Posledný fundraising deväťročnej Rachel / Esej

Rachel Beckwith. Foto: Samantha Paul / AP

Rachel Beckwith. Foto: Samantha Paul / AP

Od čias Adama a Evy snáď každá generácia starších ľudí frfle na dnešnú mládež. Ani dnes tomu nie je inak. Veď dnešné decká sú predsa na rozdiel od nás, úžasných ľudí, len sebastrední facebookooví maniaci bez hĺbky.

Skutočnosť je však v každom ohľade iná. V dnešných časoch je skôr deprimujúce pozorovať „dospelých“, ktorým talent pre sebastrednosť a politickú nemohúcnosť nedovoľuje riešiť veľké problémy. Mnohí mladí ľudia sa však ešte nenaučili byť cynickí. S nádhernou úprimnosťou ešte stále veria, že je možné stvoriť lepší svet.

Uprostred tohto neradostného leta moju vieru v ľudskosť pomohla oživiť sága Rachel Beckwithovej. Naša generácia by sa od nej mohla veľa naučiť o dospelosti a nesebeckosti – hoci má len 9 rokov, respektíve mala, keď 23. júla zomrela.

Rachel žila neďaleko Seattlu a už ako malé dieťa sa snažila pomáhať iným. Ako päťročná sa v škole dozvedela o organizácii, zvanej Lokne lásky (Locks of Love). Tá z darovaných vlasov vyrába parochne pre deti, ktoré o vlasy pripravila rakovina či iné choroby. Dlhovlasá Rachel sa dala ostrihať nakrátko a svoje vlasy poslala Lokniam lásky.

„Hovorila, že chce pomôcť deťom s rakovinou,“, povedala mi jej matka, Samantha Paulová. Po ostrihaní Rachel vyhlásila, že si znovu nechá narásť dlhé vlasy a o pár rokov ich zas venuje Lokniam lásky. A to aj spravila.

Keď mala 8 rokov, v miestnom kostole sa vyzbierali peniaze na stavbu studní v Afrike cez dobročinnú organizáciu zvanú charity:water. Rachel bola zhrozená, keď sa zistila, že na svete sú deti, čo nemajú čistú vedu a rozhodla sa zrušiť oslavu svojich deviatych narodenín. Namiesto darov požiadala kamarátov, aby venovali po 9 dolárov organizácii charity:water na projekty v Afrike.

Dvanásteho júna, na svoje deviate narodeniny, Rachel vytvorila narodeninovú stránku na webe charity:water; jej cieľom bolo vyzbierať 300 dolárov. Nazbieralo sa žiaľ len 220 dolárov, čo Rachel dosť sklamalo.

Dvadsiateho júla sa Rachel viezla s rodinou autom po diaľnici, keď sa zrazili dve nákladné autá a následne do nich narazilo 13 ďalších aút. Do auta, v ktorom sedela Rachel, narazil jeden z nákladiakov;  nikomu z rodiny nič nestalo, len Rachel utrpela kritické zranenia.

V snahe prejaviť Rachel svoju podporu priatelia a ľudia z farnosti začali posielať peniaze na jej narodeninovú stránku – príspevky čoskoro prekročili 300 dolárov a bolo ich čoraz viac. Rodina a priatelia, zhromaždení okolo Rachelinho lôžka jej čoskoro mohli zvestovať – hoci si neboli istí, či ich počuje – že prekročila rekord 47 544 dolárov, ktoré na svoje 17. narodeniny pre charity:water získal spevák Justin Bieber.

„Myslím, že bola do neho tajne buchnutá, ale nikdy by to nepriznala,“ hovorí jej mama.“Bola by bez seba od nadšenia.“

Keď bolo jasné, že Rachel sa už nikdy nepreberie, rodina sa rozhodla vypnúť prístroje, udržujúce život. Jej rodičia naposledy venovali jej vlasy Lokniam lásky a jej orgány iným deťom. Svetom preletela správa o Rachelinom poslednom fundraisingu.

Príspevky sa liali prúdom, ľudia často posielali po 9 dolárov, ba jedno päťročné dievčatko poslalo 2 doláre 27 centov – všetky úspory zo svojej pokladničky. Celková suma čoskoro prekročila 100 000 dolárov a onedlho 300 000. Aj mňa tento príbeh dojal a tiež som poslal som príspevok. V tejto chvíli sa na celom svete vyzbieralo viac ako 850 000 dolárov, prispeli dokonca aj ľudia v Afrike, z úcty pred americkým dievčatkom, ktorému záležalo na ich kontinente.

„Na Rachel je inšpiratívne najmä to, že bola príkladom pre dospelých,“ povedal mi Scott Harrison, zakladateľ organizácie charity:water. „Toto malé dievčatko svojím altruizmom zahanbilo dospelých.“  Toto však nie je len príbeh jedného dievčatka, ale celej generácie mladých ľudí, ktorí sa snažia zmeniť náš svet k lepšiemu. Scott Harrison je typickým predstaviteľom tejto generácie. Má 35, organizáciu založil ako tridsaťročný a za veľký úspech vďačí čiastočne tomu, že vie šikovne narábať so sociálnymi médiami. (V otázke vŕtania studní sa natoľko nevyzná a praktickým kopaním studní poveril odborníkov, ako napríklad organizáciu International Rescue Committee.)

Aktivizmus mládeže má dlhé dejiny, ale tento etos verejných služieb sa začal rozmáhať až nedávno – dnešné decká neprotestujú len proti neprávosti ako to robili moji súčasníci, ale mnohí prichádzajú s vynachádzavými riešeniami problémov.

Samantha Paulová sa na výročie dcérinej smrti chystá navštíviť niektoré zo studní, ktoré v Afrike kopú v jej mene. „Bude to obrovský zážitok vidieť Racheline studne,“ hovorí, „na vlastné oči sa presvedčiť o tom, čo moja deväťročná dcéra urobila pre ľudí na celom svete a stretnúť sa s ľuďmi, ktorých životov sa dotkla.“

Odpočívaj v pokoji, Rachel Beckwithová, naše pokolenie sa má čo učiť od tvojho.

Text vyšiel v denníku The New York Times.