V hurhaji okolo sexaféry Dominquea Strauss-Kahna ticho prebehla správa o inom francúzskom škandále.
Bývalý minister školstva Luc Ferry obvinil iného ministra (jeho meno však z obavy z procesu o nactiutŕhanie neuviedol), že sa zúčastnil orgie s maloletými chlapcami v Marakeši.
Nejde o to, tom, či dákeho politika skutočne prichytili počas orgie (stavil by som sa, že dákemu politikovi sa to stalo) a či ide o toho istého ministra, ktorý sa nedávno v autobiografii neprozreteľne priznal k sexturistike a potom sa vyhováral, že „chlapci boli plnoletí“. Ani on sa určite neprihlásil. Ide skôr o to, že orgie v Thajsku či v Maroku sú ďalším dejstvom „zabitia mandarína“.
Hrdina Balzacovej Ľudskej komédie Rastignac, pokúšaný arcilotrom Vautrinom, sa na prechádzke pýta svojho priateľa Bianchona na etický problém z Rousseauových listov. Jeho otázka sa týka samotnej podstaty ľudskosti a empatie: čo by si spravil, keby ti smrť čínskeho mandarína mohla získať bohatstvo a keby si ho mohol zabiť bez akýchkoľvek dôsledkov a námahy, len silou vôle? Obetoval by si ho pre svoje šťastie.
Nie je zvlášť dôležité, že Balzac sa mýlil (stávalo sa mu to inak dosť často) alebo že zámerne pripísal svoj nápad osvietenskému filozofovi – dilema totiž vôbec nepochádza od Rousseaua, ale odráža skôr pochybnosti Adama Smitha, ktorý sa pýtal, či by v Európe dakoho rozrušilo veľké zemetrasenie v čínskom cisárstve a sám si odpovedal, že každému záleží viac na vlastnom malíčku než na miliónoch, umierajúcich v ďalekej krajine. Dôležitý je samotný problém: nakoľko na naše etické voľby vplýva vzdialenosť a s ňou súvisiaca beztrestnosť (či aspoň pocit beztrestnosti)?
Dnes sa riešenie Rastignacovej dilemy zdá byť ľahké, no v jeho časoch nebolo také samozrejmé. Číňania sa v osvietenskej literatúre často vyskytovali ako službokonajúci cudzí, a tým aj istým spôsobom ako osvojení cudzí – no keď Voltaire napísal, že našimi blížnymi nie sú len kresťania iných vyznaní, ale aj Turek, Číňan či Žid, formuloval to ako paradox. Toto presvedčenie sa stalo bežným až vďaka zmenám nasledujúcich dvoch storočí – no ďaleká cesta nám nedovoľuje ignorovať ho. Ako to lapidárne vyjadrili Rusi: „Boh je vysoko, cár je ďaleko“: trestajúce oko vrchnosti, metafyzickej ako aj tej svetskej, nedovidí do malého mestečka ďaleko od hlavného mesta, kdesi v toboľskej gubernii. Alebo do dedinky domorodcov v Kongu. Vždy tu boli dáke periférie, divoké polia, kolónie, kde sa ľudia mohli oddávať radovánkam a etické normy zavesiť na klinec spolu s korkovým klobúkom.
No teraz sa ukazuje, že niet takého Toboľska, takého Marakeša, takého Konga, kde možno zabiť mandarína a nezanechať žiadne stopy. Dejiny posledných desaťročí sú dejinami vyťahovania mŕtvol mandarínov z rozličných úctyhodných skríň: koloniálne masakry a koncentračné tábory, vykynoženie celých národov, nepreberné brutality, ktorých ozvena pred sto rokmi nemala ako doletieť do elegantných veľkomiest; gulagy a plynové komory ukryté v lesoch; Jedwabne a Volyne; orgie v Marakeši a thajské masérky, ktoré dopriali „uľaviť si“ mnohým generáciám džentlmenov vo frakoch, sakách a športových blejzeroch bez ohľadu na orientáciu a slabôstku; bunga-bunga vo vile v zátiší.
To vyťahovanie má množstvo príčin: rozpad starých solídnych hierarchií, zmlúv mlčanlivosti a systémov vzájomnej starostlivosti privilegovaných skupín. Rast sily médií, čo čoraz menej zväzované oficiálnou a neoficiálnou cenzúrou pomohli zhodiť nejedného kolosa, od Nixona po Strauss-Kahna. Predovšetkým však asi nové technológie, ktoré iste obmedzujú našu slobodu tým, že postupne zavádzajú opatrenia z filmu „Minority Report“, pripravujú nás o súkromie a právo na tajomstvo a môžu sa stať smrtonosnou zbraňou v rukách zlého režimu, súčasne však zvestujú definitívny koniec čias vzdialených mandarínov. A to už nehovorím o technikách sledovania, vyšetrovaní stôp DNA na mieste zločinu, o satelitných fotografiách, na ktorých vidieť odhodený ohorok, o systéme monitoringu na uliciach a v sieti, a o globalizačnej blízkosti.
Každého mandarína, na ktorého zdvihneš ruku, môžu mať tvoji známi na Facebooku. Každú fotku z bujarej zábavy v thajskom masážnom klube môžu rozbúrené vlny internetu vyplaviť na písací stôl tvojho šéfa, podriadeného alebo policajta z najbližšej stanice. Po rokoch môže vysvitnúť, že si deportoval Židov do Dranice a Osvienčimu, a pôjdeš sedieť. Masakru, ktorej si velil v malom mestečku, raz možno opíšu v novinách, drahý generál a tvoja milovaná dcéra možno spácha samovraždu tak ako Mladičova dcéra. Nebuď bezpečný, básnik pamätá. A ak nie básnik, určite ktosi iný.
Strach pred stratou súkromia nie je ničím novým: keď markýz Esquillace v 18. storočí zaviedol v Madride pouličné osvetlenie a zakázal nosiť klobúky so širokým okrajom a peleríny, išlo o to isté; vypukli nepokoje, lampy polámali a po meste nosili na bodákoch odťaté hlavy gardistov v klobúkoch. Zrušenie anonymity je však súčasne potvrdením viery väčšiny etických systémov: zlo a dobro sa koná raz navždy, krivda i zásluha existuje nezávisle od toho, či ich odhalia a či sa odohrali pred svedkami či nie. Preliata krv volá. A občas sa dovolá, či už po päťdesiatich, sto či dvesto rokoch.
Možno preto aj za Rastignacových čias nebol žiaden mandarín natoľko vzdialený, že by bolo možné zabiť ho bez stopy a bez trestu? Je v tom istá útecha.