoho, z koho sa má stať mongolský Georgij Dimitrov?

Je nepochybné, že Mongolská revolučná ľudová strana utrpela straty. Jej hmotné rany zahoja dane ľudu. Ale úder zasiahol aj iných. Zasiahol vlastne všetkých okrem zlodejov, ku ktorým sa justícia nedostane. Najťažší úder však zasiahol ešte stále krehkú demokraciu.

Začalo sa to predvolebným bojom. Každý, kto mal nejaké vedúce postavenie (poslanci, ministri, šéfovia provincií, agentúr, redakcií a tak ďalej) a mal dosť peňazí (bankári, priemyselníci a iní miliardári) chcel do parlamentu. Prečo je tento zdanlivo nudný úrad v gýčovom paláci s dusným vzduchom taký vytúžený?

Sú na to dosť pádne dôvody. Lichotí našej márnivosti. Na náklady štátu môžete precestovať svet. Ale to sú drobnosti. Pretože poslanecké kreslo urobí z toho, kto ním ešte nie je, milionára, a z toho, kto ním už je, multimilionára či miliardára. Na to v podstate už nemusíte pohnúť ani prstom. Peniaze prídu samy. Ľudia prinášajú obetné dary, prevádzajú peniaze na skryté kontá. Preto je tu urputný boj, ktorý sa miestami ponáša na vojnu. A tak ako vojna, volebný boj priniesol kruté škody: odhadujú sa na 730 miliónov dolárov.

Nepredstaviteľná suma v krajine, kde polovica zo všetkých rodín nemá na deň ani dolár. Táto suma však stanovuje len hmotné straty. Štát však okrem toho nasadil do volebného boja všetky pracovné sily vo svojich službách.

V posledných voľbách demokrati sľúbili pre každé dieťa mesačne 10 000 tugrikov, čo je asi 9 dolárov. Táto žalostná suma im pomohla získať polovicu kresiel v parlamente. Komunisti, ktorí vtedy demokratov obviňovali z podvodu, sa zlomyseľne vypytovali: odkiaľ tie peniaze vôbec vezmete? Tie peniaze naozaj neboli. Potom sa obidve strany dohodli na akomsi konskom obchode, a z desiatich tisícov sa stalo tritisíc na každé dieťa. V nových voľbách šli demokrati, ktorí už teraz videli, čo dokážu peniaze, ešte o krok ďalej: sľúbili voličom desaťnásobok, čo sľubovali vtedy: milión! Túto obrovskú sumu mal len tak, do daru, dostať každý! Čo urobili komunisti?

Už nad tým neprskali, ale promptne sľúbili každému pod druha milióna. A šli ešte ďalej. Zo sumy, o ktorej každý vedel, že je za ňou jasný podvod, urobili jadro svojej volebnej propagandy a dali vytlačiť papier so zväčšenou bankovkou s číslom 1 500 000, ktorý mal dostať každý, kto im vošiel do cesty. Šéf strany nakoniec neváhal v televízii v odpovedi na divácku otázku vyhlásiť: samozrejme, že každý človek v krajine okamžite dostane sľúbenú sumu, ako bude chcieť, v hotovosti alebo v podobe cenných papierov.

Podfukov bolo dosť a dosť, ale boli relatívne nevinné. V čase volieb v tejto krajine s polokočovníckou a polomestskou spoločnosťou v postkomunistickej, predkapitalistickej demokracii všetci podvádzajú. Ale tento podvod mnohonásobne prekročil finančné možnosti krajiny, a hodil by sa skôr do Guinnessovej knihy rekordov než do vyhladovaného Mongolska. Tento podvod primäl Mongolov, z ktorých polovica žije v ťažkej chudobe, takže je ochotná hľadať šťastie akýmkoľvek spôsobom, sadnúť na lep komunistom.

Každý protest, každá demonštrácia sa zdá nezmyselná, ak zostáva nepovšimnutý práve tento najväčší zo všetkých podvodov. No každá porážka, aj tá najhanebnejšia a najnezmyselnejšia, má svoj zmysel, a my by sme ho mali hľadať. Ja som to robil a myslím, že som našiel istý drobný zmysel, nie je to útecha, ale je to lepšie ako nič. To, čo sa stalo, krv, slzy, popol a sutiny, to je naše školné na ceste k takej nedokonalej, ako potrebnej demokracii. Za jednoducho vyzerajúce poznanie sme zaplatili vysokú cenu. Ale teraz sme oň bohatší a zrelší.

Nakoniec ešte pár slov – ktoré mi vnucujú doteraz zadržiavané slzy – ľuďom, ktorých v posledných dňoch tieto udalosti znepokojili a ktorí nám venovali súcit: odpusťte nám, národy tejto Zeme, ktoré ste na svojej ceste ďalej ako my, túto hanebnú, trpkú chybu.

Vedzte však, že nám je ľúto premárneného a je nám ľúto toho, čo sa stalo, a že sa odteraz budeme vážne snažiť byť ostražitejší a múdrejší. A vedzte tiež, že mnohé z toho, čo viedlo k tomuto nešťastiu, naši ľudia odkukali a prebrali z toho, čo sa odohráva u vás. Hľadajme teda spoločne lepšie vzory. Lebo vidím, vy vidíte, my všetci vidíme: náš ľudský poriadok na Zemi je ešte veľmi nedokonalý! A práve preto je ľudské šťastie, toto nežné a krehké dieťatko našich snov, na tom tak zle, a preto je stále tak ľahko zraniteľné.

Text vyšiel v denníku Frankfurter Allgemeine Zeitung.